Štvrtkový komentár: Čo mám urobiť aby som mal večný život?

Už je to týždeň, čo – podľa niektorých komentárov – „Slovensko zosmutnelo“. Toto patetické vyjadrenie sa však netýka ničoho iného, ako zdrvujúcej porážky slovenskej hokejovej reprezentácie na Moskovských Majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji.... Jej členovia sa na obrazovkách so posmutnenými tvárami za spôsobené fiasko viacnásobne ospravedlňovali, tréneri v rozpakoch nevedeli vysvetliť, čo sa s nimi stalo v inkriminovanej druhej tretine, hráči si naplno priznávali zlyhanie a zodpovednosť. Televízne komentáre ukazovali skleslých fanúšikov, ktorý si nemohli zakričať sľubné „gól“ ani konečné, víťazné „hurá“.

Až by človek mal chuť povedať, že tak depresívne, tak vážne to celé zasa verejnosť brať nemusí, veď o čo ide v konečnom dôsledku? O hru, o šport, o púhu súťaž. Alebo je v tom predsa len čosi viac? Napríklad akási nutkavá vnútorná túžba zažiť, že „naši“ vyhrali, že „naši“ boli najlepší, že „naši“, áno „naši“ sú majstri sveta? „Naši“, teda tí, s ktorými máme niečo spoločné – vlasť, rod, spoločenstvo, pokrvnosť. Áno, človek sa okrem vlastných úspechov môže a aj potrebuje tešiť z menších či väčších víťazstiev tých, ktorí sú mu blízki, s ktorými ho spája národné, skupinové, duchovné, či rodinné puto. Preto aj rodičia slzia radosťou, keď im promuje dieťa; preto sa usmieva manželka vyznamenaného manžela; preto sa spolužiaci hrdia víťazom študentskej olympiády, ktorý s nimi denne derie tie isté lavice; preto majú aj inštitúcie svoje tabule cti; preto národy stavajú pamätníky svojim hrdinom. Preto Cirkev povyšuje na oltár svojich svätých... Ich úspech je aj naším úspechom, ich cesta môže byť aj našou cestou, nimi dosiahnutý horizont môže byť výzvou aj pre naše vyzrievanie. Na ich víťazstve máme, chceme mať, môžeme mať účasť.

Lenže niektoré z týchto čisto ľudských víťazstiev sa podobajú modrasto lesklej bubline, ktorá sa rozplýva v momente prvého pokusu zmocniť sa jej. Lebo stoja na vratkom piesku emotivity, odbrzdených ambícií a premenlivých nálad. A najmä, títo takzvane víťazní hrdinovia sú zväčša nedosiahnuteľní, identifikácia s nimi je spravidla povrchná, odosobnená, jednorozmerná, plytká.

V dejinách je vlastne iba jedna skutočná výnimka, len jeden Víťaz, morálny a existenciálny víťaz, ktorého triumf je zo svojej najhlbšej podstaty určený pre čím širší okruh záujemcov, a to bez toho, aby strácal na hĺbke a závažnosti. “Vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo” – píše svätý Pavol Korinťanom - “ktorý nám dal víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista”. Práve prežívané Veľkonočné obdobie nám pripomína účasť na Kristovom víťazstve a pripomínajú nám ho aj tí, ktorí na ňom mali účasť už v evanjeliách. Predchuť Ježišovho triumfu nad smrťou zažila vnútorne očistená Mária Magdaléna, v prázdnom hrobe našiel plnú vieru evanjelista Ján, len niekoľko hodín predtým stojaci pod Krížom, z ktorého zasa zomierajúci Kristus prisľúbil rajskú blaženosť pravému lotrovi.

Na jednej hokejovej internetovej stránke sa dvaja fanúšikovia smrteľne vážne sporia, či bol akýsi brankár božský, alebo nie. Aká zvláštna a na neúspech vopred odsúdená potreba, potreba prisúdiť niekomu aspoň štipku dokonalosti, neprekonateľnosti, božskosti... Škoda, že tým anonymným fanúšikom nie je ako oznámiť, že je tu čosi oveľa podstatnejšie, hlbšie a osudovejšie, ako hokejová bránka. Brána do večnosti, vedúca k Bohu otcovi, ku ktorému práve slávený sviatok Nanebovstúpenia Pána - vystupuje víťazný Ježiš Kristus. Cesta za ním je jediná cesta, ktorá má zmysel – nielen z hľadiska dosiahnutého cieľa, ale aj v zmysle spôsobu kráčania na ceste k nemu. Veď je to Ježiš, ktorý hovorí, poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate, poďte za mnou a vezmite svoj kríž. Ja som cesta, pravda a život. Cesta, lebo ste pútnici, pravda o tom, že vaša cesta má východisko, cieľ, smer I náplň. Som život, ktorý vám chcem dať v plnosti. “Čo mám robiť, aby som mal večný život?” – apeloval na mladých Benedikt XVI. pred niekoľkými dňami v Brazílii a dal aj odpoveď: “nepremeškať život, žiť ho intenzívne, zasvätiť ho ideálom viery, lebo večný život leží v našich rukách a je v istom zmysle závislý od nášho vlastného rozhodnutia”. Tak sa teda rozhodnime a vykročme. Za Kristom.

Jozef Haľko