Komentár Jozefa Kováčika: Spor

Spor. V uplynulých týždňoch sa v médiách i spoločnosti na Slovensku hovorilo o spore. Medzi arcibiskupom Sokolom a novinármi, medzi Katolíckou cirkvou a verejnou mienkou, i o sporoch medzi niektorými duchovnými v samotnej cirkvi.

To však málo ľudí tuší, že ten najväčší spor médiá ešte stále náležite neodhalili!
Som si istý, že aj tí z vás, drahí poslucháči, ktorí ste ma doteraz počúvali iba na pol ucha, počúvate ušami obomi. A to je dobré. Nuž teda, dovoľte mi, aby som vám poodhalil kauzu, ktorá zamestnáva dejiny cirkvi od jej počiatku. Ide totiž o poriadny škandál!

Pisateľ Skutkov apoštolov napísal: „Mali s ním nejaké spory o ich náboženstve a o akomsi mŕtvom Ježišovi, o ktorom Pavol tvrdí, že žije!“

No páni, povieme si, dostal si nás. A my sme ti už začali veriť, že nám povieš niečo, čo bude bombou. No a nie je? Veď tu máme mŕtveho. Dejiny to dokladujú veľmi presne, že zomrel. No a máme tu zároveň niekoho, kto tvrdí, že ten mŕtvy ožil! Aký lepší námet by si mohli žiadať ľudia dneška, ktorí sú otupení v poctivom poznávaní pravdy a stačí im, že sa niečo napíše, alebo povie v médiách a musí to byť pravda? Ak by dnes niekto u vás v meste či na dedine povedal, že včera niekto zomrel, že ste ho videli mŕtveho, stuhnutého, ba dokonca že ho už i pochovali, no dnes ráno sa našiel jeho hrob prázdny, garantujem vám, že by tam boli okamžite nielen všetky slovenské médiá, ale aj štáby z celého sveta!

Vráťme sa teda k prípadu toho, ktorý ako pochovaný mal ožiť. So záujmom som si prečítal bádanie talianskeho novinára Vittoria Messoriho o prázdnom hrobe s typicky bulvárnym názvom „Naozaj vstal z mŕtvych?“. Obsah je však od bulváru veľmi vzdialený. Vyžaduje sústredenosť a úctu k pravde. Nebudem vás napínať. Aj autor konštatuje, že Ježiš Kristus naozaj vstal z mŕtvych. Čo ma zaujalo osobitným spôsobom bol však kresťanský paradox, ktorý autor popisuje. Miesto, kde sa daný prechod zo smrti do života mal odohrať, tá jaskyňa, do ktorej predtým nebol nikto pochovaný, je od počiatku nielen miestom viery a hlbokých citov, ale zároveň aj miestom nenávisti a neschopnosti dohodnúť sa. Medzi jednotlivými kresťanskými cirkvami už dlhé storočia panovali a panujú napätia prerastajúce do občasných fyzických útokov. Sultán, ktorý vládol nad Jeruzalemom, nariadil v roku 1852 status quo, pod hrozbou ukrutných trestov. Určil presné pravidlá, dokonca aj čas a spôsob, ako umývať okná, alebo počet gramov myrhy, ktoré má každé vierovyznanie povolené spáliť pred hrobom, z ktorého vyšiel vzkriesený ten, ktorého všetci pod touto strechou vzývajú ako Knieža pokoja.

Už osem storočí sa dokonca každý deň na úsvite koná pre kresťanov pokorujúci obrad. V jedinej používanej bráne chrámu sa objavia dvaja moslimovia, členovia rodín, ktorým islamská moc udelila právo vlastniť a používať kľúč a otvárať ním toto miesto sväté pre všetkých kresťanov. A vo vnútri zavretí zástupcovia jednotlivých kresťanských obradov, ktorí každú noc striedavo strážia, aby zabránili vpádom a plieneniu...

Vo vnútri baziliky nepanuje porozumenie a priateľstvo. Nikto sa nechce vzdať ani len metra štvorcového svojho podielu. A tak nemožno vykonať ani len základné potrebné opravy, povedzme zvonice, alebo samotnej kaplnky jaskyne vzkriesenia, ktorá je podopretá zhrdzaveným lešením. Reštaurovanie by totiž narušilo krehké status quo. A nakoľko evanjelici pri stanovovaní pravidiel neexistovali, v bazilike nemajú miesto. A tak sa nemôžeme diviť, že si pre istotu vymysleli radšej „nový“ hrob, označovaný ako Gardens´tomb, záhradný hrob, hoci sa predtým vola Gordens´tomb, teda Gordenov hrob.

Nebudem venovať ďalší čas problému jediných dverí vedúcich do chrámu, či zrezanej zvonice bez zvonov.

Týchto zopár faktov nám musí postačiť na to, aby sme si mohli spytovať svedomie a modliť sa za jednotu kresťanov, o ktorej sa často ľahšie hovorí, ako sa uskutočňuje. Som rád, že v kresťanských cirkvách nájdeme naopak veľa ľudí, pre ktorých žiadna obeta nie je dostatočne privysoká, aby ju neboli ochotní priniesť za úmysel samého Ježiša, aby sme dokázali nájsť spoločnú reč. Zdá sa to paradoxom, no práve tieto udalosti sú pre Messoriho i dôkazom pravdy vzkriesenia. Ak by to nebol pravý hrob, načo takéto spory?

Uplynulý týždeň zomrel prvý demokraticky zvolený ruský prezident Boris Jeľcin. Nebol iba prvým prezidentom, ktorého nemenovalo komunistické politbyro, ale zároveň i prvým, ktorý mal cirkevný pohrebný obrad. V chráme, ktorý dali jeho predchodcovia zruinovať a ktorý za jeho prezidentskej éry opätovne vystavali, ležalo jeho telo v rakve. Mal za sebou život politika i bulvárne pletky spojené hlavne s alkoholom. Svetové agentúry však priniesli správu o tom, že mesiac pred smrťou si vykonal púť do Svätej Zeme. Podľa svedkov tohto putovania sa modlil a prosil o odpustenie hriechov. Svojho sprievodcu sa spýtal, či je pravda, že na tých miestach si Boh najlepšie vypočuje modlitbu... V prvej zádušnej svätej omši v chráme Krista Spasiteľa metropolita Juvenalij pripomenul, že pôsobenie politika často vyvoláva spory a požiadal, aby neprajné hlasy v dňoch smútku a rozlúčky zmĺkli.

Priznám sa, že som veľa premýšľal o týchto udalostiach. Je to práve kresťanstvo, ktoré nemá v sebe zákon pomsty, či škodoradosti, ale túžbu vytvoriť podmienky, aby človek mohol dôstojne žiť i zomrieť. Úcta k človeku preto, lebo je človekom, nie preto, lebo je pre mňa dôležitý, prospešný, či sympatický. Žijeme v dobe, keď práve hodnotu a dôstojnosť človeka a jeho života je potrebné vyzdvihnúť. Tí, ktorí tak hlasno volajú po slobode, ju totiž tak rýchlo strácajú. Viera vo vzkrieseného Krista je dôvodom na vnútorný pokoj a radosť. Skutočnú, nie frázovitú.

Jozef Kováčik