Posolostvo Benedikta XVI. k 44. svetovému dňu modlitieb za duchovné povolania
Ctihodní bratia v biskupskej službe,
drahí bratia a sestry!
Každoročný
Svetový deň modlitieb za duchovné povolania je vhodnou príležitosťou na objasnenie
významu duchovných povolaní v živote a v poslaní Cirkvi a na zintenzívnenie našich
modlitieb za to, aby vzrástol ich počet a kvalita. Na nastávajúci svetový deň by som
chcel dať do pozornosti celého Božieho ľudu túto, nanajvýš aktuálnu tému: Duchovné
povolanie v službe Cirkvi ako spoločenstva.
Minulý rok, keď som začal nový
cyklus katechéz počas stredňajších generálnych audiencií, som sa venoval vzťahu medzi
Kristom a Cirkvou. Pritom som pripomenul, že prvá kresťanská komunita ako jej pôvodné
jadro vznikla vtedy, keď sa niekoľkí galilejskí rybári po stretnutí s Ježišom nechali
získať jeho výzorom, jeho hlasom a prijali jeho naliehavú výzvu: „Poďte za mnou a urobím
z vás rybárov ľudí“ (Mk 1, 17; porov. Mt 4, 19). Vskutku, Boh si vždy vyberal istých
ľudí, aby s ním bezprostrednejšie spolupracovali na jeho spásnom pláne. V Starom zákone
hneď na začiatku povolal Abraháma, aby vytvoril „veľký národ“ (Gn 12, 2), a následne
povolal Mojžiša, aby oslobodil Izrael z otroctva v Egypte (porov. Ex 3, 10). Potom
vybral ďalšie osoby, zvlášť prorokov, aby bránili a oživovali zmluvu s jeho ľudom.
V Novom zákone Ježiš, prisľúbený Mesiáš, povolal jednotlivých apoštolov, aby
boli s ním (porov. Mk 3, 14) a podieľali sa na jeho poslaní. Pri Poslednej večeri,
keď ich poveril sláviť pamiatku jeho smrti a zmŕtvychvstania až do jeho slávneho príchodu
na konci čias, obrátil sa ohľadne nich na Otca s touto naliehavou prosbou: „Ohlásil
som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby
som v nich bol ja“ (Jn 17, 26). Poslanie Cirkvi teda spočíva na intímnom a vernom
spoločenstve s Bohom. Konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu Lumen gentium opisuje
Cirkev ako „ľud zhromaždený jednotou Otca a Syna a Ducha Svätého“ (4), v ktorom sa
odráža tajomstvo samotného Boha. To znamená, že sa v ňom odráža trojičná láska a vďaka
pôsobeniu Ducha Svätého sú všetci členovia Cirkvi „jedným telom a jedným duchom“ v Kristovi.
Predovšetkým vtedy, keď sa tento organicky štruktúrovaný ľud zhromaždí pod vedením
svojich pastierov na slávení Eucharistie, žije tajomstvo spoločenstva s Bohom a s bratmi.
Eucharistia je prameňom jednoty Cirkvi, za ktorú sa modlil Ježiš v predvečer svojho
umučenia: „Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli
v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17, 21).
Toto intenzívne
spoločenstvo napomáha rozkvet obetavých povolaní v službe Cirkvi: srdce veriaceho,
naplnené božskou láskou, je pobádané do toho, aby sa úplne oddalo veci Božieho kráľovstva.
Preto je pre podporu povolaní dôležitá pastorácia, v ktorej sa venuje pozornosť tajomstvu
Cirkvi ako spoločenstva, lebo ten, kto žije v súdržnom, horlivom a spoluzodpovednom
cirkevnom spoločenstve, zaiste sa aj ľahšie naučí rozoznávať Pánovo volanie. Starostlivosť
o povolania si teda vyžaduje trvalú „výchovu“ k počúvaniu Božieho hlasu, ako to robil
Eli, ktorý pomohol malému Samuelovi pochopiť, čo Boh od neho žiada, a ihneď to uskutočniť
(porov. 1 Sam 3, 9). Poslušne a verne počúvať Boha nemôžeme inak ako v atmosfére intímneho
spoločenstva s ním. A to sa realizuje predovšetkým v modlitbe. Podľa výslovného Pánovho
príkazu musíme o dar povolaní v prvom rade všetci spoločne úpenlivo a vytrvalo prosiť
„Pána žatvy“. Veď jeho výzva je v množnom čísle: „Preto proste Pána žatvy, aby poslal
robotníkov na svoju žatvu“ (Mt 9, 38). Táto Pánova výzva zodpovedá štýlu modlitby
Otčenáš (Mt 6, 9), ktorú nás naučil a ktorá podľa známeho Tertuliánovho výroku predstavuje
„syntézu celého evanjelia“ (porov. De oratione 1, 6: CCL 1, 258). V tomto zmysle sa
vysvetľuje aj ďalší Ježišov výrok: „Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť
o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 18, 19). Dobrý pastier
nás teda vyzýva, aby sme sa spoločne a vytrvalo modlili k nebeskému Otcovi za zoslanie
povolaní do služby Cirkvi ako spoločenstva.
Druhý vatikánsky koncil, zhrnujúc
pastoračné skúsenosti z minulých storočí, upozornil na význam výchovy budúcich kňazov,
ako aj na význam autentického cirkevného spoločenstva. V tejto súvislosti sa v dekréte
Presbyterorum ordinis dočítame: „Kňazi majú v medziach svojej právomoci podiel na
poslaní Krista ako Hlavy a Pastiera a v mene biskupa zhromažďujú Božiu rodinu ako
jednotne zmýšľajúce bratstvo a skrze Krista ju v Duchu Svätom privádzajú k Bohu Otcovi“
(6). Na toto koncilové tvrdenie sa odvoláva posynodálna apoštolská exhortácia Pastores
dabo vobis, ktorá zdôrazňuje, že kňaz je „služobníkom Cirkvi ako spoločenstva, lebo
v spojení s biskupom a v úzkom vzťahu s ostatnými kňazmi vytvára jednotu cirkevného
spoločenstva v súlade s rozličnými povolaniami, charizmami a službami“ (16). Je nevyhnutné,
aby sa v rámci kresťanského ľudu každá služba a charizma zameriavala na úplné spoločenstvo
a je úlohou biskupa a kňazov, aby ju podporovali v súlade so všetkými ostatnými povolaniami
a cirkevnými službami. Aj zasvätený život je vo svojej podstate príkladom služby tomuto
spoločenstvu, ako to objasnil v posynodálnej apoštolskej exhortácii Vita consecrata
môj ctený predchodca Ján Pavol II.: „Zasvätený život dokazuje, že účasť na trojičnom
spoločenstve môže vytrvalým rozvíjaním bratskej lásky, a to aj v spoločenstve, premeniť
ľudské vzťahy a vytvoriť nový typ solidarity“ (41).
V centre každého kresťanského
spoločenstva je Eucharistia, ktorá je prameňom a vrcholom života Cirkvi. Ak ten, kto
sa dáva do služby evanjelia, žije z Eucharistie, napreduje v láske k Bohu a k blížnemu,
a tak prispieva k budovaniu Cirkvi ako spoločenstva. Možno potvrdiť, že „eucharistická
láska“ je motívom a základom pre činnosť všetkých povolaní v Cirkvi, lebo – ako je
napísané v encyklike Deus caritas est – povolania na kňazstvo a do iných funkcií a služieb
prekvitajú uprostred Božieho ľudu tam, kde sú ľudia, cez ktorých Kristus prežaruje
prostredníctvom svojho slova, vo sviatostiach a zvlášť v Eucharistii. A to preto,
že „v liturgii Cirkvi, v jej modlitbe, v živom spoločenstve veriacich zakúšame Božiu
lásku, vnímame prítomnosť Boha a týmto spôsobom sa učíme aj spoznať ju v našej každodennosti.
On nás miloval ako prvý a ako prvý nás miluje aj naďalej, preto my môžeme odpovedať
na jeho lásku našou láskou“ (17).
Nakoniec sa obraciame k Márii, ktorá povzbudzovala
prvé spoločenstvo, kde – „všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách“ (Sk 1, 14),
aby Cirkvi v dnešnom svete pomohla stať sa ikonou Trojice, výrečným znakom Božej lásky
pre všetkých ľudí. Panna Mária, ktorá pohotovo odpovedala na Otcovo volanie slovami:
„Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38), nech sa prihovára,
aby v kresťanskom ľude nechýbali služobníci Božej radosti: kňazi, ktorí v spoločenstve
so svojimi biskupmi verne ohlasujú evanjelium a vysluhujú sviatosti, starajú sa o Boží
ľud a sú pripravení evanjelizovať celé ľudstvo. Nech na jej príhovor aj v našej dobe
rastie počet zasvätených osôb, ktoré idú proti prúdu tým, že žijú podľa evanjeliových
rád chudoby, čistoty a poslušnosti a prorocky svedčia o Kristovi a jeho posolstve
spásy. Drahí bratia a sestry, ktorých Pán pozýva do osobitých povolaní v Cirkvi, chcel
by som vás zveriť špeciálne Márii, ktorá lepšie ako ktokoľvek iný pochopila zmysel
Ježišových slov: „Mojou matkou a mojimi bratmi sú tí, čo počúvajú Božie slovo a uskutočňujú
ho“ (Lk 8, 21), aby vás ona naučila počúvať svojho božského Syna. Nech vám pomáha,
aby ste svojím životom hovorili: „Hľa, prichádzam, Bože, aby som plnil tvoju vôľu“
(porov. Hebr 10, 7). Zároveň s týmto želaním vás uisťujem o svojej osobitnej modlitbe
za každého z vás a zo srdca vás všetkých žehnám.