Druhý rok pontifikátu: Boh a jeho láska sú tajomstvom nášho šťastia

Vatikán (19. apríla, RV) – Presne o 10 minút šesť večer 19. apríla pred dvoma rokmi vyšiel z komína Sixtínskej kaplnky dym neurčitej farby. Po chvíli sa konečne ukázalo, že je biela. Pápež bol zvolený! Tak sa začal príbeh Benedikta XVI., povolaného do čela Cirkvi po Jánovi Pavlovi II., ktorý ju viedol takmer 27 rokov. Joseph Ratzinger sa stal 265. zástupcom Krista a ôsmym nemeckým pápežom v histórii. Počas dvoch rokov petrovskej služby sa stretol so sedem a pol miliónmi ľudí, vykonal tri talianske cesty a päť medzinárodných, pričom medzi historické udalosti sa zapísala najmä jeho návšteva Osvienčimu a Modrej mešity v Istanbule. Napísal encykliku Deus caritas est, apoštolskú exhortáciu o Eucharistii a knihu Ježiš Nazaretský, ktorá sa práve teraz objavuje v kníhkupectvách a na Slovensku by mala byť k dispozícii už toto leto.
 
Mladý teológ Joseph Ratzinger túžil slúžiť Pánovi ako učiteľ. ... modlitba pokorného preniká k nebesiam... Stáva sa katechétom celého sveta.
 
„Drahí bratia a drahé sestry, po veľkom Jánovi Pavlovi II. zvolili páni kardináli mňa, jednoduchého a pokorného robotníka v Pánovej vinici...“
 
Už prvé slová nového pápeža odhalili jednoduchosť ako jednu z hlavných charakteristík Benedikta XVI. Jeho slová sú jasné, pokojné, hlboké, dotýkajú sa srdca a pohýnajú svedomie. Mierne a zároveň silné. Hovorí o svojej slabosti, prosí o modlitby, aby neušiel v strachu pred vlkmi. Jeho gesto je prosté – tým, kto sa má zaskvieť, je Kristus. Viera – ako vysvetľuje – nie je moralizovanie, nie sú to len zákazy: znamená stať sa Ježišovými prateľmi a konkrétnym, živým spôsobom stretnúť ukrižovaného Boha, ktorý chce zachrániť všetkých, i nepriateľov.

Ako vo svojom dnešnom komentári ďalej podčiarkuje náš kolega Sergio Centofanti, Benedikt XVI. upozorňuje na rozumovú zdôvodniteľnosť viery a volá aj tých, ktorí neveria, do veľkého dialógu pravdy: Ježišov Boh je taký nekonečne dobrý, taký malý a taký veľký, aby bol skutočne pochopiteľný.

Dôležitý prejav na univerzite v Regensburgu, ktorý médiá dezinterpretovali a zamerali na vzťah s islamom, sa v skutočnosti obracal predovšetkým na Západ: tlmočil mu pozvanie rozšíriť obzory rozumu, zredukovaného modernou kultúrou iba na to, čo je overiteľné skúsenosťou, a tak neschopného viesť dialóg s náboženstvami a kultúrami. Povzbuduje znovu objaviť chuť rozmýšľať a – obracajúc sa osobitne na mladých – klásť otázky Bohu a hľadať jeho tvár.

Cirkev – zdôrazňuje Benedikt XVI. – nemá svoje záujmy a netúži po privilégiách: chce len ohlasovať Krista a brániť človeka, chrániť malých pred priveľkou mocou silných. Vysvetľuje ničivé dôsledky relativizmu a kritizuje dogmatický absolutizmus tých, ktorí chcú Cirkvi odobrať právo na slobodu slova. Poukazuje na pohoršenie chudoby a hladu, na nespravodlivosti vyvolané globalizáciou, novodobým kolonializmom bohatých krajín, na obchodovanie so zbraňami, ktoré sa stupňuje v takmer všeobecnej ľahostajnosti. Zároveň však pripomína, že utrpenie je tajomstvo, ktoré Boh vysvetlil na kríži svojho Syna.

Pápež usilovne pracuje aj na poli ekumenizmu a medzináboženského dialógu, zvlášť dialógu s islamom, ktorý označuje za životnú nevyhnutnosť. Povzbudzuje katolíkov, aby boli dôslední a neoddeľovali Krista a Cirkev. Aby sa tak vyhli omylom z kompromisov a z odvolávania sa na tzv. menšie zlo. Pozýva ich znovu objaviť ticho, rozjímanie o Božom slove, modlitbu, eucharistickú adoráciu – ako protiváhu každého prázdneho aktivizmu.

„Boh a jeho láska sú tajomstvom nášho šťastia.“ -te-