Slovo pre chorých: Svetlo veľkonočnej nedele

Drahý brat, sestra! Pre život človeka je charakteristické striedanie období. V cykle cirkevného roka je za nami jedno z liturgických období a je tu začiatok druhého. Obdobie pôstu a akéhosi vnútorného stíšenia vystriedalo Veľkonočné obdobie. Aj moje dnešné zamyslenie sa bude niesť v atmosfére svetla a nádeje. Tieto dva fenomény sú charakteristické pre každé ráno, nevynímajúc z toho to veľkonočné, ktoré má pre každého praktizujúceho kresťana veľký význam.

Neviem, či si sa už nad tým niekedy zamýšľal, čo pre Teba ako trpiaceho človeka znamená ráno? V tom bežnom vnímaní by sa ráno dalo charakterizovať ako začiatok dňa, ktorý má svoje etapy. V mysli človeka, ktorý sa denne vyrovnáva s realitou utrpenia a bolesti, ktorá neraz veľmi intenzívne dolieha na plecia chorého, je každé nové ráno novou príležitosťou k životu. Novou šancou objať osobnú bolesť a povedať jej svoje: „Áno“. Sám Kristus povedal krížu áno. Vyslovil to v úplnej slobode. Nik Ho k tomu nenútil. Súhlasil s prijatím bremena a krutého zaobchádzania so sebou samým, aby nám touto dokonalou obetou na kríži mohol zaistiť radosť a nádej, ktorá plynie z Veľkonočného rána. Ticho Veľkého piatku a nádej Bielej soboty vystriedalo svetlo a jas Veľkonočného rána... Cítiš z týchto konštatovaní, aké veľmi dôležité je zjednotiť svoje utrpenie s utrpením Krista práve preto, aby si pochopil, že znášať utrpenie nie je tragédia, ale milosť, ktorú ti ponúka Kristus práve preto, aby ťa pozval do života v plnosti. Aby ti ponúkol svetlo a jas ešte mnohých takýchto rán, nie iba toho Veľkonočného, o ktorého tajomstve uvažujeme v tomto okamihu.

Možno si aj Ty patril na Veľký piatok do kategórie tých ľudí, ktorí beznádejne smútili nad smrťou Krista. Obrazne povedané, vo chvíli, keď smrťou Krista na kríži nastala tma po celej zemi, presne tá istá tma možno nastala aj v tvojom srdci, pretože smrťou, drámou na kríži sa všetko skončilo... Kristus zomrel a s ním zhasla aj nádej v tvojom srdci... Kameň hrobu, v ktorom leží Kristus je v istom zmysle záťažou aj pre teba. Svetlo a jas Veľkonočného rána však svedčí o víťazstve života nad smrťou. Evanjelium sv. Jána vykresľuje neistotu a strach Márie Magdalény... „Odniesli môjho Pána a nevieme, kam Ho položili...“ Učeníci Peter a Ján bežali ku hrobu, možno chceli strážiť Krista uloženého v hrobe, možno mu chceli vzdať úctu, ale aké bolo ich prekvapenie, keď bol kameň od hrobu odvalený a hrob bol prázdny. Aj učeníkov Petra a Jána sa zmocnil strach, o čom svedčí aj fakt, že nevošli do hrobu, v ktorom boli uložené šatky. Oslovujúca je však veta Písma: Nazreli do hrobu a uverili, lebo ešte nechápali Písmo, že má vstať zmŕtvych... Smútok a melanchóliu, ktorú vyvolala smrť a hrob, nahrádza svetlo Veľkonočného rána. Presne tak je to aj v tvojom živote. Zmŕtvychvstalý Kristus chce prežiariť tvoj život svetlom a nádejou rána, ktoré je vždy novým začiatkom, novou šancou, novou príležitosťou zozbierať sily a odvahu k prežívaniu života.

Toto Veľkonočné ráno je pre teba výzvou pochovať do hrobu všetko to, čo bolo pre teba v istom zmysle otroctvom a bránilo ti uveriť v skutočnosť, že Kristus je živý a viac neumiera. Totiž, keby Kristus nevstal zmŕtvych zbytočná by bola naša viera. Zmŕtvychvstanie je najdokonalejší Boží skutok. Myslím, že fascinujúcejší spôsob, akým ti chce Boh dokázať svoju prítomnosť medzi nami už nejestvuje. Kristus - život, je medzi nami. Je živý a viac neumiera! V tebe samom žije prostredníctvom sviatostí. Žije, aby mohol dať každému z tvojich dní života spomínanú podobu Veľkonočného rána. Ako bytosť, ktorá zažíva utrpenie v rôznych formách a podobách z vlastnej skúsenosti iste vieš, koľko temných nocí si musel prežiť, kým si dokázal pochopiť svoju vlastnú bolesť. Nie je ti iste cudzia ani noc duše. Toto všetko sú však okamihy života, z ktorých môžeš vyťažiť obrovský kapitál. Inými slovami povedané, keby si nepoznal temnotu noci, nebolo by možné porovnať ju so žiarou denného svetla, ktoré má vždy väčšiu intenzitu. Už bolo spomenuté, že učeníci v Jánovom evanjeliu iba nazreli do hrobu a uverili.

Aj toto Veľkonočné obdobie je pre každého z nás príležitosťou nazrieť do hrobu vlastných nedokonalostí. Nazrieť do spomínaného hrobu znamená postaviť sa pravdivo pred zrkadlo svojej duše. Zanechať všetko to, čo nám bránilo spoločenstvu s Bohom. Je možné, aby sme ukázali Bohu chrbát, On však vždy bude Ten, ktorý nám bude za každých okolností ukazovať svoju tvár. Keďže Bohu ide vždy o človeka, o nás samých, je veľmi dôležité, aby sme aj my hľadali Jeho tvár a srdce nám oživne. Zanechať hrob vlastných nedostatkov a nedokonalostí, znamená zamilovať si život, ku ktorému nás v tomto období Kristus volá. Toto je skutočne deň, ktorý nám daroval Pán, preto je nutné, aby sme využili každý okamih k prežívaniu plnohodnotného života. Môj Boh a Pán, ďakujem ti za milosť Veľkonočného rána, ktorú si mi daroval. Vnímam to naozaj tak, že každé ráno, ktoré mám možnosť prežiť je vlastne mojim Veľkonočným ránom. Odpusť, keď som smútila nad Tvojou smrťou na kríži, alebo nad svojím osobným krížom. Smrť, či bolesť sú skutočnosti, ktorých intenzita je veľmi silná, ale nie silnejšia, ako intenzita života prežiarená vierou v Tvoje zmŕtvychvstanie. Z tohto mocného skutku sa aj v mojom srdci rozprestiera nádej, že budem žiť večne.

Ivana Mochorovská