Štvrtkový komentár Antona Ziolkovského: Európska únia oslavovala
Vážení poslucháči!
V päťdesiatke sa zvykne bilancovať. Pred pár týždňami si okrúhle jubileum pripomenula
Európska únia. 25. marca 1957 bola podpísaná tzv. Rímska zmluva, ktorou bolo založené
Európske hospodárske spoločenstvo. Z neho sa po podpise Maastrichtskej zmluvy v roku
1992 vyvinula Európska únia. Dnes má 27 členov a poskytuje štyri základné slobody:
voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu. Pri tejto príležitosti sa na celom kontinente
konali sprievodné podujatia. Vrcholom bolo stretnutie európskych lídrov v Berlíne
a rímsky kongres, ktorý posledný marcový víkend pripravila Komisia biskupských konferencií
Európskej únie. Zúčastnili sa ho viaceré osobnosti politického života. Spomeniem aspoň
predsedu európskeho parlamentu Hansa Pötteringa či talianskeho premiéra Romana Prodiho.
Nechýbala ani slovenská delegácia, vedená vojenským ordinárom Františkom Rábekom.
Päťdesiat
rokov je určite dôvod k oslavám. Členské štáty Európskej únie nezažili celý ten čas
žiaden vojnový konflikt. Starý kontinent sa stal zónou bohatstva a prosperity. Dnes
stojí pred novými výzvami. Starnutie obyvateľstva, klesajúca pôrodnosť, príliv imigrantov
a potreba ich integrácie do spoločnosti. Podľa manifestu skupiny „Iniciatíva kresťanov
pre Európu“, ktorej základ položila dohoda medzi nemeckými a francúzskymi katolíkmi,
projekt európskeho zjednotenia oslabuje rozširujúci sa individualizmus a vystupňovaný
národný egoizmus. Práve preto medzi najviac skloňované slová na rímskom summite patrila
solidarita. Na prvý pohľad sa zdá, že toto slovo apeluje najmä na vytvorenie takého
európskeho modelu, ktorý by zjednotil hospodársky úspech so sociálnou zodpovednosťou.
Iste, aj v tejto sfére je čo naprávať. Veď podľa prieskumov jeden zo šiestich Európanov
žije v chudobe. Obsah slova solidarita je však oveľa širší a zahŕňa všetky sféry života.
Znamená nemrhať finančnými prostriedkami a využívať ich na pomoc slabým a chudobným
po celom svete.
V tejto súvislosti mi prichádza na um sťahovanie europoslancov
z Bruselu do Štrasburgu, ktoré každoročne stojí milióny eúr. S kým solidarizuje Európska
únia, keď na jednej strane podporuje protifajčiarske kampane a zároveň dotuje tabakové
spoločnosti? O akej solidarite s tretím svetom chceme hovoriť, keď namiesto toho,
aby sme chudobným krajinám otvorili svoje trhy a tak im umožnili postaviť sa na nohy,
európska centrála každoročne masívne dotuje vlastných poľnohospodárov. Takáto politika
je dlhodobo neudržateľná. Hospodársky rozvoj, a teda aj sociálne zabezpečenie ohrozuje
nedostatok solidarity. Tá sa neprejavuje len dávaním z nadbytku iným, ale najmä ochotou
prijať do života slabých, chorých, či deti. Na konferencii v Ríme tento stav výstižne
opísal sekretár Svätej Stolice pre vzťahy so štátmi Dominique Mamberti, keď povedal,
že by bolo nespravodlivé financovať európsky sociálny model na úkor budúcich generácií.
Príčiny poklesu pôrodnosti nie sú ekonomické a sociálne, ale psychologické a morálne.
Priveľa individualizmu a nedôvera v budúcnosť. Kde inde sa možno naučiť tejto dôvere,
ak nie v rodine? Ona je podľa Mambertiho základom európskeho sociálneho modelu. Ak
dnes hľadáme nové impulzy k prehĺbeniu integrácie, mali by sme sa vrátiť k jej koreňom.
Sem patrí nespochybniteľne aj kresťanstvo. Ono priviedlo Európu k hospodárskemu, kultúrnemu
i duchovnému rozkvetu. Myšlienky evanjelia prispeli veľkou mierou aj k povojnovému
zmiereniu, veď všetci hlavní aktéri, čo stáli na začiatku kreovania eurozóny, boli
kresťanskí demokrati. Počet euroskeptikov rastie. Chýba potomstvo, absentuje vízia,
ktorá by ponúkala nádej. Európski politici zhromaždení posledný marcový víkend v Berlíne
prijali deklaráciu, v ktorej nepovedali nič nové. Nehovorili veľa o budúcnosti. Na
túto bezradnosť narážal pápež Benedikt XVI, keď účastníkom konferencie v Ríme na osobitnej
audiencii povedal: „Nemožno postaviť autentický spoločný európsky dom, ak zanedbáme
vlastnú identitu národov“. Svätý otec otvorene kritizoval európskych lídrov, že neboli
schopní ani v takej dôležitej chvíli spomenúť kresťanstvo ako podstatný prvok, ktorý
živí všetky dôležité hodnoty, na ktorých Európa stojí: ľudská dôstojnosť, sloboda,
mier, spravodlivosť, demokracia, vzájomný rešpekt a zodpovednosť, solidarita a subsidiarita.
Tento prístup nazval odpadom od vlastnej identity.
Vážení poslucháči! Sme krátko
po Nedeli Pánovho Zmŕtvychvstania. Vzkriesený Kristus je víťazom nad hriechom a smrťou,
prameňom každej nádeje. Aj Európska únia ju potrebuje. Nestačí hovoriť o hodnotách,
na ktorých ju chceme budovať. Hľadajme impulzy, ktoré nás budú motivovať. Najsilnejší
dáva Boh sám. Praktizovanie náboženského života posilňuje zmysel pre spravodlivosť,
otvára srdce pre veľkodušnosť. Takto postavená solidarita bude pevná a pomôže nielen
jednotlivcom, ale celej európskej rodine.