Vatikán (8. apríla, RV) - Bratia a sestry na celom svete, všetci ľudia dobrej
vôle!
Kristus vstal z mŕtvych! Pokoj vám! Slávime dnes veľké tajomstvo, ktoré
je základom kresťanskej viery a nádeje: Ježiš Nazaretský, Ukrižovaný, na tretí deň
vstal z mŕtvych podľa Písiem. Správu, ktorý anjelmi zvestovali na úsvite prvého dňa
po sobote Márii Magdaléne a ženám, čo sa poponáhľali ku hrobu, túto zvesť dnes opäť
počúvame s pohnutím: “Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu, vstal z mŕtvych!”
(Lk 24,5-6).
Nie je ťažké si predstaviť, čo tieto ženy prežívali
v týchto chvíľach: pocity smútku a zdesenia zo smrti ich Pána, pochybnosti a pocity
úžasu zo skutočnosti príliš prekvapujúcej na to, aby bola pravdivá. Lenže hrob bol
otvorený a prázdny: telo tam už nebolo. Peter a Ján, upozornení ženami, pribehli ku
hrobu a zistili, že mali pravdu. Viera apoštolov v Ježiša, očakávaného Mesiáša, bola
podrobená mimoriadne tvrdej skúške pohoršením kríža. Počas jeho zatknutia, väznenia
a smrti sa roztratili, a teraz sa opäť stretávajú, v rozpakoch a zmätení. Lenže sám
Zmŕtvychvstalý im prichádza na pomoc v ich pochybovačnej túžbe po istotách. To stretnutie
nebol to sen, nebol to prelud, ani subjektívna predstava; bola to pravdivá, i keď
nečakaná, a práve preto tak hlboko zasahujúca skúsenosť. “Prišiel Ježiš, stal
si doprostred a povedal im: ´Pokoj vám,” (Jn 20,19).
Po týchto
slovách sa v ich dušiach takmer vyhasnutá viera opäť rozhorela. Apoštoli oznamovali
Tomášovi, ktorý chýbal tom prvom mimoriadnom stretnutí: Áno, Pán splnil čo predpovedal;
naozaj vstal z mŕtvych a my sme ho videli, my sme sa ho dotýkali! Tomáš však zotrval
v pochybnostiach a rozpakoch. Keď potom Ježiš prišiel po ôsmych dňoch do Večeradla
druhý krát, povedal mu: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju
do môjho boku! A nebuď neveriaci ale veriaci!“ Apoštolova odpoveď sa stala dojímavým
vyznaním viery: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20,27-28).
“Pán
môj a Boh môj”! Obnovme aj my v sebe Tomášovo vyznanie viery. Ako veľkonočné blahoželanie
som tento rok chcel zvoliť práve jeho slová, pretože moderná spoločnosť očakáva od
kresťanov obnovené svedectvo o Kristovom zmŕtvychvstaní; potrebuje ho stretnúť s
možnosťou spoznať ho ako pravého Boha a pravého človeka. Ak v tomto apoštolovi spoznávame
pochybnosti a neistotu mnohých dnešných kresťanov, a tiež obavy a sklamania našich
nespočetných súčasníkov, rovnako spolu s ním môžeme presvedčivo objaviť obnovenú
vieru v Krista, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych. Táto viera, odovzdávaná cez
storočia prostredníctvom nástupcov apoštolov, pretrváva, keďže zmŕtvychvstalý Pán
viac nezomiera. Žije v Cirkvi a pevne ju vedie smerom k zavŕšeniu jej spásonosného
poslania.
Každého z nás môžu pokúšať Tomášove pochybnosti. Bolesť, zlo,
nespravodlivosť, smrť, najmä ak sa dotýka nevinných - ako sú detské obete vojen
a terorizmu, chorôb a hladu - nevystavuje toto všetko našu vieru tvrdej skúške?
A predsa, paradoxne práve v týchto prípadoch je nám Tomášova nedôvera vzácna a užitočná,
pretože nám pomáha očisťovať každú falošnú predstavu o Bohu a vedie nás k objaveniu
jeho pravej tváre: tváre Boha obťaženého v Kristovi bolesťami zraneného ľudstva.
Tomáš od Pána prijal a neskôr Cirkvi odovzdal dar viery, odskúšanej Kristovým utrpením
a smrťou, a potvrdilo stretnutie so zmŕtvychvstalým Kristom. Viera najprv takmer mŕtva
a potom znovuzrodená pri dotyku Kristových rán. Rán ktoré Zmŕtvychvstalý neskrýval,
ale ukázal a stále nám na ne poukazuje cez súženia a utrpenia každej ľudskej bytosti.
“Jeho ranami ste boli uzdravení” (1 Pt 2,24), to je zvesť, ktorú
Peter predkladal prvým konvertitom. Tie rany, ktoré boli pre Tomáša najprv prekážkou
viery, lebo sa javili ako znamenia Ježišovho zdanlivého zlyhania, tie isté rany sa
počas stretnutia so Zmŕtvychvstalým stali dôkazom jeho víťaznej lásky. Tieto rany,
ktoré Ježiš prijal z lásky k nám, pomáhajú nám, aby sme pochopili kto je Boh a opakovali
aj my: “Pán môj a Boh môj”. Iba Boh, ktorý nás miluje až do tej miery, že na
seba berie naše rany a naše bolesti, vrátane bolestí nevinných, iba taký Boh je hodný
viery.
Koľko zranení, koľko bolestí je vo svete! Nechýbajú prírodné katastrofy
a humanitárne tragédie s nespočetnými obeťami a obrovskými materiálnymi škodami. Myslím
na nedávne udalosti na Madagaskare, na Šalamúnovych ostrovoch, v Latinskej Amerike
a v ďalších oblastiach sveta. Myslím na bič hladu, na nevyliečiteľné choroby, na
terorizmus a únosy osôb, na tisíce tvárí násilia - niekedy ospravedlňovaného v mene
náboženstva – myslím na pohŕdanie životom a na porušovanie ľudských práv, na vykorisťovanie
ľudí. S obavami hľadím na životné podmienky v mnohých oblastiach Afriky: na katastrofálnu
a žiaľ prehliadanú humanitárnu situáciu v Darfure a priľahlých krajinách; na Kinshasu
v Demokratickej republike Kongo, kde konflikty a rabovanie v posledných týždňoch vzbudzujú
obavy o budúcnosť tamojšieho demokratizačného procesu a o obnovu krajiny; v Somálsku
obnovenie bojov odďaľuje nádeje na mier a prehlbuje krízu v tejto oblasti, najmä pokiaľ
ide o presuny obyvateľstva a obchodovanie so zbraňami; ťažká kríza sužuje Zimbabwe,
v súvislosti s ktorou tamojší biskupi vo svojom nedávnom dokumente za jediné riešenie
na jej prekonanie označili modlitbu a spoločné nasadenie pre spoločné dobro. Zmierenie
a mier potrebujú obyvatelia Východného Timoru, kde sa pripravujú prežiť dôležité volebné
obdobie. Mier potrebuje aj Sri Lanka, kde sa len cestou vyjednávania môže ukončiť
dramatický a krvavý konflikt, a tiež Afghanistan, poznačený vzrastajúcim nepokojom
a nestálou situáciou. Na Blízkom Východe, popri sľubných náznakoch dialógu medzi
Izraelom a palestínskymi autoritami, nič pozitívne žiaľ neprichádza z Iraku, skrvaveného
pokračujúcimi masakrami, pričom civilné obyvateľstvo je na úteku; v Libanone zmrazenie
politických inštitúcií ohrozuje úlohu, ktorú je krajina povolaná plniť v oblasti
Blízkeho Východu, a ťažko ju zadlžuje do budúcnosti. Nemôžem napokon nezabudnúť na
každodenné ťažkosti kresťanských komunít a na ich exodus zo Svätej zeme, ktorá je
kolískou našej viery. Všetky tieto národy opäť zo srdca ubezpečujem o svojej duchovnej
blízkosti.
Drahí bratia a sestry, cez rany Zmŕtvychvstalého Krista môžeme
všetko toto zlo, sužujúce ľudstvo, vnímať očami nádeje. Svojím zmŕtvychvstaním Pán
zo sveta neodstránil utrpenie a zlo, ale od základu ho porazil hojnosťou svojej milosti.
Voči arogancii zla postavil všemohúcnosť svojej lásky. Ako cestu k pokoju a radosti
nám zanechal svoju lásku, ktorá sa smrti nebojí. “Ako som ja miloval vás –
povedal apoštolom pred smrťou -, tak sa aj vy milujte navzájom” (Jn
13,34).
Bratia a sestry vo viere, ktorí ma počúvate vo všetkých končinách sveta!
Zmŕtvychvstalý Kristus žije medzi nami, on je nádejou lepšej budúcnosti. Kým s Tomášom
opakujeme: “Pán Môj a Boh môj!”, nech v našich srdciach znejú aj lahodné, ale
tiež zaväzujúce slová nášho Pána: “Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje!
A kde som ja, tam bude aj môj služobník. Kto bude mne slúžiť, toho poctí Otec”
(Jn 12,26). Tak sa aj my, zjednotení s ním, pripravení dať život za našich
bratov, (por. 1 Jn 3,16), staneme apoštolmi pokoja, poslami radosti, ktorá
sa nebojí bolesti, poslami radosti zo zmŕtvychvstanie. Nech nám tento veľkonočný dar
vyprosuje Mária, Matka vzkrieseného Krista. Požehnané Veľkonočné sviatky všetkým vám!