Komentár Jozefa Kováčika: Eucharistia - sviatosť lásky

Zelený štvrtok. Aspoň tak ho u nás na Slovensku voláme. Inde vo svete ho zvyknú označovať ako Svätý. Deň, v ktorom sa vo večeradle odohrala známa scéna poslednej večere. Poslednej a pritom prvej. Ustanovenie Eucharistie a Kňazstva. Prvá svätá omša, prvá kňazská vysviacka s poverením „toto robte na moju pamiatku“! Ježiš teda zhromaždil svojich najbližších. A je zaujímavé, že hoci by si to z ľudskej logiky zaslúžila najviac Panna Mária, nebola to ona, ktorá by z Ježišových rúk prijala kňazstvo. Nebola to ona, ktorej by bolo dopriate byť medzi prvými na svätej omši.
"Toto je moje Telo. Toto je moja krv." Slová, ktoré počúvame, drahí poslucháči pri každej svätej omši. Niektorí každú nedeľu. Iní dokonca i cez týždeň. Deň čo deň, ba dovolím si tvrdiť, že minútu čo minútu, niekde vo svete znejú tieto slová z úst kňaza. Takmer neustále sa totiž niekde vo sväte slúži svätá omša. A tak kňaz vyslovuje tie tajomné Kristove slová: "toto je moje Telo, toto je moja Krv."

Berie do rúk chlieb a víno, aby vyriekol tieto tajomné slová.
Jedna moja priateľka končila pred niekoľkými rokmi teologické štúdium. Ako tému svojej záverečnej práce si zvolila "Význam chleba a vína v židovskej kultúre." Zašla za jedným z najpovolanejších, za židovským rabínom, ktorý jej hovorí: "Viete, pre nás, židov, je chlieb niečím posvätným. Ja ako dobrý hostiteľ vám ho ponúknem, keď ku mne prídete na návštevu. Ale nikdy ho nebudem jesť len vo vašej prítomnosti. A takisto aj víno. Ja vám ho ponúknem, ale s vami ho piť nebudem. To patrí len do našej komunity. Sú to dva druhy potravín, ktoré sú nám židom veľmi vzácne a posvätné, i keď takmer každodenné." A na koniec vraj smutne dodal: "Ale to vy, kresťania pochopiť nemôžete..." A ona mu na to odpovedá: "Ale práve naopak. My kresťania to vieme pochopiť veľmi dobre!" Ježiš nezobral pečeného barana a slivovicu, aby vyriekol slová "toto je moje Telo a toto je moja Krv", ale vzal chlieb, vzal víno, vzdával vďaky a dával hovoriac "toto je moje Telo, toto je moja Krv". Teda vzal to, čo bolo každému dostupné a pritom a tak posvätné.

Ale Ježiš nezostáva len pri týchto slovách. On dodáva: "Vezmite a jedzte!" Nehovorí: "Vezmite a obdivujte, alebo vezmite a uskladnite", ale hovorí: "Vezmite a jedzte!" Teda nie odporúčanie, ale príkaz. Ak chceš mať dosť síl na moje nasledovanie, vezmi a jedz, vezmi a pi! Jediné, či Ťa môže od toho oddeliť, je ťažký hriech!
Už toľko krát sme počuli z kňazových úst tieto slová. Ale ruku na srdce, nezovšedneli nám? Nestane sa niekedy aj nám, že nám Eucharistia akosi zovšednieva?

Pápež Benedikt XVI. nám ponúkol svoju posynodálnu apoštolskú exhortáciu práve o Sviatosti Eucharistie. Nie náhodou ju opätovne spojil s láskou. Použil slovo Caritata. Sacramentum caritatis. Sviatosť lásky. Nie však hocijakej. Slovíčko carita označuje lásku, ktorá vychádza so seba. Darujúcu, obetujúcu lásku.
Ešte v deň vydania exhortácie sme sa však takmer zo všetkých médií dozvedeli iba to, čo pápež zakazuje a prikazuje. Nikto z novinárov si pápežov text neprečítal. Stačili im plagiáty svetovej agentúry. Dokonca bývalý hovorca bývalého pána prezidenta si okamžite bez zoznámenia sa s textom dovolil napadnúť aj názov exhortácia, čo v preklade znamená povzbudenie. Podľa jeho ironických poznámok ide presne o opak... Priznám sa, bol som z toho celý deň smutný. Smutný som bol aj z toho, že sme na Slovensku takmer nemali možnosť povedať pravdu. Jeden z mála výtlačkov exhortácie na Slovensku ležal predo mnou takmer bezmocne. Malá krajina, akou Slovensko je, musí na samotný preklad niekedy zopár dní, či týždňov počkať. Ale to je práve čas, v ktorom sa rozhoduje o verejnej mienke. Už dlhší čas sa preto snažíme, aby sme dôležité texty mohli dostať skôr a pripraviť sa na ich prezentáciu verejnosti. Nový hovorca Svätej stolice mi to osobne prisľúbil pri svojej návšteve Slovenska. Vieme, aké je to dôležité. Nenechať štekať psov, ale prinášať pravdu, ktorá vyslobodí.

"Vezmite a jedzte- toto je moje telo... Vezmite a pite- toto je moja krv..." Žijeme v dobe, v ktorej človek pachtí za senzáciami, škandálmi , zázrakmi.... "Počuli ste? Také niečo!" Žijeme v dobe, kde "zažiť, cítiť, mať" je povyšované nad "byť". Možno seriózne pochybovať o skutočnosti a hodnote takýchto zážitkov.
A Predsa. Predsa po návšteve talianskeho mestečka Lanciano zostaneme v tichom úžase s otázkou na perách- "Čo všetko budeš musieť, Ježišu urobiť, aby sme Ti už konečne uverili?".

Lanciano je malým mestečkom neďaleko Chieti na Jadranskom pobreží asi 200 kilometrov od Ríma. V barokovom kostolíku tu bratia františkáni uchovávajú najstaršie zdokumentovaný a zároveň "najväčší" Eucharistický zázrak. Svätá omša, ktorá začala pred viac ako 12 storočiami a trvá dodnes. Eucharistický zázrak z Lanciana. Tento zázrak, ako je dobre zdokumentované, sa udial vo ôsmom storočí ako dôsledok pochybností baziliánskeho mnícha o reálnej prítomnosti Ježiša v Eucharistii. Počas svätej omše po ukončení premenenia sa Hostia premenila na živé Telo a víno na živú Krv, zrazenú v piatich hrudkách rôzneho tvaru a veľkosti. Hostia- Telo, ako možno i dnes veľmi dobre pozorovať, má veľkosť veľkej Hostie, ktorá sa používa v Latinskom obrade. Je hnedkastá a ak ju pozorujeme oproti svetlu stane sa sýtočervenou. Krv má farbu zeme so zafarbením do okrovej žltej. Telo sa od roku 1713 uchováva v umeleckej monštrancii zo striebra a krv sa uchováva v starobylej ampulke z kryštálu. Zázrak prešiel rôznymi skúmaniami. Tie posledné prebehli v roku 1981 pod vedením uznávaných odborníkov z chemických a patologických laboratórií. Aké boli výsledky? Ide o skutočné telo a o skutočnú krv. Telo a krv patria človekovi. Telo je "srdcom"- kompletným vo svojej základnej štruktúre. Telo zodpovedá svojim zložením ľavej komore ľudského srdca. Telo a krv majú tú istú krvnú skupinu: AB. V krvi sa nachádzajú všetky proteíny a minerály v takom zastúpení ako v každej inej živej krvi. Krv je na povrchu zaschnutá, avšak vo vnútri hrudiek stále čerstvá. Uchovávanie Tela a Krvi za prirodzených podmienok, vystavené fyzickým, atmosferickým a biologickým zmenám počas 12 storočí je nevysvetliteľným fenoménom!

V Lanciane sú možné len dva postoje. Zavrieť si oči, zapchať uši a vybehnúť s krikom- aj tak tomu neverím, alebo pokorne so svätým Tomášom vyznať „Pán môj a Boh môj...“ Ten strašný Boh Starého zákona, ktorého stačilo uzrieť, či dotknúť sa jeho archy, aby človek zomrel, sa v Betleheme stal dieťaťom, ktoré ľudia berú do rúk a neumierajú. Ale ani to mu nestačilo. On sa stal vecou, kusom chleba a troškou vína, aby sme ho mohli na náš prospech zničiť. To je láska Boha, ktorý nám denne hovorí- "Toto je moje Telo, toto je moja Krv. Vezmite a jedzte, vezmite a pite!"

Jozef Kováčik, hovorca KBS