Štvrtkový komentár Rudolfa Smotera: Sociálna tvár kajúcnosti

Každý deň využívam vlakové spojenie do centra Ríma. Keďže prímestský vlak býva poschodový, mám väčší rozhľad na okolitú krajinu. Možno aj preto sa dá uvidieť to, čo je ľuďom v autách, v autobusoch či peším turistom skryté. Sú to napríklad osady, ktoré si postavili cudzinci, ktorí tu častokrát nelegálne prišli z chudobnejších krajín. Osadu prezrádzajú šnúry, na ktorých je rozvešaná sušiaca sa bielizeň; stany, ktoré si emigranti priniesli so sebou; oheň zmiešaný s dymom, na ktorom si pripravujú jedlo alebo záves nad vstupom do podzemia, kde zohrievajú vzduch pre obyvateľov teplovodné rúry.

S vynárajúcimi sa provizórnymi chatrčami sa vynára aj otázka: To tam naozaj žijú ľudia? A celý rok? Skutočne im bolo doma horšie? Asi áno, veď toto sú pre nich podmienky, z ktorých sa nechcú vrátiť domov. Túto realitu odhaľujú talianske médiá. Corriere della sera uvádza, že 700 000 ľudí z Rumunska, Ukrajiny, Albánska, Gruzínska, Čiernej Hory a Bieloruska prišlo v nedávnej imigračnej vlne. Denne sa dozvedáme, že na juh Talianska sa priplavili Afričania na provizórnych lodiach.

Zaujímavé na tom je to, že talianske úrady problém prisťahovalcov neriešia plošne – napr. nejakým zákazom stanovania či prebývania mimo vyhradených oblastí, ako to robia Nemci či Rakúšania. Talianski policajti sa síce niekedy objavia pri zvláštnych ubytovniach, no je to len vtedy, ak utečenci si našli teplé miestečko medzi historickými pamiatkami, alebo si navzájom ubližujú, či prepadli niekoho na ulici.

Z čoho žijú prisťahovalci? Dostal som vysvetlenie, že každé ráno prichádzajú na vopred ohlásené miesta, kde sa stretnú s ľuďmi ponúkajúcimi prácu pomocného robotníka. Je to bez zmluvy, bez potvrdenia. Jednoducho, platí sa na ruku a obe strany sú spokojné. Bokom neostávajú ani charitatívne zariadenia, ktoré spravujú farnosti alebo rehoľné rády. Je zaujímavé vidieť vydajňu stravy, nachádzajúcu sa, tak povediac, pod oknami pápeža. Spravujú ju sestry blahoslavenej Matky Terézie. A že jedlo nie je hociaké si možno všimnúť pri zložení záujemcov, kde objavíte medzi zanedbanými ľuďmi i turistu či človeka v obleku. Takže kvalitná strava.

Prečo sa v Ríme a jeho okolí prisťahovalci i utečenci cítia dobre? Prečo nepomýšľajú na návrat? Odpoveď som objavil v prežívanom čase pôstu. Túžba po konverzii, po obrátení, sa na Slovensku transformovala do dlhých radov pred spovedniciami. V Taliansku to často nevidieť. No bol som svedkom na začiatku pôstneho obdobia, keď kňaz z augustiniánskej rehole vyzýval ľudí zrieknuť sa prebytku a podeliť sa s tými, ktorí sú na tom horšie. A nebol to ojedinelý hlas. Odozva veriacich je veľká. Poznám dekanát, kde ľudia cez celý pôst skladajú euro k euru, aby na konci mohli celú zbierku venovať na centrum, ktoré sa venuje telesne postihnutým ľuďom.

Úspech máva aj nemecká organizácia Kirche in Not, Cirkev v núdzi, ktorá vysiela zahraničných kňazov, aby pred talianskym publikom rozprávali o potrebách veriacich v rozvojových krajinách. Je zaujímavé, že niečo podobné Kirche in Not chcela začať v Strednej Európe. No v bývalých postkomunistických krajinách, kde rastie rýchlym tempom aj ekonomický potenciál, narazili na problém finančných zbierok – boli veľké výhrady, že vedľa riadnych zbierok by boli aj nejaké naviac – naviac na projekty, ktoré budú určené pre iné štáty. Takže Stredná Európa sa od Talianov v tom môže učiť.

Tu v Ríme začínam objavovať nanovo sociálne učenie Cirkvi. Jednak širokým výberom dokumentov, kompendií a komentárov k sociálnym problémom. Bolo sympatické vidieť štátneho sekretára Vatikánu – kardinála Bertoneho, ako sa prihovoril v Miláne bankárom a biznismenom s témou vzťahu Cirkvi a spoločnosti, ako ju prezentuje terajší pápež. Takto v sociálnom živote láska dostáva svoje nové pomenovanie: solidarita. Keď vidím jej účinnosť a ľudí, ktorým to pomáha, tak sa nečudujem, že Pravoslávna cirkev „poškuľuje dávnejšie“ po sociálnej náuke katolíkov a chce vydať obdobné dielo. Rozumiem jej, veď viera má mať aj rozmer spoločenstva, kde sa vieme podeliť s tým, čoho máme nadbytok.

Nedávno to potvrdil vo Vatikáne pápežský kazateľ Cantalamessa, keď pri treťom pôstnom zamyslení na tému blahoslavenstiev, povedal: „Tí čo majú hlad, patria medzi evanjeliových chudobných kvôli nedostatku jedla. Na druhej strane bohatí nie sú odsudzovaní Ježišom iba kvôli veľkosti majetku, ale kvôli tomu, ako s ním nakladajú. A najväčším hriechom voči chudobným a hladným je nezáujem.“ Svoje slová doplňuje citátom encykliky Jána Pavla II. "Sollicitudo Rei Socialis": „Ignorácia rozsiahleho počtu chudobných, núdznych, bezdomovcov, ľudí bez zdravotníckeho zabezpečenia a hlavne tých, čo nemajú nádej a lepšiu budúcnosť... nás robí „bohatým mužom“ z evanjeliovho podobenstva, ktorý sa pretvaroval, že nepozná žobráka Lazára, ležiaceho pred jeho bránou.“

Milí poslucháči, toto sú praktické kroky angažovanej viery. Preto sa nečudujem rozhodnutiu venezuelských biskupov. Keď začal prezident Chavez rozprávať o socialistickej ceste venezuelského národa, biskupi mu pri spoločnom stretnutí darovi Sociálnu náuku Cirkvi. Lebo bez nej sa každé úsilie o sociálne spravodlivú spoločnosť premieňa na totalitný režim.

Rudolf Smoter