Kard. Jozef Tomko: Kríza rodiny a jej záchrana

Keď som asi pred tridsiatimi rokmi čítal knihu The Brave New World (Prekrásny nový svet) , ktorú roku 1932 vydal Aldous Huxley, brat známeho filozofa, tak som ju považoval za výplod bujnej fantázie. Spisovateľ predvídal vývin technologickej spoločnosti tým smerom, že manželstvo a rodina sa stanú zbytočnými. Noví ľudia sa budú rodiť čisto anonymne z vajíčok oplodnených v laboratóriu, a to podľa stanoveného výberu a podľa potrieb spoločnosti. Deti sa budú vychovávať podľa vedeckých programov. Ľudia sa budú triediť na štyri kasty podľa schopností, ale každý bude spokojný so svojím údelom, lebo dostane prídel drogy, ktorá mu nahradí lásku a udrží ho v pocite šťastia. Naozaj, načo v takej spoločnosti manželstvo a rodinu?!

Huxleyove predstavy a podobný utopistický Orwellov román však boli predzvesťou krízy rodiny, aspoň na západnej pologuli. Ako ináč posúdiť banky spermií, umelé oplodňovanie, alebo novodobú kultúru života, ktorá je skôr kultúrou smrti, prehnaný individualizmus a útek od spoločnosti (jav, ktorý v novej knihe opisuje profesor Matthew Fforde ako skutočný vo Veľkej Británii a blížiaci sa na Slovensko), súžitie muža a ženy alebo aj dvoch osôb toho istého pohlavia jedine za cieľom osobného pôžitku, miesto dieťaťa len na ukojenie rodičov a teda aj nároky na „právo“ mať dieťa aj pri prirodzenej nemožnosti, rušivé zásahy do genetických pochodov až po pokusy o klonovanie, ani nehovoriac o vyhľadávaní onirických extáz pomocou drogy a veľa podobných javov.

Kríza sa prejavuje najmä v strate ozajstného významu plnej ľudskej lásky a znehodnotenie ľudského života najmä v situácii slabosti ako je začiatok v materskom lone a koniec v starobe alebo v chorobe. Naše generácie akoby strácali odvahu do života a nádej do budúcnosti. Myslieť na manželstvo a na rodinu v službe zachovania ľudskej, národnej a náboženskej rodiny; a teda na diachronické, nadčasové poslanie, sa zdá nielen ťažké, ale aj bezvýznamné ak len nie utopické. Zobrať si na seba nejaký záväzok k inej osobe alebo k dieťaťu, aj keď je to záväzok lásky, to pripadá takmer nemožné a nezmyselné. Už vlastne neplatí ani „po nás potopa“, nahrádzame ju individuálnym (a hodne egoistickým) „po mne potopa“!

Na takom kultúrnom podhubí rastú nové formy súžitia, ktoré by chceli nahradiť rodinu. Niektorí už hovoria priamo o smrti klasickej rodiny. Homosexuálne skupiny vyvíjajú veľký mediálny a iný tlak, aby im zákony zaručili rovnaké práva ako má normálna rodina, napriek tomu, že nemôžu spoločnosti poskytnúť nijakú službu, ani pomôcť ju zachovať. Len pred nedávnom istá pani hájila na verejnej debate právo svoje a svojej družky na dieťa a dôvodila, že ona predsa má aj dieťa, ktoré si obstarala umelým oplodnením. Prechádzame teda do takzvanej kultúry, ktorá narušuje ľudskú prirodzenosť.

Nezamestnanosť a hospodárske ťažkosti, nutnosť hľadať si prácu v cudzine a nechať rodinu doma, tiež len odoberajú odvahu mladých ľudí sa nejako nastálo zaviazať a mať deti. Preto sa viaceré mladé páry už nedávajú ani len civilne sobášiť, vznikajú takzvané „voľné zväzky a páry“, alebo aj „manželstvá na skúšku“, alebo nepravé „manželstvá“ medzi osobami toho istého pohlavia. Tie si teraz vydobýjajú zákonné uznania. Vo Francúzsku sú to „pacsy“, v Taliánsku je veľký boj o takzvané „dico“. A predmanželské súžitia sú v móde, ktorá prichádza aj k nám. Viacerí politici sledujú módu a naháňajú volebné hlasy, ústavné niekedy krásne prehlásenia o rodine sa obchádzajú a znehodnocujú. Kto teda v tomto nebezpečnom zmätku naozaj chráni rodinu ako základný pilier ľudskej spoločnosti? Veď“národ bez detí je národ bez budúcnosti“, národ na ceste vymretia. A to sme už aj my na Slovensku!!

V tejto kríze zas len Cirkev prichádza na obranu človeka a rodiny. Najmä poslední pápeži neustále ukazujú, že tu ide o podstatnú vec samej ľudskej prirodzenosti a teda o všeľudskú otázku, nie konfesionálnu, ktorú vraj hlásajú len biskupi a pápeži, alebo priam posmešne „Vatikán“. Tu ide o záchranu rodiny, človeka, ľudskej prírody a budúcnosti celej ľudskej spoločnosti. Benedikt XVI. za dva roky venoval rodine toľko prejavov, že už tvoria neveľkú knihu s príznačným názvom „Pravda o rodine“. Z týchto bohatých a hlbokých výrokov vyberám na povzbudenie k ďalšiemu osobnému hľadaniu len nasledovné:

„Tieto zásady... sú zapísané do samej ľudskej prírody a sú teda spoločné celému ľudstvu. Preto činnosť Cirkvi pri ich uplatňovaní nemá konfesionálny charakter, ale obracia sa na všetky osoby, odhliadnuc od ich náboženskej príslušnosti.“

„Rôzne dnešné formy rozkladu manželstva, ako voľné súžitia a „manželstvo na skúšku“ až po pseudo-manželstvo medzi osobami toho istého pohlavia, sú prejavom anarchickej slobody, ktorá sa predstavuje ako ozajstné oslobodenie pre človeka. Taká pseudo-sloboda sa zakladá na banalizovaní tela, ktoré nutne zahrňuje banalizovanie človeka.“
Tá pohrdlivo nazvaná „tmárska“ Cirkev aj dnes obraňuje pred „osvietenstvom“ hodnotu ľudského rozumu! Teraz zas chráni ľudskú rodinu. Nakoniec zachraňuje človeka.

Kard. Jozef Tomko