Komentár Mariána Gavendu: Vsadiť na Eucharistiu

Milí poslucháči,
uplynulá nedeľa Laetare nám pripomenula, že pôstne obdobie vstupuje na druhej polovice a rýchlo sa blíži aj k svojmu veľkonočnému vyvrcholeniu. Bol to dôvod poohliadnuť sa, ako je to s naším pôstnym snažením, mal by to byť dôvod aj potešiť sa, že čosi sa podarilo, a podľa Pavlovho, že ani pretekár pred cieľom nespomalí ale naopak pridá, pustiť sa do ďalších pôstnych dní s väčšou vernosťou i pokorou. Ozaj, ako sa darí prežívať pôst vám?

Vo svojich komentároch zvyknem reagovať na to, čo napĺňa cirkevno-spoločenské dianie. V tomto mesiaci nebolo zásadne veľa nového. Ťaženie proti Cirkvi, ktorého ikonou sa stal arcibiskup Sokol, pokračuje. Je to dobre, Cirkev, ktorá nemá problémy je mŕtva Cirkev. Čoraz jasnejšie si uvedomujem, že odhliadnuc od konkrétnych faktov tu ide o zápas dobra a zla, ktorý však prebieha aj v nás samých. Cirkev má byť soľou a kvasom, ohlasovať radostnú zvesť, a musíme si neustále dávať pozor, aby sme sa nenechali odlákať od tohto hlavného poslania. Má však byť - a nemôže nebyť - aj znamením protirečenia. Pred nedávnom som si zalistoval v živote Jána Bosca od Kozu Matejova. Viažu ma naň dávne pekné spomienky. Padol mi pohľad na ilustrácie z vtedajších novín, kde si cez karikatúry robia v novinách posmech z Don Bosca a jeho snaženia. A paradoxne, potešilo ma to. „Ani po 150-tich rokoch nič nového“, povedal som si. Sledujúc mediálny prieskum však možno konštatovať určitý posun. Jednak postupne vstupuje do všeobecného povedomia otázka, ktorú sme kládli medzi prvými: „kde sú tí skutoční vinníci?“ A možno pozorovať aj protipól celého očierňovacieho snaženia. Keď sa preženie, dosiahne opak. A zdá sa, že dosahuje. Aj tí, ktorým bola Cirkev ľahostajná, si kladú otázky a pociťujú sympatiu. Počul som to práve z úst mladých dravých novinárov, ktorým však nechýba semienko zmyslu pre pravdu. V písomke vrámci pohovorov na diaľkové štúdium teológie bola svojho času otázka: „Vysvetlite, čo znamená klasické delenie na Cirkev bojujúcu, trpiacu a oslávenú“. Jedna odpoveď znela: „Za socializmu bola Cirkev trpiaca, cez nežnú revolúciu bojujúca a teraz je oslávená...!“ Vtipné, a trochu aj pravdivé. Ale našťastie nie celkom. Naďalej treba bolestne putovať a práve neprajníci nám pomáhajú nezabývať sa príliš tu dole a upriamiť viac svoju nádej na nebo.

Ak môžem byť osobný, väčšinu času som za posledných desať dní venoval prekladaniu novej pápežovej posynodálnej apoštolskej exhortácie Sacramentum caritatis, s podnadpisom „o Eucharistii, ktorá je prameňom a vrcholom života a poslania Cirkvi“. Spolok sv. Vojtecha ju ponáhľa vydať tak, aby ju mali kňazi i veriaci ako dar už na Zelený štvrtok, sviatok ustanovenia Eucharistie. Nechcem rozoberať samotný pomerne rozsiahly dokument. Len sa podeliť aspoň o dva postrehy, ktoré mi pri práci s textom často rezonovali.

Prvým je fakt, že pápež skutočne vsadil na Eucharistiu. Nezabudnem na jeden okamih počas jeho apoštolskej cesty do Poľska vlani v máji. S novinárkou z La Croix sme sedeli na vysokých hradbách Čenstochovskej svätyne a pozerali na obrovský, viac než stotisícový zástup rehoľníkov, kňazov, seminaristov, zasvätených a príslušníkov hnutí, ktorý bol na lúke pod hradbami. Zrazu nastalo niečo, ako keď zavanie vietor a zrazu obilný lán poľahne. Tu celý zástup padol na kolená. A podotýkam, že pod nohami mali mokrú, rozbahnenú trávu. „Čo sa deje?“ spýtala sa prekvapená redaktorka. „Pozrite tam“, ukázal som po našej ľavej strane na vyvýšené oltárne priestranstvo, akúsi terasu, kde práve pápež vystavil monštranciu s Oltárnou sviatosťou. Vysoká veža chrámu, maličká kľačiaca postava pápeža, ešte menšia biela bodka hostie a stotisíc ľudí v hlbokej poklone! Vnútorná sila, z ktorej človeku prebehnú zimomriavky. V mnohých oblastiach akoby Cirkvi dochádzal dych, vytrácalo sa nadšenie, nastupovala akási letargia. Žiadajú sa nové podnety. Veľké plány nepomôžu. Pápež vsadil na Eucharistiu ako vnútorný zdroj duchovnej sily. Ako pastier a kormidelník tým ukázal cestu celej Cirkvi. Aj vo svojej exhortácii veľmi často opakuje prosbu, aby pastieri a všetci zainteresovaní pomohli veriacim postupnou katechézou hlbšie chápať Eucharistiu i omšu, pri ktorej sa slávi, a živiť ňou svoje každodenné konanie. Robiť prostredníctvom Eucharistie všetky svoje každodenné snaženia duchovnou bohoslužbou, milou Bohu. Milí poslucháči, priznám dopredu, že text nie je ľahký. Ale skrýva sa v ňom kľúč od tajomstva obnovy osobného i cirkevného života. Stojí za námahu prelúskať sa ním a postupne sa učiť tomu, čo pápež čas opakuje, „eucharistickému štýlu kresťanského života“.

Druhá častá téma je „kresťanské spoločenstvo“. Znie nám to abstraktne. Eucharistia je to, čo vnútorne spája účastníkov bohoslužby, niečo ako krv v žilách príbuzných, a robí z nich duchovnú rodinu. Najčastejšie farskú. Kým na Západe hrozil horizontalizmus, keď sa v nedávnych desaťročiach príliš kládol dôraz na bratov a sestry, na spoločné a spoločenské farské podujatia, až sa zabúdalo na telo a krv toho, ktorý z nás duchovnú rodinu vytvára; u nás skôr hrozí vertikalizmus, že omšu a vlastne všetko, čo s duchovným životom súvisí, vnímame ako tú najvnútornejšiu záležitosť osobného vzťahu ja a Boh. Skutočná Cirkev je však len tam, kde sa vertikála a horizontála pretnú a vytvoria kríž. To je ďalší aspekt, ktorý pápež v exhortácii často zdôrazňuje. Nemožno sláviť, prijímať, adorovať Krista v Eucharistii ak sa to potom neprejaví na našom vzťahu k bratom a sestrám. Je tu veľa podnetov na obnovu našich farností, často tak anonymných nielen na veľkých sídliskách.

Milí poslucháči, práve trápiac sa s neľahkým prekladom som sa musel vžívať do podstaty jednotlivých myšlienok a uvedomil som si, že sa tu za zdanlivo ťažkými, niekedy zas až príliš jednoduchými a známymi formuláciami, skrýva nielen veľké bohatstvo ale kľúč od slepej uličky, v ktorej sa neraz náš cirkevný život i osobné snaženie ocitá. Prajem Vám vrámci tohoročných veľkonočných sviatkov zažiť objav tohto dokumentu a jeho ponuky. Stojí to za námahu!

MARIÁN GAVENDA