Gréckokatolíkom: Krst ponorením

Obdobie Veľkého pôstu, ktoré aj teraz prežívame, bolo v prvých storočiach cirkvi časom v ktorom sa venovala osobitná pozornosť príprave katechumenov na prijatie posvätných tajomstiev kresťanskej iniciácie, teda krstu, myropomazania a Eucharistie. Jednou zo súčastí tejto prípravy bol aj výklad teologického, duchovného i symbolického významu jednotlivých obradov. Nedávne vydanie nového slovenského prekladu Trebnika, teda liturgickej knihy prinášajúcej obrady vysluhovania posvätných tajomstiev a jeho vovedenie do praxe je aj pre nás príležitosťou, aby sme si v tomto pôstnom čase osvetlili jeden z aspektov obnoveného obradu vysluhovania krstu – obrad krstu ponorením.

V Katechizme Katolíckej cirkvi nachádzame túto definíciu sviatostí, teda posvätných tajomstiev: Sviatosti sú účinné znaky milosti ustanovené Kristom a zverené Cirkvi, ktorými sa nám udeľuje Boží život. Viditeľné obrady, ktorými sa sviatosti slávia, naznačujú a spôsobujú milosti, ktoré sú vlastné každej sviatosti. Sviatosti prinášajú ovocie v tých, ktorí ich prijímajú s potrebnými dispozíciami. Pokúsme sa teraz aplikovať túto definíciu na sviatosť krstu, s osobitným zreteľom na centrálny úkon - na krstný kúpeľ, obmytie, ponorenie do krstnej vody. Prvý znak krstného kúpeľa ponorením prinášajú už Skutky apoštolov (Sk 8, 38-39) keď opisujú krst komorníka etiópskej kráľovnej Kandake. Filip i krstený komorník, obaja "zostúpili do vody“ a po krste "vystúpili z vody“. Počas celého prvého tisícročia bola všade v Cirkvi - na Východe i na Západe - samozrejmá a takmer výlučná prax krstu ponorením. Najstaršie cirkevno-právne predpisy i cirkevní otcovia vo svojich katechézach, komentároch a teologických spisoch mnohonásobne dosvedčujú a vysvetľujú prax trojitého ponorenia krstenca.

Krst poliatím bol síce v Cirkvi stále prípustný, ale dlhé stáročia bol chápaný ako akási výnimka, - buď kvôli nedostatku vody, alebo neduživosti dieťaťa, alebo z nejakej inej vážnej príčiny Ešte v polovici 13. storočia sv. Tomáš Akvinský si kládol akademickú otázku, či je platný aj krst poliatím, resp. či krst ponorením je podmienkou jeho platnosti. Na takto postavenú otázku samozrejme odpovedá, že ponorenie nie je "podmienkou platnosti". Pripúšťa, že niekedy nie je možné krstiť ponorením, " - kvôli nedostatku vody alebo z nejakej inej príčiny" - v každom prípade však prax krstu ponorením považuje za rozšírenejšiu a chvályhodnejšiu: V čom teda z teologického hľadiska spočíva vhodnosť a chvályhodnosť krstu ponorením, aké sú teologické dôvody, pre ktorý je krst ponorením chvályhodnejší, než krst poliatím?
 
Pri krste, ktorého matériou je prirodzená voda sa výrazne uplatňuje symbolika vody spájajúca v sebe viaceré významy. Už v biblickom texte, dávno pred formulovaním vedeckých evolučných teórií sa vznik života spája s vodou. Voda ako znak plodnosti a prameň života čerpá v duchovnom zmysle túto svoju schopnosť zo svojho posvätenia cez účinky "životodarneho Ducha", toho Božieho Ducha, ktorý sa na počiatku "vznášal nad vodami (Gen. 1, 2). Kňaz preto trojnásobne dýcha na krstnú vodu a robí v nej znak kríža. Kým v starozákonnej symbolike je morská voda a more, všeobecne spájané so smrťou, so sídlom Leviatana, krstná voda okrem toho, že pripomína vodu potopy ničiace ľudskú neresť (Gen 6,5) upomína nás súčasne na to, že v Noemovej arche sa niekoľkí Boží vyvolení „zachránili z vody" (1 Pt 3,20). Olivová halúzka, ktorú priniesla holubica do Noemovej archy v modlitbe v obrade krstu predznamenáva ten olej radosti a uzdravujúcej sily Svätého Ducha, olej, ktorý, po trojnásobnom dýchnutí naň, kňaz požehnal a ktorým trojnásobne vo forme kríža požehnal vodu.

Ponorenie sa do krstnej vody, „prechod“ touto vodou súčasne v sebe spája aj ďašiu historickú a teologickú pripomienku. Voda Červeného mora oddeľovala krajinu otrocta od cesty do Zasľúbenej Zeme – Izrael musel prejsť touto vodou a podobne musel prebrodiť aj rieku Jordán pred vstupom do Kanaánu. Krst nielen radikálne otvára cestu k spáse, ale aj konkrétne zmýva z človeka všetok dedičný i osobný hriech. Pre Námana Sýrskeho sa sedemnásobné ponorenie do vĺn Jordánu stalo prostriedkom očistenia z malomocenstva, pre krstenca je jeho trojnásobné ponorenie do krstnej vody znakom a spôsobom jeho dokonalého očistenia. Pred nami sa totiž do vĺn Jordánu ponoril aj sám Kristus a tento jeho krst posväcuje jordánske vody a s nimi celú prírodu. Jordánska voda, pri ktorej sa viditeľným spôsobom prejavilo ľuďom tajomstvo Najsv. Trojice v sebe nesie túto vyslobodzujúcu milosť.

Najvýraznejším znakom a zmyslom krstného trojitého ponorenia je obraz nášho pripodobnenia sa Kristovej smrti a jeho zmŕvychvstaniu. Pavlovská teológia je v tomto prípade veľmi zreteľne vyjadrená v čítaní, ktoré čítame v rámci sviatosti myropomazania (spojenej s krstom). “... neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom. Lebo ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní.“ (Rim 6, 3-11). Pre sv. Pavla naše „pochovanie“, ponorenie sa do Kristovej smrti, predstavuje samotnú podstatu krstu. Ak sme sa totiž Kristovi stali „podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní“. V liste Kolosanom je Pavol ešte konkrétnejší – my sme sa Kristovi nielen stali „podobnými“ ale skutočne sme s ním boli „pochovaní v krste“ (Kol 3, 12). Vynorenie sa z krstnej vody je už predobrazom nášho večného oslávenia, keď si „porušiteľné oblečie neporušiteľnosť“, veď tí, ktorí boli „v Kristovi pokrstení v Krista sa obliekli“. V tomto „účinnom znaku“ vynorenia sa z krstnej vody nachádzame spolu s Nikodémom odpoveď na otázku: „Ako sa môže človek znova narodiť, keď je už starý?“ (Jn 3,4). Aj nám sa Kristus prihovára: „Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva.“ (Jn 3,5).

Sv. Ján Damascénsky vo svojom diele De fide orthodoxa – O pravej viere hovorí: Krst svojim trojnásobným ponorením nám naznačuje tri dni, ktoré strávil Krtistus v hrobe.“ Pri krste poliatím sa dáva dôraz len na symbol "obmytia sa od hriechov", pričom sa ale úplne vytráca základná symbolika krstu - umretie hriechu a pripodobenie sa Kristovmu zmŕtvychvstaniu. V priebehu posledných storočí sa v Katolíckej cirkvi v niektorých bodoch stratila citlivosť pre plnšiu výrazové bohatsvto „účinného znaku“ krstu prevedeného trojitým ponorením krstenca a plošne sa začal praktikovať krst poliatím. Z výnimky sa postupne stalo pravidlo. V posledných desaťročiach však badáme zmenu tohto postoja. Okrem iného to dokazujú aj viaceré súčasné formulácie magistéria. V Katechizme Katolíckej Cirkvi sa v tejto súvislosti napríkald uvádza: "Krst v pravom zmysle slova naznačuje a spôsobuje odumretie hriechu a vstup do života Najsvätejšej Trojice, a to pripodobením Kristovmu veľkonočnému tajomstvu. Krst sa najvýraznejšie udeľuje trojitým ponorením do krstnej vody."

 
Pred viac ako desiatimi rokmi 6. januára 1996 Kongregácia pre Východné Cirkvi vydala dokument, ktorý si kladie za cieľ zjednotiť prax východných katolíckych cirví. V otázke spôsobu udeľovania krstu tu v bode 48 čítame. „Obrad má byť celistvý a vykonaný ponorením. Kompetentné autority rôznych cirkví sui iuris sa budú musieť postarať o vydanie vhodných predpisov, aby sa zabránilo zmenám, alebo skracovaniam, ktoré sú škodlivé, alebo menej vyjadrujú význam jednotlivých častí, ktoré tvoria obrad: ... V mnohých bohoslužobných knihách sa predpokladá zvyčajné vykonanie krstu pomocou obradu trojitého ponorenia. Ide tu o plnovýznamový a silno oslovujúci znak, dlhodobo zachovaný až podnes v tradícách východných cirkví, na ktorý povzbudzuje aj západná cirkev, keďže tento znak sa pričasto vynechal jednoducho z pohodlnosti. Kompetentné autority majú teda hľadať spôsoby, ako ho s rozvahou, ale aj horlivosťou obnoviť.“

Prekonanie istej „pohodlnosti“ a znovuzavedenie krstu trojnásobným ponorením nemôže byť izolovaným javom, ale musí byť zaradené do celkového kontextu obnovy hlbšieho chápania a plnšieho, celistvého slávenia posvätných taomstiev kresťankej iniciácie. Veľkopôstne obdobie a príprava na oslavu Kristovej vykupiteľskej smrti a zmŕtvychvstania by sa mohla v našcich cirkevných spoločenstvách stať aj vhodnou príležitosťou k lepšemu vysvetľovaniu hlbokého teologického a symbolického významu krstu ponorením a jeho konzekventnému následnému praktizovaniu.

Páter Cyril Vasiľ SJ