Komentár Jozefa Haľka:Tragédia v Novákoch

Jediný výbuch, jediný výbuch spôsobil, že sa pozornosť celého Slovenska opäť – po nie tak dávnej banskej tragédii – upriamila na mesto Nováky. Je viac ako príznačné, že podnik, ktorý vybuchol, zbrane nepripravoval, ale ako to prezrádza už termín „delaboračná hala“, zbrane dezaktivoval, rozoberal. Presnú príčinu drámy zatiaľ nikto nevie presne vysvetliť, objavili sa len dohady o neúmerne vysokej a normatívne nepovolenej koncentrácii munície na jednom mieste. Napriek špeciálne oddeleným miestnostiam, napriek prísnym bezpečnostným opatreniam, napriek špeciálne školeným zamestnancom sa spustila reťazová reakcia, ktorého trpkým ovocím bol vražedný ohňostroj a obrovský kráter ako masový hrob pozabíjaných pracovníkov. Napriek všetkým nejasnostiam sa jedno javí viac ako jasné: ani popri najdôslednejších bezpečnostných opatreniach človek nie je schopný garantovať, že sa ním naprojektovaná, vyrobená a skladovaná sila zbraní nevymkne spod kontroly a nepostaví proti nemu samotnému. Najlepšie zbrane sú zbrane neexistujúce - pokým sa tie existujúce skladujú, môže sa ich ničivá energia uvoľniť v najnečakanejšej chvíli. Nevdojak človeku napadne známy citát z encykliky pápeža Jána XXIII. Pacem in Terris, Pokoj na zemi. Podľa nej je mier spočívajúci na rovnováhe nepoužitých zbraní riskantne vratký a nestály. Skutočný mier musí vyplývať z hlbín odpúšťajúceho srdca. „Skutočné odzbrojenie – vysvetľuje pápež Pavol VI. - nie je mysliteľné bez „odzbrojenia srdca“. „Rovnako ako v dobe oštepov a mečov – pokračuje ďalší pápež, blahej pamäti Ján Pavol II. - je aj v našej ére atómových rakiet za zabíjajúcimi zbraňami zabíjajúce srdce človeka“.

Nováky, ktorého mnohí občania sa priznali k dlhodobému strachu z katastrofickej budúcnosti, akoby na chvíľu symbolizovali celý svet - to podmínované trasovisko, pod ktorým tlejú zlovestné šachty namierených jadrových nosičov, ale aj hrozby ekologických pohrôm, teroristických útokov, či ostrých mediálnych konfliktov. Obyvateľom Novák podľa niektorých informácií pomáha početný tím psychológov, ponúkajúci traumatizovaným občanom svoje terapeutické služby. Tie sú iste veľmi vzácne, tým vzácnejšie, čím hlbšie dokážu poukázať aj na podstatu vecí a ich najvnútornejšiu logiku, na presah udalostí ponad rámec čisto materiálnej existencie.

Zvláštnou zhodou okolností sa v deň výbuchu, v ten osudný piatok pred dvomi týždňami, na všetkých svätých omšiach na svete čítal úryvok z piatej kapitoly Matúšovho evanjelia: o Ježišovom upozornení, že on k prikázaniu „nezabiješ“ pripája aj prikázanie nehnevať sa, neprepadnúť nenávisti. „Každý, kto nenávidí svojho brata, vysvetľuje svätý evanjelista Ján - je vrah, a ani jeden vrah nemá v sebe večný život”. Veď či sa hnev, prechovávaný v hlbinách srdca, tak trochu nepodobá na onen sklad nahromadenej munície? Ako nás niekedy dokáže zaskočiť človek, o ktorom si myslíme, že nám dávno odpustil. A on nás predsa v slabej chvíli, pričom stačila jediná iskra nejakého negatívneho podnetu, vystaví desivej paľbe výčitiek a vyhrážok. V hlbinách svojho srdca prechovával muníciu nespracovanej urazenosti a dávnych zranení, ktorá môže kedykoľvek vybuchnúť.


Jeden z amatérskych fotografov zavesil na internet taký záber z výbuchu pri Novákoch, že vedľa ohnivej gule na pozadí je v popredí rozoznateľný kríž na veži miestneho kostola. Tak sa do jediného zorného poľa dostali dva kontrastné symboly: žeravý a dymiaci symbol ľudskej agresivity spolu s krížom ako znakom Božskej lásky, ktorej mierou bola a zostáva dokonalá a dokonaná sebažertva Božieho Syna Ježiša Krista. Jeho modlitba za tých, ktorí ho nechali pribiť na kríž, patrí medzi najfascinujúcejšie slová golgotskej drámy. “Daj svoj meč na jeho miesto!” – nariadil Ježiš Petrovi už pri zatýkaní - myslíš, že by som nemohol poprosiť svojho Otca a on by mi hneď poslal viac ako dvanásť plukov anjelov?” Ale on nereaguje zrkadlovo, radšej sa modlí a prosí o odpustenie pre svojich mučiteľov. Tým, v ktorých nebolo lásky, ponúka lásku. Sme v polovici pôstneho obdobia, preto je užitočné rekapitulovať výsledky: je v nás viac lásky, odpustenia a Ježišom inšpirovaného milosrdenstva, alebo sa ešte stále podobáme nášlapnej míne, ktoré zraňuje a zabíja pri najmenšom dotyku?


Jozef Haľko