Generálna audiencia: Ignác Antiochijský túžil po jednote s Kristom a v Cirkvi

Vatikán (14. marca, RV) – Jarné slnko dnes prvýkrát po zime otvorilo vatikánskym pútnikom počas generálnej audiencie Námestie sv. Petra, kde sa ich so Svätým Otcom stretlo 25-tisíc vrátane slovenskej skupiny študentov archeológie z Trnavskej univerzity a ostatných návštevníkov. Benedikt XVI. im dnes adresoval katechézu o ďalšom z cirkevných otcov – o sv. Ignácovi Antiochijskom.

Ako pripomenul, tento mučeník bol v poradí tretím biskupom Antiochie a svoj úrad zastával v rokoch 70 až 107. Antiochia bola po Ríme a Alexandrii treťou metropolou rímskeho impéria. Leží v Sýrii, čo je dnes časť Turecka. Jej prvým biskupom bol sám sv. Peter a práve tu boli Kristovi učeníci prvýkrát nazvaní kresťanmi. Biskupovi Ignácovi venoval celú jednu kapitolu svojich Cirkevných dejín Euzébius z Cézarey. Vďaka nemu vieme, že Ignáca v Sýrii odsúdili za svedectvo o Kristovi na smrť hodením šelmám. Vydal sa teda v ústrety svojmu mučeníctvu do Ríma a počas cesty Áziou povzbudzoval miestne cirkvi, pričom kládol dôraz na boj proti rozmáhajúcim sa herézam a proti prvým rozkolom s apoštolskou tradíciou. Zastavil sa v Smyrne a v Troade, odkiaľ poslal do rôznych miest sedem listov, dodnes uznávaných odborníkmi za pravé. Napokon ho vo Flaviovom amfiteátri v Ríme roztrhali divé zvieratá.

„Žiaden cirkevný otec nevyjadril s takým dôrazom ako Ignác takú túžbu po jednote s Kristom a po živote v ňom. V Ignácovi sa v skutočnosti zlievajú dva duchovné ‚prúdy‛: Pavlov zameraný na jednotut s Kristom a Jánov sústredený na život v Kristovi. Tieto dva prúdy ústia do napodobňovania Krista, ktorého Ignác viackrát nazýva ‚mojím‛ alebo ‚vaším Bohom‛. Preto Ignác prosí rímskych kresťanov, aby nebránili jeho mučeníctvu, lebo netrpezlivo očakáva ‚spojenie sa s Ježišom Kristom‛. Vysvetľuje: ‚Je pre mňa krásne zomrieť na ceste v ústrety Ježišovi Kristovi, viac než kraľovať až po kraj zeme. Hľadám jeho, ktorý pre mňa zomrel, chcem jeho, ktorý bol pre nás vzkriesený... Nechajte ma byť napodobňovateľom umučenia môjho Boha! (List Rimanom 5-6).“

 
V týchto spaľujúcich vyznaniach lásky možno podľa Svätého Otca zachytiť zreteľný antiochijský kristologický realizmus, zameraný viac než kedykoľvek na vtelenie Božieho Syna a na jeho pravú a konkrétnu ľudskosť. Ignácovo nezastaviteľné smerovanie k jednote s Kristom kladie základy skutočnej „mystiky jednoty“. On sám sa charakterizoval ako „človek, ktorému bola zverená úloha jednoty“ (Filadelfanom, 8, 1).
 
„Pre Ignáca je jednota Božou výsadou. Často opakuje, že Boh je jednota a že iba v Bohu sa jednota vyskytuje v čistej a pôvodnej podobe. Jednota, ktorú majú na tejto zemi dosahovať kresťania, nie je ničím iným ako čo najvernejším napodobňovaním Božieho archetypu.“
 
Týmto spôsobom dospel Ignác k svojej vízii Cirkvi, kde kládol veľký dôraz na jednotu veriacich a kňazov so svojím biskupom. „Nepodnikajte nič také, čo sa týka Cirkvi, bez biskupa,“ napísal v liste do Smyrny a tamojšiemu biskupovi Polycarpovi pripomenul:
 
„Ja ponúkam svoj život za tých, tkorí sú podriadneí biskupovi, kňazom a diakonom. (...) Pracujte spolu jedni pre druhých, bojujte spolu, bežte spolu, trpte spolu, spite a bdejte spolu ako Boží hospodári, jeho pobočníci a sluhovia. Usilujte sa páčiť sa tomu, pre ktorého bojujete a od ktorého dostávate žold. Nech nikto z vás nie je obvinený ako dezertér. Váš krst sa stane štítom, viera helmou, láska kopijou, trpezlivosť brnením“ (6, 1-2).
 
V listoch sv. Ignáca sa podľa Benedikta XVI. ustavične a plodne opakuje akási dialektika medzi dvoma aspektami charakteristickými pre kresťanský život: na jednej strane hierarchickou štruktúrou cirkevného spoločenstva a na druhej strane základnej jednoty, ktorá všetkých veriacich spája v Kristovi. Zdôrazňovanie jednoty medzi veriacicmi navzájom, ako aj medzi veriacimi a ich pastiermi sa u Ignáca vytrvalo objavuje v obrazoch lýry a jej strún, intonácie a koncertu. Zrejmá je pritom osobitná zodpovednosť biskupov, kňazov a diakonov pri upevňovaní spoločenstva.
 
„Buďte jedno, píše Ignác a pripomína Ježišovu modlitbu pri poslednej večeri: jedna prosba, jedna myseľ, jedna nádej v láske... Ponáhľajte sa všetci k Ježišovi Kristovi ako k jedinému Božiemu chrámu, ako k jedinému otáru: on je jeden, pochádza z jediného Otca, ostal s ním spojený a k nemu sa vrátil v jednote“ (7, 1-2).“

 
Ignác prisúdil Cirkvi ako prvý v kresťanských spisoch prívlastok katolícka, čiže všeobecná. A vyzdvihol úlohu Cirkvi v Ríme, ktorej patrí v službe Katolíckej cirkvi určitý primát.
 
„Ako vidieť, Ignác je naozaj ‚učiteľom jednoty‛: jednoty Boha a jednoty Krista (na protiveň rozličným herézam, ktoré sa začínali šíriť), jednoty Cirkvi, jednoty veriacich ‚vo viere a v láske, nad ktoré niet nič vznešenejšieho‛ (List Smyrňanom 6, 1). V konečnom dôsledku Ignácov realizmus pozýva niekdajších i súčasných veriacich do postupnej syntézy medzi pripodobnením sa Kristovi (čiže jednotou s ním, životom v ňom) a oddaním sa jeho Cirkvi (čiže jednotou s biskupom, veľkodušnou službou spoločenstvu a svetu). Treba teda dospieť k syntéze medzi spoločenstvom a poslaním až do takej miery, aby sa prostredníctvom jedného rozmeru vyjadroval druhý a aby boli veriaci čoraz viac ovládaní tým nedeliteľným duchom, ktorým je sám Ježiš Kristus“ (List Magnézanom 15).

 
V tomto duchu vďačnosti za jednotu a vedomia úlohy viesť v láske celú Cirkev adresoval na záver svojej audienčnej katechézy Svätý Otec všetkým veriacim posolstvo, ktoré vložil sv. Ignác do posledných riadkov jedného zo svojich listov: „Milujte jeden druhého s nerozdeleným srdcom. Môj duch sa ponúka na obetu za vás, nielen teraz, ale aj keď príde k Bohu... V Kristovi sa môžete nájsť bez poškvrny“ (13). -te-