Týždeň so Svätým Otcom

Vatikán (9. marca, RV) - Svätý Otec vo svojom nedeľnom príhovore pred modlitbou Anjel Pána, na pozadí evanjeliovej rozpravy o Ježišovom premení na vrchu, zdôraznil dôležitosť opravdivej modlitby, ktorá spočíva v zjednotení našej vôle s Božou, keď povedal: „Vo svojom intímnom dialógu s Otcom, Ježiš neuteká pre poslaním, pre ktoré prišiel na svet, aj keď vie, že nato, aby dosiahol slávu, musí prejsť cez kríž. Ba naopak, Kristus vstupuje ešte hlbšie do tohto poslania, pričom naplno priľne k Otcovej vôli a ukazuje nám, že opravdivá modlitba spočíva v zjednotení vlastnej vôle s Božou. Pre kresťana preto modlitba nie je útekom od reality a zodpovednosti, ale znamená prijať skutočnosť aj zodpovednosť zo všetkými svojimi dôsledkami, dôverujúc pritom vo vernú a nevyčerpateľnú lásku Pánovu. Preto potvrdenie premenenia sa paradoxne uskutočňuje na Olivovej hore (por. Lk 22, 39 – 46). Vo svojom utrpení Ježiš v okamihu smrteľnej úzkosti sa s dôverou odovzdá do božej vôle. V tomto okamihu jeho modlitba sa stáva zárukou spásy pre všetkých nás. Kristus v skutočnosti prosí nebeského Otca „aby ho oslobodil od smrti“ a ako píše autor listu Hebrejom, „ bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť“(5,7). Dôkazom tohto vyslyšania sa stáva vzkriesenie. Modlitba teda nie je akýsi vedľajší doplnok, - ako zdôrazňuje Svätý Otec, - niečo čo je voliteľné, ale je to otázka života a smrti. Iba ten, kto sa modlí, teda kto zveruje Bohu so synovskou láskou, môže vojsť do večného života, ktorým je Boh sám.“

V stredajšej katechéze počas generálnej audiencie sa Svätý Otec zameral na život a pôsobenie jedného z apoštolských otcov ranej Cirkvi – svätého Klementa, ktorý bol tretím nástupcom svätého Petra. Ako zdôraznil Benedikt XVI., “vážnosť a čaro tohto biskupa Ríma spočíva v tom, že mu boli pripisované rôzne písomnosti, ale istotne jeho jedinečným dielom je List Korinťanom. Eusébius z Cézarey, veľký “archivár” prvokresťanstva, ho prezentuje týmito slovami: “Klement zanechal jeden list, uznávaný ako autentický, veľkolepý a podivuhodný. Bol ním napísaný a adresovaný od Cirkvi Ríma pre Cirkev Korintu” (Hist. Eccl. 3,16) … Tomuto listu je pripisovaný takmer kánonický charakter.

 
Ako uviedol Benedikt XVI., účelom Klementovho listu bolo v pokoji zjednotiť Korinťanov, obnoviť ich vieru a upevniť tradíciu, ktorú krátko predtým prijala od apoštolov. Môžeme povedať, že tento list predstavuje prvé uplatnenie rímskeho primátu po smrti sv. Petra. Klementov list sa zaoberá témami, ktoré boli veľmi milé a blízke apoštolovi Pavlovi, ktorý sám Korinťanom napísal dva rozsiahle listy, ako napríklad teologickou dialektikou, ktorá je dodnes aktuálna, medzi indikatívom spásy a imperatívom morálne správneho konania. Predovšetkým –ako uvádza Benedikt XVI. - je tu však radostná správa o milosti, ktorá prináša spásu, “Pán nás predchádza, dáva nám odpustenie, dáva nám svoju lásku, milosť byť kresťanmi, jeho bratmi a sestrami. Je to správa, ktorá napĺňa náš život láskou a poskytuje istotu nášmu konaniu: Pán k nám vždy prichádza so svojou láskavosťou a Pánova láskavosť je vždy väčšia, než všetky naše hriechy.”

Klement v liste Korinťanom zdôrazňuje osobitosť každého povolania na ceste k svätosti. “Sme svätý ľud”,konajme teda všetko, čo svätosť vyžaduje” (30,1). Biskup Ríma – ako zdorazňuje Svätý Otec, zvlášť pripomína, že Pán “ustanovil, kde a kým má byť vykonávaná bohoslužba, aby všetko, vykonané sväto a s jeho odobrením, bolo prijaté jeho vôľou… Najvyššiemu veľkňazovi prislúchajú jemu vlastné liturgické funkcie, kňazom bolo určené ich miesto, levitom zas ich služby. Laici sú viazaní príkazmi pre laikov” (40, 1-5 – všimnite si, že tu, v tomto liste z konca I. storočia, je prvýkrát v kresťanskej literatúre použitý grécky termín “láikos”, čo znamená “člen laosu”, čiže “Božieho ľudu”). Týmto spôsobom, odvolávajúc sa na liturgiu starého Izraela, Klement ukazuje predstavu ideálnej Cirkvi. Ona je zhromaždená “jediným duchom milosti, vyliatej na nás”, ktorý oživuje rôzne údy Kristovho tela, v ktorom všetci, zjednotení bez akéhokoľvek rozdelenia, sme “údmi pre seba navzájom” (46, 6-7).”

Ako Svätý Otec tlmočil Klementove slová, odlišnosť medzi “laikom” a “duchovenstvom” neznamená protiklad, ale organické spojenie rôznych častí v mystériu jedného Tela, keď hovorí: “Cirkev naozaj nie je miestom zmätku a anarchie, kde si človek môže robiť v každej chvíli, čo sa mu zachce. Každý v tomto organizme s rozčlenenou štruktúrou vykonáva službu podľa povolania, ktoré dostal… Klement jasne vyjadruje náuku apoštolského nasledovníctva. Normy, ktoré ju riadia, pochádzajú v konečnom dôsledku od samotného Boha. Otec poslal Ježiša Krista, ktorý si vybral apoštolov. Oni potom vybrali prvých vodcov komunít a ustanovili, aby po nich prišli ďalší nasledovníci.”

Svätý Otec ďalej poukázal na Klementovo tvrdenie, že Cirkev má sviatostnú štruktúru, nie politickú a je predovšetkým Božím darom, nie dielom človeka. Pôsobenie Boha, ktorý prichádza, aby sa s nami stretol v liturgii, predstihuje naše rozhodnutia a myšlienky. Klement chváli Boha a ďakuje mu za jeho úžasnú prozreteľnosť lásky, ktorá stvorila svet a snaží sa o jeho spásu. Zvláštnu dôležitosť v jeho liste predstavuje modlitba za vládcov. Klement ňou uznáva legitimitu politických inštitúcií v rámci poriadku, určeného Bohom a zároveň vyjadruje starosť o to, aby tieto autority boli poslušné voči Bohu a “uplatňovali moc, ktorú im dal Boh v pokoji, miernosti a s pietou” (61,2). – ls –