Príhovor kard. Jozefa Tomka: Rozšíriť rozum

Námestie sv.Petra v Ríme sa stalo už od čias Jána Pavla II. novým miestom na stretávanie s pápežom. Každú nedeľu a sviatok o dvanástej hodine sa priestor medzi Berniniho kolonádou skoro celý naplní. Presne keď uderí poludnie, sa na treťom poschodí v otvorenom okne objaví pápež a z tejto novodobej katedry sa v niekoľkých minútach prihovorí shromaždeným, pomodlí sa s nimi “Anjel Pána” a požehná ich, zakončiac pozdravmi v niekoľkých rečiach.

Benedikt XVI. použije niekedy aj tento nový druh “audiencie”, aby prítomným predložil jednoduchým spôsobom niekoľko hlbokých myšlienok. Nedávno použil kalendárnu spomienku sv.Tomáša Akvínskeho, veľkého teológa a filozofa, aby sa znovu dotkol pomeru medzi vierou a vedou, ktorej Ján Pavol II. venoval celú encykliku “Fides et ratio”–“Viera a rozum” a dnešný pápež svoju známu reč v Regensburgu, ktorú málo ľudí čítalo, ešte menej naozaj porozumelo, ale až príliš veľa hromadne a stádovito odsúdilo. Sv.Tomáš totiž dokázal v trinástom storočí v dialógu so židovským a arabským myslením vytvoriť kresťanskú syntézu medzi vierou a rozumom, ktorá sa dnes tak žiada.

Postoj k viere je ešte stále viacerým ľuďom nejasný a nerozriešený. Moderný človek natoľko obdivuje technický a vedecký pokrok, -ktorý tu naozaj je-, že prechádza až do pokušenia uznať za pravdivé iba to, čo sa dá vyskúšať a experimentom dokázať. Niektorí naši súčasníci sa stávajú tvrdými materialistami, alebo prichádzajú k zbožšteniu ľudského rozumu v racionalizme. Za pravdivé uznávajú iba to, čo možno zmyslami nahmatať a poznať, alebo čo náš rozum uzná za pravdivé a poznateľné. Boh a viera tu nemajú miesto. Také zmýšľanie nás priviedlo k určitým formám ateistického humanizmu, z ktorých sa zrodili totalitné systémy, aké sme len nedávno poznali, alebo k súčasnemu novoosvietenskému povyšovaniu človeka a jeho absolútnej slobody, ktorá sa dá ľahko viesť logikou moci, zisku za každú cenu, chvíľkovým zážitkom a bezuzdnou pudovosťou. Taký typ človeka je ďaleko od viery, od náboženstva a od Boha.

U nás na Slovensku sa k týmto sklonom a prúdom, ktoré nás už zasahujú najmä zo západného sveta, pridávajú iné okolnosti. Máme už veľa inteligencie s vyšším vzdelaním v rôznych vedeckých a technických oboroch, mnohým však chýba hlbšia náboženská a svetonázorová kultúra.
Ešte nás zaťažuje blízka minulosť. Veď celé školstvo bolo zamerané proti viere, ktorá sa označovala za poveru a tmárstvo. Pri predstavovaní sveta, prírody a človeka sa veda stavala proti viere, ako svet svetla, ktoré pomaly vytlačí ríšu tmy a nevedomosti, čiže náboženstvo. U mnohých sa aj dnes veda považuje za absolútnu a istú, ba pre niektorých za “večnú pravdu”, okolo ktorej sa so slepou dôverou vytvára určitý mýtus. Ak sa na nejakú mienku alebo vec pridá nálepka “vedeckosti”, tak tam už prestáva každá debata.

Preto u viacerých našich vzdelaných ľudí panuje akoby nedôvera, alebo neistota ohľadne viery. Prinajmenej sa viera berie ako nižšia, prevažne citová záležitosť, ktorá môže byť dokonca užitočná, či je však aj pravdivá, o tom nemajú vnútornú istotu. Môže sa stať, že prežívajú celý život bez odpovede, ktorú poskytuje viera, na otázku, kam smerujú, čo po smrti a na iné základné otázky ľudskej existencie.

Benedikt XVI. niekoľkými krátkymi vetami znovu poukázal na problém mimoriadne dôležitý aj u nás na Slovensku. Vrátil sa k tvrdeniu, že (citujem) “ treba odkryť nanovo ľudskú rozumovosť –racionalitu, otvorenú pre svetlo božského Slova a pre jeho dokonalé zjavenie v Ježišovi Kristovi, Božom Synovi, ktorý sa stal človekom”. Potom pridal zásadný dôvod: “Ozajstná, autentická kresťanská viera neumenšuje slobodu a ľudský rozum; prečo by sa teda viera a rozum mali báť jeden druhého, keď pri stretnutí a v dialógu môžu sa lepšie vysvetliť?
Viera predpokladá rozum a zdokonaľuje ho, a rozum osvietený vierou nachádza silu, aby sa pozdvihol k poznaniu Boha a duchovných skutočností”.

Ján Pavol II. použil ihneď na začiatku svojej encykliky “Fides et ratio” pekný obraz o vzťahu medzi vierou a rozumom: “Viera a rozum sú ako dve krídla, ktorými sa ľudský duch povznáša ku kontemplácii o pravde”. Keď ľudský duch stratí alebo odvrhne jedno krídlo, poškodí si na vzlete. Medzi rozumom a vierou nemôže byť skutočný rozpor, lebo obe pochádzajú od toho istého Stvoriteľa. Zdôrazňuje to Prvý i Druhý vatikánsky koncil, pápeži i sám Galileo Galilei. Rozum napomáha rozmýšľať o viere a lepšie ju chápať, aby bola pre veriaceho rozumnou poslušnosťou viery, ktorú spomína sv.Pavol (Rim 1, 5; 16, 26). Viera zas napomáha rozumu, obhajuje hodnotu ľudskej mysle a jej schopnosti poznať pravdu, posilňuje rozum najmä na poli etiky a morálky, ako aj náuky o človeku.

Benedikt XVI. teda vyzýva všetkých ľudí, aby oživili svoj ľudský rozum a používali ho v celej schopnosti poznávať pravdu. Neumenšovať rozumovosť, neochudobňovať ju o možnosť získať nové poznatky prostredníctvom viery. V historickom prejave v Regensburgu Sv.Otec zhustil svoju ponuku a výzvu na veriacich i neveriacich v krátke programové heslo: “Rozšíriť rozum !” Uplatniť ho aj na poli viery. Obohatiť človeka o nové bohatstvá, ktoré mu otvára Ježiš Kristus, vtelený Boh.

Kard. Jozef Tomko