Vatikán
(23. februára, RV) - Pápež Benedikt XVI. sa vo svojom príhovore pred nedeľnou modlitbou
Anjel Pána sa zameral na tému, o ktorej on sám povedal, že patrí „k najcharakteristickejším
a najsilnejším Ježišovho ohlasovania: „Milujte svojich nepriateľov“ (Lk
6,27). „Aký je však zmysel týchto slov? – kladie si otázku Benedikt XVI. - Prečo
Ježiš žiada milovať vlastných nepriateľov, teda lásku, ktorá presahuje ľudské schopnosti?
Ježišova požiadavka je v skutočnosti realistická, pretože poukaze v sebe na skutočnosť,
že vo svete je príliš veľa násilia, nespravodlivosti a teda nemožno prekonať túto
situáciu, ak len nie s väčšou láskou, s väčšou dobrotou. Toto „viac“ prichádza od
Boha: je to jeho milosrdenstvo, ktoré sa v Ježišovi stalo telom. Iba jeho milosrdenstvo
môže svet „uviesť do rovnováhy“, previesť ho od zla k dobru, pričom táto cesta začína
v malom ale rozhodujúcom „svete“ ľudského srdca.“ „Právom je táto evanjeliová stať považovaná za „magna chartu“
kresťanského nenásilia, ktorá neznamená vzdať sa zlu, ako by sa mohlo falošne interpretovať
zo slov: „kto ťa udrie po líci, nadstav aj druhé“ (Lc 6,29), ale značí, že človek
na zlo odpovedá dobrom (por. Rim 12,17-21), aby sa tak pretrhla reťaz nespravodlivosti.
Kresťanské nenásilie nie je teda iba taktické správanie, ale je to spôsob bytia ľudskej
osoby, postoj toho, kto je tak presvedčený o božej láske a jej sile, že nemá strach
čeliť zlu len zbraňami lásky a pravdy. Láska k nepriateľom tvorí jadro „kresťanskej
revolúcie“. Táto revolúcia nie je založená na stratégiách ekonomickej
či politickej moci. Je to revolúcia lásky, ktorá nevkladá svoju konečnú nádej do ľudských
zdrojov. Je to boží dar, ktorý možno získať iba bezpodmienečnou dôverou v božiu dobrotu
a milosrdenstvo. To je práve tá novosť Evanjelia, ktorá
mení svet bez hluku. To je to hrdinstvo „maličkých“, ktorí veria v božiu lásku a šíria
ju aj za cenu života.“
V pondelok sa Svätý Otec stretol
so spovedníkmi štyroch hlavných pápežských bazilík, hlavným penitenciárom kardinálom
Jamesom Francisom Staffordom a zástupcami Apoštolskej penitenciatúry. Vo svojom prejave
poukázal na dôležitosť sviatosti zmierenia pre život kresťanov a pripomenul, že pri
udeľovaní rozhrešenia sa spovedník stáva vedomým sprostredkovateľom úžasnej milosti,
keď povedal: „Stáva sa služobníkom posilňujúceho Božieho milosrdenstva,
poukazujúc na realitu hriechu a zároveň prejavujúc nesmiernu obnovujúcu silu Božej
lásky, lásky, ktorá opätovne dáva život. Spoveď sa teda stáva duchovným
znovuzrodením, ktoré premieňa kajúcnika na nové stvorenie.
Tohto zázraku milosti je schopný iba Boh a vykonáva ho prostredníctvom slov a konania
kňaza. Okúsiac nehu a odpustenie Pána je kajúcnik viac motivovaný k tomu, aby spoznal
závažnosť hriechu a bol rozhodnejší v tom, aby sa mu vyhýbal, aby jestvoval a rástol
v opätovne nadviazanom priateľstve s Bohom.“ Benedikt XVI. spovedníkom pripomenul
slová apoštola Pavla z Listu Korinťanom: „v Kristovi Boh zmieril svet so sebou...
a nám odovzdal slovo zmierenia“ (2 Kor 5,19). „Aby sme naplnili túto úlohu,“
uviedol Svätý Otec, „musíme predovšetkým v sebe zakoreniť posolstvo spásy a dovoliť
mu, aby nás do hĺbky premenila. Nemôžeme hovoriť o odpustení
a zmierení s ostatnými, ak ním nie sme osobne preniknutí.“
Na Popolcovu
stredu Svätý Otec začal obdobie Veľkého pôstu slávením slávnostnej svätej omše
v Bazilike sv. Sabíny na Aventínskom pahorku. Počas nej posvätil popol a spolu s vybranými
kňazmi a diakoni udelil prítomným veriacim jeho znak. Hlave Katolíckej cirkvi čelo
poznačil popolom slovenský kardinál Jozef Tomko. Vo svojej homílii Benedikt XVI.
poukázal na tri „nástroje“, ktoré sú potrebné pre autentickú obnovu vnútra človeka,
aj spoločenstva, ktorými sú: charitatívne skutky, modlitba a pokánie v podobe pôstu.
“Takéto vonkajšie prejavy, - zdôraznil Svätý Otec, - ktoré sú vykonávané
pre potešenie Boha a nie pre dosiahnutie pochvaly a súhlasu ľudí, sú mu milé,
ak vyjadrujú rozhodnutie srdca slúžiť iba Jemu, s jednoduchosťou a štedrosťou.”
Svätý Otec pripomenul, že pôst, ku ktorému nás pozýva toto obdobie, “nepramení
vo fyzickej alebo estetickej motivácii, ale vyviera z potreby človeka podstúpiť
vnútornú očistu, ktorá ho zbaví hriechu a zla, učí ho odopieraniu, ktoré
ho oslobodí od otroctva svojho vlastného ja, robí ho pozornejším a pripraveným načúvať
Bohu a službe bratom.” Z tohto dôvodu sú pôst a ďalšie zvyky tohto obdobia
považované podľa kresťanskej tradície za duchovné “zbrane” pre porážku zla, škodlivých
náruživostí a necností. – ls –