Komentár Mariána Gavendu: Pôst - vec verejná

Milí poslucháči, námety na komentár či pár myšlienok, s ktorými sa rád s Vami delím v každý štvrtý štvrtok v mesiaci, mi najspoľahlivejšie ponúka denný monitoring. Pripravuje ho Tlačová kancelárie Konferencie biskupov Slovenska a denne prináša, ako všetky slovenské médiá reagujú na témy, týkajúce sa Cirkvi, viery, náboženstva.

Za posledné dni v ňom opäť nápadne výrazne dominuje cielene živená kampaň okolo arcibiskupa Sokola. Keď čítam, čo som k nej napísal presne pred mesiacom, ani po „odhalení nových skutočností“ ku nej nemám čo dodať. Na oživenie pamäti, v minulom komentári som poukazoval, že v celej veci neide o hľadanie pravdy ale o diskreditáciu Cirkvi a o zakrývanie pravých vinníkov. A končil som myšlienkou, že vlastne každý hriech je dobrovoľné podpísanie spolupráce, a to nie s pracovníkom tajnej bezpečnosti ale so samým diablom. A že do takejto spolupráce sme namočení asi všetci.

Práve tu by som rád nadviazal. V posledných monitoringoch sa vďaka umelo medializovanej afére takmer stráca téma pôstu, do ktorého sme včera vstúpili. Hoci práve toto je obdobie, keď by sme sa mali všetci úprimne lustrovať a očistiť od spolupráce so zlom, ktorá ničí náš osobný, rodinný a spoločenský život.

Štyridsaťdňové obdobie intenzívnej prípravy – quaresima – bežne v slovenčine nazývame „veľkým pôstom“. Väčšinou si to ľudia spájajú s prísnym pôstom na popolcovú stredu a na Veľký piatok. V tomto období sa však veriaci podľa starobylej praxe zameriavajú na tri oblasti: na pôst (v rôznych podobách sebazaprenia), na almužnu a na modlitbu. Všetky tieto oblasti považujeme skôr za niečo súkromné, čo sa týka vzťahu ja a Boh. Cez tieto dni si uvedomujem, ako je potrebné, aby pôstna prax prenikla aj do spoločenského života. Veď všetko zlé, na čo tu narážame, je ovocím hriechu a ten treba odstraňovať. Nuž aspoň niekoľko námetov.

Už myslím preniklo do nášho povedomia, že postiť sa neznamená len nejesť v piatok mäso. Znamená to niečo si vyslovene odrieknuť, zaprieť sa. Mali by to byť veci, ktoré sú nám milé a zároveň nám najviac škodia: ťažké mäsité jedlá, alkohol, cigarety, ale aj nemierne vysedávanie pred televízorom či počítačom. Hovorí za to aj veľa praktických dôvodov. Návrat k zdravej pôstnej strave našich predkov odporúča cez tieto dni viacero civilných časopisov, i keď si neodpustia poznámku, že „pôst už stratil svoje filozofické dôvody“, ako hovorí jeden z nich. Skôr náboženské, a nám ide práve o ne. Pôstom si treba ozdraviť telo, myseľ i vzťahy, ale kresťanským sa stáva, ak to robíme najmä kvôli Bohu. Preto by som chcel pripomenúť, aby sme prv než sa pustíme do odriekania si v niektorej zo spomínaných oblastí, nezabudli jasne si vzbudiť tento úmysel, aby nášmu snaženiu nechýbalo to podstatné.

No a na rozšírenie „pôstneho repertoáru“ by som rád poukázal na oblasti, kde pôstna prax môže bezprostredne ozdraviť aj spoločenskú klímu.

Mnohí konštatujú: zamestnanie aj mám pomerne dobré, ale tie vzťahy... Ohovárky, závisti, intrigy...! Každý uzná a asi aj pozná, ako dokážu tieto neresti sťažovať život aj tam, kde by samo o sebe mohlo byť dobre. A ako ľahko sa jazyk skĺzne a zapojí do takýchto rečí! Je to široká ponuka neľahkého, ale veľmi užitočného sebazaprenia. Aby sme si však nemuseli len „stúpať po jazyku“, duchovná prax odporúča prejsť do „protiútoku“, a túto neresť vytláčať vedomím konaním dobra: zámerne pochváliť, povzbudiť, zaujímať sa o ľudí, s ktorými prichádzame do styku. Zlo sa najlepšie vykoreňuje zasievaním dobra.

Do podobnej kategórie platí aj politizovanie. V niektorých pohostinstvách ešte visí nápis z prvej republiky: „vodení psú, pluvání na zem a politizováni se v techto prostorách trestá dle zákona“. Humorné, možno prosté, ale pravdivé. Nepolitizovať neznamená nezaujímať sa o veci verejné, ale nenechať si verejnú špinu zostúpiť do vlastného srdca. Nemôže nás tešiť, čo sa vo verejnom živote deje zle. Je však potrebné chrániť sa od partajného hecovania jedných proti druhým, ale najmä hnevu, ktorý na veci nič nezmení, ale otrávi naše vnútro - a z neho potom my otravujeme život ľudí okolo nás. Hovorievam tomu klonovanie zla. Politik spraví jednu chybu a ja sa nadávaním na neho pripojím k nemu a zasievam ju všade okolo. Som teda spoluúčastným práve na tom zle, ktoré na iných odsudzujem. Nehovoriac o tom, že za politizovanie sa ľahko schováva aj ventilovanie si manželských a osobných problémov, ktoré sa tak neriešia, len zakrývajú.

Treťou v ponuke verejných prejavov pôstu je aktívna pomoc. Aj ekonomická. Iniciatíva Slovenských kresťanských žien Podeľme sa navrhuje cez pôst skromnejší obed a z cenového rozdielu podporiť konkrétne iniciatívy. V rodine je to aj pre deti dobrá škola solidarity. V čase, keď je čoraz viac ľudí osamelých, je pôstne obdobie príležitosťou navštíviť ich, zistiť v čom potrebujú pomôcť. Je to čas zmieriť sa s hnevníkmi. Aj spoločenský život sa ako mozaika skladá z postojov každého jednotlivca. Nech nás neodrádza, že ho nezmeníme celý. Stačí, aby bolo viac svetla okolo nás.

A nadôvažok, ale nie ako formálny doplnok, by som chcel poukázať na modlitbu. Veľké spoločenské zmeny, myslím zmeny k lepšiemu, vždy predchádzali roky a desaťročia modlitby. Ak pociťujeme potrebu nového zavanutia, či už v Cirkvi, alebo v spoločnosti, to treba aj vyprosovať, modliť sa za taký dar a prinášať zaň obety. Najmä tí, čo si myslia, že sú už pre chorobu alebo vek spoločensky neužitoční, tu môžu veľmi veľa urobiť.

Marián Gavenda, šéfredaktor KN