Cirkev a svet: Cirkev a totalitná štátna bezpečnosť v Čechách

Cirkev a totalitná štátna bezpečnosť. Téma, ktorá – pre množstvo dôvodov – vždy zaručene zaujme. Na Slovensku kulminovala už pred rokom a pol pri Langošovom zverejňovaní registrov zväzkov ŠtB a do novej amplitúdy sa dostane s každým ďalším impulzom. V posledných týždňoch vďaka rozvíreniu hladiny všade naokolo: v Poľsku hlas ľudu prinútil k priznaniu a vyznaniu významného arcibiskupa, keďže sa v tejto krajine konečne začali lustrácie; v Maďarsku historik vyhral súdny spor o to, či sú aj kňazi verejnými činiteľmi a možno zverejňovať ich záznamy; v Českej republike tieto okolnosti prispeli k diskusii o formovaní diecéznych komisií a o obnovenom skúmaní osudov jednotlivých kňazov. Začalo sa s ním už na začiatku 90. rokov, ale postupne tlak a s ním aj ostražitosť ustali. Práve do tejto najbližšej krajiny na západ od nás sa v týchto súvislostiach – veľmi príbuzných, a teda aj nemálo prínosných – pozrieme v dnešnej rubrike.


Téma spolupráce katolíckych kňazov s československou Štátnou bezpečnosťou sa v západnej časti našej bývalej republiky stala aktuálnou v súvislosti s prípadom poľského arcibiskupa Wielgusa. V posledný januárový deň urobil pražský arcibiskup kardinál Miloslav Vlk ďalší konkrétny krok k doriešeniu celej situácie, keď osobne navštívil archív ministerstva vnútra a v sprievode ministra Ivana Langra a riaditeľa archívu Pavla Žáčka si prezrel niektoré oddelenia. Hovorilo sa aj o vytvorení expertnej skupiny na skúmanie tém spojených s prenasledovaním Cirkvi za komunizmu. Noviny to okamžite interpretovali ako vytváranie „komisie“ a objavili sa dokonca titulky ako Vlk chce lustrovať kňazov alebo Hurá do archívov. Neskoro, ale predsa. Pražský arcibiskup bol v tom čase v Ríme a na mediálnu vlnu reagoval internetovým vyhlásením na svojej vlastnej stránke www.kardinal.cz. „Je z toho zrejmá určitá zloba a snaha vidieť veci vždy negatívne,“ napísal a obvinil médiá, že sa usilujú poškodiť vzťahy medzi ním a kňazmi, ktoré „už pred viac ako 10 rokmi riešil tak delikátne“.

Narážal na aktivity Cirkvi v Čechách a na Morave roku 1992, keď Česká biskupská konferencia vydala ospravedlnenie za zlyhania počas obdobia totality a sám arcibiskup Vlk napísal svojim kňazom v marci toho istého roku list. „Veci sme riešili na osobnej rovine pohovorom s kňazmi, aby som ich mohol prípadne chrániť pred zlobou,“ konštatoval kardinál a zdôraznil, že taký čin ako Cirkev neurobila v Česku žiadna iná spoločenská skupina. Vo výzve Českej biskupskej konferencie na pokánie z roku 1992 zaznelo: „Keďže sme jedným ľudom, cítime v Cirkvi svoju spoluzodpovednosť za tiene, slabosti, pády a hriechy. Za túto tajnú i verejnú spoluprácu. Preto chceme jasne vysloviť svoje poľutovanie nad týmito skutočnosťami, prejaviť svoje vedomie, že sme sa previnili, i ochotu k náprave. Požiadať celú spoločnosť, všetkých, ktoré to akokoľvek morálne i inak poškodilo, o odpustenie.“
 
Ešte pred týmto vyhlásením, ba aj pred prijatím lustračného zákona, sa Cirkev v Česku snažila vyrovnať s problémom spolupráce odvolaním tých, ktorí výhodné miesta dostali za svoje služby, ako aj kajúcou púťou biskupov na Velehrad roku 1990. Preto sa dnes českí biskupi ohradzujú, keď im médiá vyčítajú, že neurobili nič a že mali napríklad sami iniciovať skúmanie archívov. Prístup do nich bol však donedávna veľmi sťažený. Česká republika sa totiž rozhodla ísť cestou vypracovania oficiálnych overených zoznamov spolupracovníkov Štátnej bezpečnosti, ktoré ministerstvo vnútra zverejnilo až roku 2003.


Ako pre Katolický týdeník povedal historik Jiří Plachý z Úradu dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu, „z týchto oficiálnych zoznamov vypadli tisíce spolupracovníkov na základe toho, že došlo k nejakej chybe pri zápise (napríklad bolo skomolené krstné meno či priezvisko)“. „Myslím si, že sme tu mali ísť skôr slovenskou cestou,“ konštatoval, „kde boli registre spolupracovníkov ŠtB oskenované a uverejnené ako nekomentovaný historický prameň. Tým pádom tam nedochádza k súdnym sporom, ktorá u nás vedie jednotlivec (bývalý agent) proti ministerstvu vnútra.“


Pozornosť si zaslúži fakt, že celá pozornosť venovaná registrom spolupracovníkov ŠtB sa obracia na informátorov, dôverníkov, agentov, rezidentov a ďalšie kategórie ľudí, riadených dôstojníkmi bezpečnosti. Tí dodnes v zákryte pokojne trávia starobu. „Dá sa pochopiť, že pre médiá sú zaujímavejší známi ľudia, ktorí boli agentmi ŠtB, ako ich riadiaci orgán, ktorého nikto nepozná,“ vyhlásil Jiří Plachý. Priznal, že ide o „lacnú cestu“ a že otázka, čo dnes robia bývalí príslušníci ŠtB – či podnikajú alebo pôsobia v štátnej správe – je omnoho významnejšia. Na túto skutočnosť upozornili aj českí biskupi v nedávnom spoločnom vyhlásení z 24. januára tohto roku, kde píšu, že „tí, ktorí svoje obete prenasledovali, psychicky mučili, niekedy aj fyzicky likvidovali, sú často inkognito stále v rôznych úradoch. Spoločnosť sa s týmto faktom nevyrovnala a napodiv túto skutočnosť toleruje. O to viac zaráža často útočný záujem médií o osoby, ktoré – aspoň čo sa týka kňazov – boli väčšinou obeťami nátlaku a vydierania.“

Historik Plachý potvrdzuje, že skúmanie konkrétnych osudov tzv. spolupracovníkov by vyvrátilo fámy o stovkách agentov v radách kňazov. „Len veľmi málo kňazov spolupracovalo dobrovoľne, na základe nejakého ideového podkladu,“ konštatoval. Českí biskupi preto rozdelili obvinených kňazov do štyroch skupín a v tohtoročnom januárovom vyhlásení napísali: „Pokiaľ je takéto konanie riadne preukázané, je to odsúdeniahodné, zvlášť, ak tak robili pre svoju kariéru či hmotnému zisku, a ak tým niekomu ublížili. Ak bol kňaz donútený k spolupráci pre svoje nedostatky či zo slabosti, je to poľutovaniahodné. Ak súhlasil so spoluprácou pod vplyvom dlhodobého nátlaku, zo strachu, pre vydieranie, zaslúži si súcit. Ak však kňaz nevie, akým spôsobom sa do evidencie ŠtB dostal, a materiály dokazujú, že nepodpísal a nedonášal, nemôže ho nikto zahanbovať a ‚nálepkovať‛.“

 
V týchto slovách cítiť silnú paralelu s postojom slovenských biskupov, ktorí veľmi podobné vyhlásenie vydali už pred dvoma rokmi 23. februára 2005. Spolupracujúcich kňazov v ňom rozdelili tiež do štyroch skupín: na dobrovoľných spolupracovníkov, ktorých konanie je „odsúdeniahodné“, na obete vydierania, ktorých zlyhanie je „poľutovaniahodné“, na obete strachu a napätia, s ktorými „treba mať súcit“ a na tých, ktorí sa v zoznamoch ocitli neprávom a ktorým „treba veriť“. Zároveň slovenskí biskupi pokornými slovami odprosili za všetkých duchovných, ktorí niekomu spoluprácou s ŠtB ublížili, vyzdvihli hrdinstvo tých, ktorí čestne obstáli, a pripomenuli aj sekundárnu viktimizáciu niekdajších obetí namiesto toho, aby sa hovorilo o samotných príslušníkoch ŠtB.

Katolickému týdeníku sa v januári prihlásili dvaja kňazi a zverejnili na jeho stránkach svoj príbeh. Otec Miroslav Cúth z južnej Moravy sa do zoznamov dostal na vojenskej službe, keď sa ho nadriadení občas pýtali, či niektorí vojaci – v súvislosti so šikanom – nemajú samovražedné reči. „Nikdy a nikde nefiguroval žiaden môj podpis,“ tvrdí otec Cúth. Vojenskú službu v Klatovoch mu však na jeho prekvapenie neskôr príslušníci ŠtB pripomínali na výsluchoch ako nejaké spojenecké puto. „Bolo mi jasné, že figurujem v nejakých ich zoznamoch,“ hovorí otec Cúth a dodáva: „Mrzí ma, že sa ľahko verí zoznamom, ktoré vytvorila ideológia lži a moci. Namiesto toho, aby oni museli dokázať vinu, my musíme dokazovať nevinu. Tí, ktorí boli zatvorení, sú hrdinovia. My visíme zneuctení medzi nebom a zemou.“

Aj otca Josefa Pecinovského zapísali do svojich zoznamov počas vojenskej služby, keď ho ako skladníka požiadali informovať o prípadných náznakoch pripravovaného útoku na sklad pohonných hmôt. „Spoluprácu som bez zaváhania podpísal. Až za dve-tri hodiny mi došlo, že som skočil na lep. Nasledujúcu noc som nespal. Vedel som, že hneď ráno budem musieť ísť a vziať celú vec späť,“ napísal otec Pecinovský. V dôstojníkovi tak vyvolal výbuch hnevu a stal sa obeťou pravidelných výsluchov, o ktorých píše: „Pre mňa jedinečnou a pre moju ďalšiu cestu ku kňazstvu úžasnou skúsenosťou však bolo zistenie, že v takých chvíľach pred pánmi z ŠtB už nesedím ako pyšný a sebaistý XY, ale ako niekto, kto je po predchádzajúcom pokorení posilňovaný Božou mocou.“

„Prosíme všetkých, aby rešpektovali úctu ku každému človeku, aby nevynášali povrchné a neoverené súdy, ktoré ubližujú,“ napísali českí biskupi vo svojom januárovom vyhlásení. Nechcú lustráciu kňazov, ale citlivé individuálne skúmanie. Kardinál Vlk svoju expertnú skupinu zámerne nenazval komisiou. „Slovo komisia má v tejto súvislosti špecifický význam, preto som si dával pozor, aby som ho nepoužil. Naopak, hovoril som o neformálnej skupine odborníkov, archivárov ministerstva vnútra a kresťanských historikov, ktorí dostanú zadané témy o prenasledovaní Cirkvi za čias komunizmu.“ Podobné skupiny už pracujú aj v ďalších českých a moravských diecézach. To možno považovať za optimálne riešenie, lebo, ako hovorí historik Plachý, „mlčanie je zlá zbraň a Katolícka cirkev by mohla ísť príkladom a otvorene sa s touto vecou vyrovnať. Som presvedčený, že výsledky, ku ktorým by prišla, by boli pre ňu omnoho prínosnejšie ako rôzne špekulácie.“ -te-