Generálna audiencia Benedikta XVI.: Priscilla a Akvila - spolupracovníci apoštola Pavla

Vatikán (7. februára, RV) - V rámci cyklu katechéz o pôsobení prvých svedkov kresťanskej viery, sa dnes pápež Benedikt XVI. na generálnej audiencii v Aule Pavla VI., zameral na život manželského páru Priscilly, známej aj pod menom Priska a Akvilu. Obaja boli hebrejského pôvodu a patrili k početnému zástupcu spolupracovníkov apoštola Pavla. Stretli sa s ním v Korinte začiatkom 50-tych rokov. Pripojil sa k nim a pretože mal to isté remeslo, zostal u nich a pracoval na výrobe stanov (por. Sk 18,2). Akvila a Priscilla prišli do Korintu z Ríma, ktorý museli ako Židia opustiť z nariadenia cisára Klaudia. Neskôr odišli do maloázijského Efezu, kde zohrali dôležitú úlohu pri kresťanskej formácii alexandrijského žida Apola. “Počuli ho Priscilla a Akvila, vzali ho k sebe a dôkladnejšie mu vysvetlili Božiu cestu” (Sk 18,26). Dozvedáme sa tak o najdôležitejšej úlohe, ktorú tento pár napĺňal v prostredí prvotnej Cirkvi: o tom, že vo svojom dome prijímali skupinu miestnych kresťanov, ktorí sa zhromažďovali, aby počúvali božie slovo a slávili Eucharistiu. Ide o druh zhromaždenia, ktorému sa v gréčtine hovorí “ekklesía”, po latinsky “ecclesia” a v taliančine “Chiesa”. V dome Akvilu a Priscily sa teda zhromažďovala Cirkev, Kristovo zhromaždenie, ktoré tu slávilo sväté mystériá. A tak môžeme v podstate sledovať zrod niečoho takého, ako je Cirkev v domoch veriacich.”

 
Svätý Otec v katechéze pripomenul, že až do konca 3. storočia kresťania nemali vlastné miesta pre bohoslužby. K tomuto účelu najskôr slúžili židovské synagógy, až dovtedy, kým sa nenarušila symbióza medzi Starým a Novým zákonom a Cirkev pohanov bola prinútená nájsť svoju vlastnú identitu, hlboko zakorenenú v Starom zákone. Po tomto rozdelení sa kresťania začali stávať Cirkvou a domy, v ktorých sa stretávali, sa tak stávali “chrámami”. Po návrate do Ríma, ako uviedol Benedikt XVI., Akvila a Priscilla pokračovali v napĺňaní tohto vzácneho poslania. “Pavol, píšuc Rimanom, zasiela tento pozdrav: “Pozdravujte Prisku a Akvilu, mojich spolupracovníkov v Kristovi Ježišovi. Oni nastavili vlastné šije za môj život. Im som nielen ja zaviazaný vďakou, ale aj všetky cirkvi z pohanov. Pozdravte aj cirkev v ich dome” (Rim 16,3-5). Akú mimoriadnu pochvalu týchto dvoch manželov vyjadrujú tieto slová! A bola vyrieknutá nikým menším ako apoštolom Pavlom. On v nich jednoznačne uznáva dvoch skutočných a dôležitých spolupracovníkov vo svojom apoštoláte. Zmienka o tom, že preňho riskovali svoj život pravdepodobne súvisí s tým, že sa zaňho prihovárali počas jeho pobytu vo väzení, snáď v samotnom Efeze (por. Sk 19,23; 1 Kor 15,32; 2 Kor 1, 8-9). A že k svojej vlastnej vďačnosti Pavol pripája dokonca vďačnosť všetkých Cirkví. Napriek tomu, že je to zveličené vyjadrenie, predsa len nám to naznačuje, aký veľký bol rozsah ich aktivity a v každom prípade aj ich vplyv v prospech evanjelia.”
 
Svätý Otec pripomenul, že neskorá svätopisecká tradícia pripisovala Priscille zvláštny význam, aj keď zostáva problém jej identifikácie s inou Priscillou, ktorá bola mučeníčkou. Spomenul, že v Ríme na Aventine existuje kostol, zasvätený sv. Priske a na Via Salaria sa nachádzajú Priscilline katakomby. “Takýmto spôsobom sa zvečňuje spomienka na ženu, ktorá zaiste bola aktívnou a veľmi hodnotnou osobnosťou v dejinách rímskeho kresťanstva. Jedna vec je istá: popri vďačnosti prvých Cirkví, o ktorých hovorí sv. Pavol, tu musí byť aj naša vďačnosť, pretože vďaka viere a apoštolskému úsiliu veriacich laikov, rodín, manželov, ako boli Priscilla a Akvila, kresťanstvo zasiahlo aj našu generáciu. Mohlo sa rozrastať nielen vďaka apoštolom, ktorí ho ohlasovali. Aby sa zakorenilo na zemi medzi ľuďmi, aby sa živo rozvíjalo, bola nevyhnutná snaha týchto rodín, týchto manželov, tejto kresťanskej komunity, veriacich laikov, ktorí ponúkli “živnú pôdu” pre rast viery. Vždy a len takto rastie Cirkev. Obzvlášť títo manželia nám ukazujú, ako veľmi je dôležitá aktivita kresťanských manželstiev. Keď sú podporované vierou a silnou spiritualitou, ich odvážna snaha žiť pre Cirkev a v Cirkvi sa stáva prirodzenou. Každodenné spoločenstvo ich životov sa predlžuje a istým spôsobom je premieňané prijímaním spoločnej zodpovednosti za mystické Kristovo telo, aj keď sú iba jeho maličkou časťou.”
 
Benedikt XVI. na záver katechézy poukázal na ďalšiu inšpiráciu, ktorú nám môže poskytnúť príklad Akvilu a Priscilly. “Každý dom sa môže stať malou Cirkvou. Nielen v zmysle, že v nej má vládnuť typická kresťanská láska, premenená na altruizmus a vzájomnú starostlivosť, ale ešte viac v tom význame, že celý rodinný život na základe viery, je povolaný krúžiť okolo jediného panstva Ježiša Krista.”
Na záver audiencie Svätý Otec udelil všetkým veriacim apoštolské požehnanie. -dj,lr-