Komentár Jozefa Kováčika: Premieňať vzťahy

Po jednej z dôležitých tlačových konferencií začiatkom januára mi zavolal jeden z novinárov. Muž, ktorý je vo svete informácií vážený a úspešný. Hovorí mi- Jozef, ešte sa mi nikdy nestalo, aby si ma po uverejnení článku zavolal vlastník média osobne, aby mi vynadal, že som napísal niečo zle. Po tejto tlačovke sa tak stalo a tvrdo mi vyčítal, že som svojim článkom obhajoval cirkevného hodnostára. Pritom som napísal iba to, čo som na tlačovke počul a čo som si následne overil. Objektivitu článku potvrdil aj nadriadený šéfredaktor. Ale majiteľ chcel, aby to vyznelo inak...

Nie, nečakajte, že prezradím meno redaktora, alebo médium, kde sa táto situácia odohrala. Odzrkadlila však to, čo sa v posledných týždňoch v našich médiách deje. Prišlo k ďalšej fluktuácii redaktorov, prichádzajú noví, mladí, ambiciózni. Práve s mladosťou sú spojené túžby vyniknúť, uplatniť sa, preraziť. To by samo o sebe nebolo nič zlé. Ak však takýto redaktor v serióznom médiu nahrá respondenta bez toho, aby ho upozornil, že telefonát nahráva a uverejní ho, je to na Slovensku trestný čin. Ak sa ho redaktor dopustí dva krát za deň, neutrpí iba jeho povesť, ale aj meno média, v ktorom pracuje.

Na stretnutí s novinármi sme nedávno hodnotili práve prvé týždne nového roku. Sami potvrdili, že za tento krátky čas bolo umelo vyvolaných niekoľko káuz. Novinár položil respondentovi otázku tak, aby mu zároveň podsunul aj odpoveď. „Pán minister, nemyslíte si, že je to takto?“- No, pripusťme, že za istých okolností by to tak mohlo byť, ale...- odpovedá respondent. Už o niekoľko minút sa však z médií dozvie, že jednoznačne tvrdí to, čo mu novinár podsunul ako vlastnú myšlienku.

Znechutenie vládne potom ako dôsledok nielen u ľudí, ktorí sa odmietajú pre médiá vyjadriť, ale aj medzi novinármi, ktorí sa snažia robiť svoju prácu profesionálne a zodpovedne. Platí totiž nepísané pravidlo, že ak iné médiá odcitujú novinára povedzme jednej televízie, alebo novín, ten za to zinkasuje slušnú odmenu. A tak je tu hon za senzáciami a publikovanie častokrát neoverených správ, či umelo živených, aby som si prilepšil.

Naozaj si však prilepším? Skúsenosť hovorí, že po niekoľkých mesiacoch takíto ľudia skončia odložení nabok. Sú zneužití, využití a viac nepotrební, pretože sú nespoľahliví. Našťastie čas je aj v tomto sudcom. I keď sa zdá, že na prvý pohľad dnes práca seriózneho novinára nemá cenu, predsa len dejiny hovoria o opaku. V tom sa snažím povzbudzovať aj svojich kolegov. Aj preto, lebo sú nakoniec hádzaní do jedného vreca s tými nezodpovednými.

Médiá sa tento mesiac veselo živia aj krízami v manželstve. Vlastne len jednou. Aj to sa bojím nazvať krízou, pretože ide skôr o nezodpovednosť. Narýchlo dohodnutá mediálna svadba dvoch moderátorov skončila tak, ako musela. Zaujímavé na celom prípade je však postoj médií. Kým pre bulvár je táto téma už takmer mesiac zdrojom prvostránkových príbehov, televízia, v ktorej dáma ako moderátorka pracuje, bola v zvláštnej situácii. Pocítila na vlastnej koži, ako dokáže bulvárna téma ublížiť- na dôveryhodnosti a tým na zisku. A tak padlo zvláštne ultimátum o usporiadaní si vlastných životných pomerov. Dokonca siahla k stiahnutiu moderátorky na čas z obrazovky. Vo svojej starostlivosti o dobré meno urobila dokonca niečo nevídané- moderátorke vyčlenila exkluzívny priestor na to, aby sa mohla obhájiť. Pravdepodobne však nepočítala s tým, že konkurencia nespí. Tá totiž okamžite ponúkla vysielací čas druhej strane... A tak sa slovenský divák nestačí čudovať. Každý prezentuje tú svoju pravdu. Len pri tom všetkom mediálnom pranierovaní sa zabúda na jediné- hodnotu manželstva ako takého. Bendikt XVI. práve na túto tému hovoril pred zástupcami inštitúcie Rímskej roty. Podľa neho manželstvo ohrozujú relativistické a pozitivistické prístupy, ktoré ho považujú iba za „spoločenskú formalizáciu citových vzťahov“.

Cirkev by však nemala končiť iba pri kritike. Nerobí tak ani pápež. Snaží sa ukázať východiská, ponúka riešenia, ktoré nepatria do oblasti lacných výpredajov.

Pred nedávnom som čítal výrok známeho filozofa a spisovateľa Chestertona, ktorý napísal, že katolícka viera, to je kvalitná cigara a pohár portského vína. Nemal v úmysle tým ani nič zjednodušiť, ani nikoho uraziť. Naša viera je naozaj pozvánkou k radosti zo života. V presnom poriadku sa strieda obdobie radosti, neskôr uzobraného premýšľania a prehodnocovania a bežného každodenného života. Ani jedno z týchto období však nie je obdobím smútku. Prebieha tzv. fašiangové obdobie, kde je typickou vonkajšia radosť. Zaujala ma správa o degustácii nových vín v Trnavskom kraji. Výroba vína a obchod s vínom tvorili v stredoveku významný podiel na hospodárstve mesta Trnava a blízkeho regiónu. Zásluhou samotných funkcionárov mesta aj občianskeho združenia Vincech sa v Malom Ríme snažia o návrat k tradíciam v oblasti vinárstva. Slávnostný akt posvätenia vína z novej úrody spojený s degustovaním sa udialo koncom januára. Samotné požehnanie 85 vzoriek z vinársky výnimočného roku 2006 vykonal pomocný biskup Bratislavsko- trnavskej arcidiecézy Ján Orosh spoločne s riaditeľom Spolku sv. Vojtecha. Ako pripomenul biskup, víno ako symbol nám hovorí o tom, že Ježiš Kristus nám chcel naznačiť potrebu premieňať prirodzené medziľudské vzťahy, ktoré sú častokrát založené na zisku, na materiálnych veciach a že ich treba meniť na čosi vyššie, na posvätnejšie. " In vino veritas- hovorievali naši predkovia. Chcem vám všetkým, drahí poslucháči popriať, aby sme náš život mohli premieňať. Aby sme zlobu, závisť, ctibažnosť a pýchu menili na radosť a investície do vzťahov. Tie skutočné totiž nepodliehajú ani devalvácii ani zmene kurzu.

Jozef Kováčik