Generálna audiencia: Barnabáš, Sílas a Apolo boli iba služobníkmi, vzrast dáva Boh

Vatikán (31. januára, RV) – Na ceste k počiatkom kresťanstva, ktorú teraz pápež Benedikt XVI. absolvuje s účastníkmi svojich stredajších generálnych audiencií, sa dnes Svätý Otec zastavil pri troch najvýznamnejších spolupracovníkoch sv. Pavla: Barnabášovi, Silvánovi a Apolovi. Vybral si ich z množstva ďalších mien, ktoré sa objavujú po boku veľkého apoštola: muži Epafras, Epafrodito, Tychikus, Urban, Gaius, Aristarchos a ženy Féba, Tryfaina a Tryfóza, Persida, Rúfova matka, ktorú Pavol nazýva aj svojou matkou (porov. Rim16, 12-13), ako aj manželia Priscila a Aquila. Tento spolupracovnícky tím robí podľa Benedikta XVI. zo sv. Pavla „výrečný príklad človeka otvoreného spolupráci“, ktorý „nechce robiť v Cirkvi všetko sám, ale spája sa s početnými a rozličnými kolegami“.

Ako prvému z trojice Pavlových spolupracovníkov sa Svätý Otec venoval Barnabášovi, ktorého meno znamená „syn povzbudenia“ alebo „syn útechy“. Táto prezývka patrila židovskému levitovi narodenému na Cypre, ale žijúcemu v Jeruzaleme, kde sa stal jedným z prvých kresťanov. Známy je jeho príbeh o tom, ako predal pole a peniaze venoval apoštolom. Neskôr sa v jeruzalemskom kresťanskom spoločenstve zastal Pavla a zaručil sa za pravosť jeho obrátenia. Bol poslaný za Pavlom do Sýrskej Antiochie, kde s ním strávil celý rok a venoval sa evanjelizácii v tomto dôležitom meste, pričom sa stal známym ako prorok a lekár.

„A tak Barnabáš vo chvíli prvých obrátení medzi pohanmi pochopil, že toto je chvíľa pre Šaula, ktorý sa utiahol do svojho mesta Tarzu. Tam šiel, aby ho vyhľadal. V tomto dôležitom momente teda akoby znovu vrátil Pavla Cirkvi; v tomto zmysle jej ešte raz daroval Apoštola národov.“

 
S Pavlom sa potom Barnabáš vydal na slávnu prvú misijnú cestu veľkého apoštola na Cyprus, do Anatólie a do súčasného Turecka, kde navštívili mestá Attália, Perge, Antiochia v Pizídii, Ikónium, Lystra a Derbe. Ako však pripomína Benedikt XVI., „v skutočnosti išlo o Barnabášovu misijnú cestu, lebo on niesol skutočnú zodpovednosť, a Pavol sa k nemu pridal ako spolupracovník“. Potom sa spolu zúčastnili na tzv. Jeruzalemskom koncile, kde sa apoštoli so staršími rozhodli oddeliť praktizovanie obriezky od kresťanskej identity. „Iba tak sa konečne stala možnou Cirkev pohanov, Cirkev bez obriezky: sme Abrahámovými synmi iba pre vieru v Krista,“ zdôraznil Svätý Otec.

Ako ďalej pripomenul, na druhej misijnej ceste sa Barnabáš a Pavol dostali do sporu pre mladého Jána Marka, ktorého Pavol už nechcel vziať so sebou, lebo na prvej ceste sa od nich oddelil.
 
„Čiže aj medzi svätými existujú rozpory, nezhody, hádky. A toto sa mi javí ako veľmi potešujúce, lebo vidíme, že svätí „nespadli z neba“. Sú to ľudia ako my, s problémami, a to aj zložitými. Svätosť nespočíva v tom nikdy sa nepomýliť, nezhrešiť. Svätosť dozrieva v schopnosti zmeniť sa, ľutovať, začať odznova a najmä zmieriť sa a odpustiť.“
 
A tak Pavol, ktorý bol voči Jánovi Markovi drsný a nevľúdny, napokon sa s ním znova zišiel a v listoch Filemonovi a Títovi ho už spomína ako svojho spolupracovníka. Medzičasom však Barnabáš a Ján Marek pôsobili na Cypre, kde sa ich stopy strácajú. Tertulián Barnabášovi pripisuje autorstvo Listu Hebrejom, v čoho prospech by svedčila Barnabášova príslušnosť do Léviho kňaského kmeňa, lebo práve táto biblická kniha osobitným spôsobom interpretuje Kristovo kňazstvo.

Ďalším Pavlovým spoločníkom bol Sílas, ktorého meno má ten istý koreň ako Šavol a po hebrejsky znamená „žiadať“, „vzývať“. Aj Sílas bol jeruzalemský Žid a jeden z prvých kresťanov v jeruzalemskom spoločenstve, kde požíval veľkú úctu, takže ho nazývali prorokom a dostal úlohu zaniesť a vysvetliť cirkvám v Antiochii, Sýrii a na Cilícii výsledky Jeruzalemského koncilu.

„Očividne bol uznaný za schopného zastať post určitého sprostredkovateľa medzi Jeruzalemom a Antiochiou, medzi židokresťanmi a kresťanmi pohanského pôvodu, a tak slúžiť jednote Cirkvi v rozličnosti obradov a tradícií.“
 
Práve Sílas nahradil po Pavlovom boku na druhej misijnej ceste Barnabáša a ohlasoval s Apoštolom národov evanjelium v Macedónii a Korinte. V Druhom liste Korinťanom Pavol spomína ako svojich spolukazateľov Sílasa a Timoteja, čím sa vysvetľuje, ako sa stal spoluodosielateľom Pavlových listov Solúnčanom.

„Aj toto sa mi javí dôležité. Pavol nekoná „sám“, ako „osamelé indivíduum“, ale spolu s týmito spolupracovníkmi v onom cirkevnom „my“. Toto Pavlovo „ja“ nie je izolované „ja“, ale „ja“ v cirkevnom „my“, v „my“ podľa apoštolskej viery. A Silvánus bude napokon spomenutý ešte v Prvom liste sv. Petra, kde čítame: „Prostredníctvom Silvána, ktorého pokladám za vám verného brata, som vám krátko napísal“ (1Pt 5, 12). Vidíme tak aj spoločenstvo medzi apoštolmi. Silvánus slúži Pavlovi aj Petrovi, lebo Cirkev je jedna a misijná zvesť jediná.“

 
Napokon sa Benedikt XVI. dostal k tretiemu Pavlovmu spolupracovníkovi Apolovi. Jeho meno pochádza pravdepodobne z Apolóna alebo Apolodora, ale napriek pohanskému zvuku išlo o horlivého Žida z egyptskej Alexandrie. Na javisko prvej evanjelizácie vystúpil v Efeze, kde sa ho ujali kresťanskí manželia Priscila a Aquila a hlbšie ho uviedli na Božiu cestu. Potom pôsobil v Korinte, kde podľa Skutkov apoštolov veľmi duchaplne vyvracal argumenty Židov a verejne dokazoval prostredníctvom Svätých písem, že Ježiš je Kristus, Mesiáš.

„Jeho úspech v tomto meste mal však aj problematickú stránku, pretože niektorí členovia tamojšej cirkvi sa v jeho mene, očarení jeho spôsobom reči, stavali proti ostatným (porov. 1Kor 1, 12; 3, 4-6; 4, 6). Pavol v Prvom liste Korinťanom vyjadruje Apolovmu dielu ocenenie, ale vyčíta Korinťanom, že potupujú Kristovo telo delením sa na opozičné frakcie. Z celej udalosti vyvodzuje dôležité ponaučenie: či už ja alebo Apolo – hovorí – nie sme nič iné ako diakoni, čiže iba služobníci, prostredníctvom ktorých ste dospeli k viere (porov. 1Kor 3, 5). Každý má na Pánovom poli inú úlohu: „Ja som sadil, Apolo polieval, ale vzrast dal Boh... Lebo my sme Boží spolupracovníci a vy ste Božia roľa a Božia stavba.“ (1Kor 3, 6-9).“

 
Apolo je ďalší, komu niektorí pripisujú autorstvo Listu Hebrejom. Ako uzavrel Benedikt XVI., všetci títo traja muži žiaria na nebi evanjeliových svedectiev.
 
„V tejto prvotnej evanjelizačnej službe našli zmysel svojho života, a preto stoja pred nami ako jasné vzory veľkodušnosti a zrieknutia sa vlastných záujmov. Pripomeňme si napokon ešte raz vetu sv. Pavla: či Apolo, či ja, všetci sme Ježišovými služobníkmi, každý svojím spôsobom, lebo Boh je ten, kto dáva vzrast. Toto slovo platí aj dnes pre všetkých, ako pre pápeža, tak pre kardinálov, biskupov, kňazov, laikov. Všetci sme Ježišovi pokorní služobníci. Slúžime evanjeliu, nakoľko môžeme, podľa svojich darov a prosíme Boha, aby on dával dnes rásť svojmu evanjeliu, svojej Cirkvi.“ -te-