Cirkev a svet: Abbé Pierre sa pre nás stal zdrojom nádeje

Keď Abbé Pierre pred štyrmi rokmi oslavoval 90. narodeniny, redaktor časopisu Il Messaggero di S. Antonio sa ho spýtal: Čo cítite v predvečer svojich narodením?
„Mnoho vecí... Nádej, že onedlho prídu ‚veľké prázdniny‛. Keď som unavený a pýtajú sa ma, ako sa mám, zvyčajne odpovedám zo žartu takto. Netrpezlivosť nosím v srdci odjakživa. Ako mladý som túžil zomrieť skoro a tá hodina, stále odkladaná, sa teraz blíži. Je to túžba, nie strach.“
Prečo takáto túžba zomrieť skoro?
„A po čom inom túžime všetci, ak nie žiť večne v Láske, chránení pred nebezpečenstvom, že urazíme Boha? Ak túžime po tomto, je viac než normálne túžiť po čo najskoršom dosiahnutí tohto cieľa.“
Legendárny zakladateľ Spoločenstva Emauzy odišiel na svoje „veľké prázdniny“ po 94 rokoch čakania presne pred týždňom, v pondelok 22. januára...
 
Abbém sa stal vo vrchoch Pyrenejí

 
Čo bude prvá otázka, ktorú položíte Bohu, keď ho uzriete z tváre do tváre? Spýtal sa redaktor Il Messaggera na margo knižky Testament, kde Abbé napísal, že má pre dobrého Boha pripravené mnohé otázky...
„Bude to drzá otázka. Poviem mu: Bože môj, milujem ťa z celého srdca, z celej duše, lebo si nekonečne veľký a nekonečne dobrý, ale vôbec nerozumiem poriadku stvorenia počnúc skutočnosťou, že väčšie zvieratá musia na prežitie a zachovanie rodu požierať menšie. Prirodzený zákon, podľa ktorého treba slúžiť najprv silnejším na úkor slabších, ma nenecháva na pokoji. Samozrejme, toto neumenšuje moju lásku k Bohu, no nemôžem to obísť mlčaním, musím sa ho na to spýtať.
Spýtam sa ho aj na nespravodlivé utrpenie mnohých národov. Viem, že bieda je dôsledkom ľudských hriechov jednotlivcov i vlád, a že je naša vina, ak nejestvuje medzi ľuďmi spravodlivé rozdelenie pozemských dobier, no prečo sa nespýtať Boha na príčinu?
Ďalšia dôležitá vec: keď odriekame Otčenáš, končíme slovami „zbav nás zlého“ a na mnohých miestach v evanjeliu Ježiš hovorí: „Hľadajte a nájdete, klopte a otvoria vám“, prečo sa teda nespýtať: Bože môj, ako to, že pred 2 000 rokmi si nás naučil Otčenáš a zlo ešte existuje? To je otázka, ktorú Bohu nemôžem nepoložiť.“
Práve utrpenie druhých urobilo z Henriho Antoina Grouésa svetoznámeho Abbého Pierra. Toto meno si vyslúžil na svahoch Álp a Pyrenejí, cez ktoré – už ako kňaz – prevádzal počas druhej svetovej vojny Poliakov a Židov prenasledovaných gestapom. Naučil sa falšovať pasy, absolvoval alpinistický výcvik, roku 1943 sa stal partizánom a zapojil sa do oslobodzovania Francúzska. Roku 1944 ho zajalo gestapo. Ale ušiel a dal sa letecky poslať do Alžírska ako poštový balík.
Po vojne sa stal poslancom francúzskeho parlamentu a roku 1949 plénu predstavil návrh Zákona o rešpektovaní výhrady vo svedomí. Ale tvorba zákonov nenaplnila jeho túžbu pomáhať priamo a okamžite, a preto ešte v tom istom roku prijal do svojho domu zlodeja, trestanca a neúspešného samovraha Georga. Tak sa začala písať história Spoločenstva Emauzy.
Abbé Pierre objavil v Paríži – a postupne v ďalších európskych veľkomestách – otrhancov bez prístrešia, ktorých dovtedy nikto nevidel. Vagabundov, zúfalcov, bezdomovcov. Na jeden zo silných momentov na počiatku nového hnutia si pred siedmimi rokmi zaspomínal pri mikrofóne Vatikánskeho rozhlasu:
„Na Bulvári Sébastopole, v srdci Paríža, len niekoľko sto metrov od Divadla du Châtelet sme zdvihli zo zeme jednu zomierajúcu starú ženu. Mysleli sme si, že je to hŕba handier. Moji spoločníci mi povedali: Otče, počkajte, sú tu handry, pozbierame ich. Chodili sme totiž v noci po uliciach a rozdávali prikrývky a jedlo ľuďom, ktorí spali na chodníkoch: v zime býva v Paríži aj -15 až -18 stupňov. Keď sme sa zastavili pri tejto hŕbe handier, zbadali sme, že je to stará žena, ktorá práve zomiera. Vzali sme ju a previezli na policajnú stanicu, lebo sme vedeli, že je tam aspoň trochu teplo... No kým sme prišli, bola už mŕtva. Pri sebe nemala nič – ako zistili policajti pri prehliadke – iba jeden dokument, tzv. modrý papier, ako sa hovorí vo Francúzku, čiže oficiálne vyhlásenie o vyhodení z nájmu datované deň predtým, ako sme ju našli, lebo sa neponáhľala s platením nájomného.“

Adorácia je jediným liekom na utrpenie celibátu

Keď mal 14 rokov, skauti ho prezývali „zamyslený bobor“. Akoby vytušili, čo sa malo stať jeho životom. Bobor, ktorý si stavia dom a je pritom uzobraný v meditácii.
„Mladému človeku, ktorý by sa ma pýtal, prečo sa zastavovať v tichu, by som povedal iba jedno: aby bol pozorný na svoj vnútorný hlas, na emócie, ktoré sa rodia v hĺbke jeho srdca. Iba on sám odhalí, ako má žiť svoje vlastné povolanie, ktoré bude odlišné od iných, lebo neexistujú dva rovnaké spôsoby, ako ho prežiť,“ povedal Abbé Pierre v rozhovore pre Il Messaggero. „Povedal by som mladým, aby sa počúvali, napríklad keď idú do školy, kráčajú po ulici alebo pri iných príležitostiach. Aby si nachádzali čas na ticho a premýšľanie o tom, čo čítajú v evanjeliu. To bude ich forma meditácie. Možno budú povolaní, ako sa stalo mne, do hlbšej skúsenosti kontemplácie, na akú nikdy nemysleli.“
Rozjímanie pomáhalo abbému prekonávať aj ťažkosti spojené s celibátom, o ktorom sa vyjadroval kriticky a netajil sa liberálnym očakávaním, že v budúcnosti bude v Cirkvi kňazstvo umožnené slobodným aj ženatým mužom, ako to už funguje v niektorých východných katolíckych cirkvách.
„Zodpovednosť za takéto prípadné rozhodnutie však nechávam na predstaviteľoch Cirkvi,“ povedal redaktorovi Il Messaggera. A na priamu otázku, či bolo pre neho osobne ťažké žiť v celibáte, odpovedal: „Nehovoril by som o náročnosti, ale o utrpení.“
O utrpení akého druhu?
„Keď sa večer vrátiš domov veľmi unavený a po vyčerpávajúcom dni prežitom v službe druhým sa ocitneš v samote, ak nie si vytrénovaný v modlitbe a v adorácii, samota sa stáva neznesiteľnou.“
Myslíte si teda, že modlitba je liekom na takéto utrpenie?
„Istotne. Rovnováhu nemožno v takých prípadoch dosiahnuť bez adorácie. O tom som presvedčený.“

Možno objavíte hĺbku, o akej ste nevedeli

Abbé Pierre o sebe tvrdil, že keby v mladosti nežil sedem rokov medzi kapucínmi a nevenoval sa iba meditácii a štúdiu, sotva by neskôr mohol urobiť to, k čomu ho Pán povolal. Nevybral si tú cestu sám a nebola ľahká. Ale ako neskôr dosvedčil:
„Verím, že tajomstvo života sa nachádza v schopnosti prijímať všetko, čo sa nám prihodí – a nesnažiť sa len za každú cenu uskutočňovať svoju vôľu. Vysvetlím: dvaja mladí, ktorí sa berú, sa milujú. Ale to nestačí. Ich láska bude pevná a trvalá, ak budú schopní prijímať nepredvídateľné skúšky, ktoré prinesie život. Život tvoria nielen naše túžby, ale aj veci neočakávané.“
Takýmto postojom nadchýnal Abbé Pierre do práce mnohých ďalších. Predseda spoločenstva Emauzy v Taliansku Graziano Zoni o svojej najživšej spomienke na neho povedal:
„Chvíľa, ktorú si pamätám veľmi dobre, je moje prvé stretnutie s ním v Starom paláci vo Florencii v marci 1971. Prednášal na jednej konferencii a jeho pohľad do našich očí – očami, ktoré prenikali do hĺbky – úplne potvrdil moje odhodlanie venovať sa komunite. A odvtedy som plnil to, o čo ma aj on žiadal, či už v Taliansku, alebo v zahraničí, postupne počas posledných 35 rokov.“
V každom hnutí či komunite sa vytvorí po smrti zakladateľa určité „pre“ a „po“. Ako vidíte prítomnosť a budúcnosť spoločenstva Emauzy?
„Kedysi to bol on, kto tvoril jednotiace puto a zjemňoval nevyhnutné spory v takom veľkom hnutí. Teraz sme prišli na rad my, zvlášť tí s najväčšou zodpovednosťou, aby sme plnili túto úlohu.“
„V posledných rokoch, keď už nemohol robiť to, čo by chcel, či už pre nemohúcnosť alebo pre nespravodlivosť a nepriazeň, s ktorými sa stretával vo svete, zvykol končiť každé zamyslenie na našich stretnutiach slovami: Pokračujme. Neskôr hovorieval: Pokračujte. Jeho posolstvo, jeho závet sú teda jasné.“
 
Nech ho Boh príjme v plnosti svojej lásky

 
“Abbé Pierre sa pre nás stal zdrojom nádeje a jeho výzvy odhalili poklady štedrosti,“ napísal v oficiálnom vyhlásení Francúzskej biskupskej konferencie jej predseda kardinál Jean-Pierre Ricard, arcibiskup Bordeaux. Na začiatku vyhlásenia Cirkvi vo Francúzsku k smrti svojho syna, známeho nielen bezmedzným charitatívnym dielom, ale aj niektorými liberálnymi a kontroverznými postojmi, stojí: „Keď som sa dozvedel o smrti Abbého Pierra, s rozochvením som si spomenul na vetu, ktorá ukončila jeho List Bohu zo 4. októbra 2005: „Otče, už tak dlho túžim žiť v tvojej úplnej prítomnosti, ktorá je, o čom som napriek všetkému nikdy nepochyboval, Láskou.“ Abbé Pierre odišiel k Otcovi. Nech ho Boh teraz príjme v plnosti svojej lásky.“ -te-