Kontext konkrétneho
prípadu varšavského arcibiskupa Stanislava Wielgusa je všetkým iste dosť známy. Vyvolal
mediálnu vlnu kritík, odsúdení a pohoršení. Ako vždy, keď sa aj v Cirkvi niekto pomýli.
Rozbúrené vody obyčajne vyplavia aj niečo z toho, čo sa nausádzalo na dne a považovali
sme to za vyriešené či zabudnuté. Varšavský prípad nevyvolal vlnu podobných odstúpení
v ďalších krajinách, bývalých satelitoch bývalého moskovského impéria, ako sa to médiá
snažili vsugerovať. Isté je, že prípady spolupráce sú vo všetkých týchto krajinách.
Niet sa čo čudovať, tajnú políciu usmerňovalo spoločné centrum s expertmi, povestnými
až diabolskou mazanosťou a inteligenciou.
Rád by som sa, milí poslucháči, podelil
o pár postrehov, ktoré táto diskusia vyplavila. Najmä kvôli mladším poslucháčom, ktorým
už mnohé samozrejmé veci nie sú celkom známe. Isté je, že cieľom tajnej polície bolo
najmä kompromitovať vplyvné osobnosti. Samotné informácie si vedeli zohnať jednoduchším
spôsobom, na „udavačstvo“ kňazov neboli odkázaní. Tí, čo prípady spolupráce tak vehementne
medializujú však nerobia iné, než v ešte väčších rozmeroch pokračujú v úmysloch tajnej
polície: kompromitovať a morálne likvidovať... No treba priznať, že z duchovného pohľadu
aj takéto prípady môžu poslúžiť na vnútornú očistu Cirkvi. Najmä mladšej generácii
treba pripomenúť, že tajná polícia postupovala tak, ako pokušiteľ väčšinou postupuje:
predkladala zlo pod zdaním dobra a to veľmi rafinovane. Kňazov presviedčala, že spoluprácou
môžu ochrániť svojich príliš horlivých spolubratov, aby im nebol odňatý súhlas, že
budú môcť opraviť kostol, prednášať na fakulte... A kde nezabrali lákadlá, nasledovali
vyhrážky, neraz viacročný psychologický tlak.
Oficiálne vyhlásenie Konferencie
biskupov Slovenska už pred dvomi rokmi, vo februári 2005, bolo na tieto fakty veľmi
citlivé a pritom jasné. Možno ho zhrnúť do troch bodov, ktoré sa stali príkladom riešenia
aj pre okolité krajiny: „tých, čo kvôli výhodám vedome spolupracovali odsudzujeme,
tých, čo podľahli tlaku ľutujeme, a tým, ktorí tvrdia, že s políciou nespolupracovali,
i keď sa v zväzkoch nachádzajú, veríme.“
Celú aféru som však od začiatku nazýval
ako zastierací manéver či odpútavaciu akciu. Je pravdou, že od kňaza či biskupa sa
očakáva väčšia morálna sila ako od tajného policajta. Avšak poukazovaním na niekoľko
prípadov zlyhania – ako som už povedal, nie vždy zo zlej vôle – sa zakrýva to podstatné:
že tu boli systematicky porušované základné ľudské práva a medzinárodné zmluvy, ktoré
sa aj vtedajšia Československá republika zaviazala rešpektovať. Množstvo občanov bolo
celé desaťročia tyranizovaných, potláčaných, sledovaných a obmedzovaných vlastným
štátom. A nebola vojna, toto bezprávie robil len kto chcel, a bol za to dobre platený.
Nechcem vyvolávať vášne pomsty a revanšizmu, ale veci treba jasne pomenovať. Nikto
sa verejne neospravedlnil a verejne neboli tieto zločiny ani morálne odsúdené. V susednom
Poľsku padli návrhy zverejniť nielen zoznamy spolupracovníkov, ale aj príslušníkov
tajnej polície, zamedziť im prístup k vplyvným verejným miestam a prideliť len minimálnu
penziu. Paradoxne aj u nás sú tí, čo celý život porušovali ľudské práva platení z daní
tých, ktorým znepríjemňovali život.
Ešte na jednu dôležitú vec sa v prípade
spolupráce zabúda: že sa netýka len tých pár pravdivých či domnelých prípadov v minulosti.
V podstate ide neustále o duchovný boj a „rožkatý“ sa každého z nás snaží dostať na
spoluprácu. Ide na to ešte mazanejšie než školení tajní policajti. A trúfnem si povedať,
že sa mu to aj viac darí. Za socializmu bol nepriateľ jasnejšie zadefinovaní, zlo
sa vnímalo ako zlo. Ale každý ústupok či súhlas so zlom je v istom zmysle „podpísanie
spolupráce“, a to priamo s diablom. Nuž, aj tí, čo nemali tú česť zakúsiť rafinovanosť
minulého režimu, majú možnosť odskúšať si svoju vernosť a necítiť sa prilacno víťazmi.
Okrem
mediálnej víchrice okolo spolupráce sa cez tieto dni prehnal Európou aj skutočný uragán.
Správy hovorili o škodách na majetku i na životoch, padali aj otázky o príčinách a návrhy
riešenia. Napríklad sprísnenou legislatívou ohľadom ekológie, či dokonca formovaním
„ekologického svedomia“. V tomto súvise som si veľmi často uvedomil, akí sme jednostranní.
Jasne vidíme, že zasiahnuť do rovnováhy v prírode sa človeku vždy vypomstí. Preto
sa stupňujú pokuty za znečisťovanie vody a ovzdušia. Po našich dedinách sa budujú
drahé kanalizácie – nič proti – i keď deti v nich chodia do rozpadajúcej sa školy,
nehovoriac o lekárskej (ne)starostlivosti. Zároveň sú však tí istí obyvatelia zaplavovaní
morálnym bahnom. Podobné princípy ako v prírode platia totiž aj v živote jednotlivca
a spoločnosti – a tam má nesprávny zásah ešte tvrdšie dôsledky, finančné, ale najmä
vo forme veľkého vnútorného utrpenia. Jednostranná komercializácia zasahuje všetky
oblasti. Výrobca liekov potrebuje, aby ľudia boli chorí, inak na liekoch nezarobí.
Hrôzostrašné prípady - dokonca vrážd medzi deťmi -, síce denne plnia obrazovky a stránky
novín. Ale aj to len preto, že kuriózne sa dobre predáva. Neodznieva pátranie po príčinách,
správy nie sú podávané ako varovanie, zdvihnutý ukazovák že sa tu zasahuje do morálnej
rovnováhy a hromadí sa napätie na duchovný uragán. Nechcem skĺznuť len do lacného
kritizovania a pesimizmu. Pri krste sme všetci prijali účasť aj na Kristovom prorockom
úrade. Všetci sme teda proroci a tí nemôžu nehovoriť. Nie byť jasnovidci a predpovedať
budúcnosť, ale jasne vidieť čo je dobré a čo zlé a otvárať ľuďom oči. Duchovné súvisy
však musíme najskôr sami dobre vidieť. Vtedy sa každodenné debaty o udalostiach dňa
stanú pre nás dobrou príležitosťou na nevtieravý apoštolát. Víchrica spred pár dní
otvorila aj túto tému.
Milí poslucháči, prajem Vám citlivé a rozhodné svedomie,
schopné odhaľovať a odmietať nové formy spolupráce so zlom i jasný pohľad na dianie
v spoločnosti a odvahu v plnení prorockého poslania, otvárajúc ľuďom oči pre to, čo
je dobré a správne a čo sa nám raz môže vypomstiť.