Komentár Jozefa Haľka: Pokušitelia a pokúšaní

Kauzy posledných týždňov o údajných spolupracovníkoch komunistických štátnych bezpečností z radov kňazov a biskupov majú jeden zvláštny rys: mnoho sa hovorí o vine, zodpovednosti, mravnosti či zrade skutočných či vymyslených agentov tajných služieb, takmer vôbec sa nespomínajú nie „spolu-pracovníci“, ale naozajstní kmeňový „pracovníci“ štátnej bezpečnosti. Teda tí dobre zaplatení a ešte lepšie vyškolení dôstojníci, ktorí získavanie infiltrovaných spolupracovníkov plánovali, organizovali, vymáhali a manipulovali. Povedané inak, na muške sú pokúšaní, ktorí možno – zo slabosti či chladnokrvnej vypočítavosti – žiaľ zlyhali či chvála Bohu nezlyhali; ktorí sa poddali či nepoddali. Celkom sa obchádzajú profesionálni pokušitelia, ktorí vopred plánovanou a premyslenou naliehavosťou, zaštítený mocnou a všade prítomnou organizáciou, takzvane získavali, verbovali spolupracovníkov. ŠtB každoročne plánovala, koľko nových treba zverbovať, koho treba prostredníctvom nich kontrolovať a ktoré osoby treba manipulovať. Konkrétne na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov o vtedajšom trnavskom biskupovi Gábrišovi čítame, že ho treba sústavne diskreditovať, odpočúvať. A udržiavať v nervozite.

Opätovné verejné prepieranie káuz údajných donášačov je dúfajme poslednou metastázou od základu chorého a schizofrenického komunistického režimu. S odstupom a nevyhnutným nadhľadom však nezabúdajme: je to vlastne ďalšia - v dejinách Cirkvi už toľkokrát zakúsená – fáza prenasledovania Cirkvi. Isteže, práve pre relatívnu časovú blízkosť udalostí a poznanie konkrétnej drobnokresby súvislostí by nás azda mohli obchádzať porazenecké nálady. Lebo depresívne hlasy nechýbajú: že ide o sústredený, organizovaný a veľkoplošný útok proti Cirkvi; že ide o temer úspešný pokus opäť a teraz definitívne ju diskreditovať; pokus znevážiť a izolovať ju od ostatnej spoločnosti. Možno by sme sa znechutení najradšej pridali k emauzským učeníkom, ktorí po golgotskom fiasku odchádzajú z Jeruzalema, kde na kríži zomrel ich majster a sním zdanlivo všetky ideály, ktorými ich nadchol. Možno by sme chceli spolu s Petrom zopakovať ono letargické „idem loviť ryby“ – rozhodnutie po smrti Majstra, ktorý ho pôvodne povolal stať sa rybárom ľudí. Možno by sme sa chceli spolu s učeníkmi zabarikádovať do Večeradla zo strachu pred tými, ktorí ho naďalej prenasledujú spolu s Cirkvou, jeho „mystickým telom“. Možno sa cítime byť ponížení a znevážení, ako tí svadobčania z evanjelia poslednej nedele: vyschnuté zdroje vína sa im museli javiť ako nanajvýš trápna situácia, fatálna a bezvýchodisková.

Do situácie zdanlivej bezvýchodiskovosti zaznela práve tam, v Káne Galilejskej, z úst Panny Márie dôležitá veta, vyzývajúca plniť vôľu jej Syna Ježiša: „urobte všetko, čo vám povie“! Teda miesto nečinnosti aktivita. Miesto znechutenia viera. Miesto letargie nasadenie pre konečné víťazstvo. Veď dejiny Cirkvi, jej spoločenstiev a jednotlivcov nestoja a nepadajú na jednotlivých - čo ako medializovaných - kauzách, ale na Božej milosti pôsobiacej v duchovnosti a aktivitách jednotlivých veriacich. Nemajú sa lakať proticirkevných kampaní, ale - aj v tomto novom roku - každý deň chápať ako tie kamenné nádoby, ktoré treba naplniť .

Isteže, nalievanie obyčajnej vody do džbánov sa na pozadí pôvodného problému – minutého vína – môže javiť ako nezmysel. Dôležitá je inštrukcia pre služobníkov, aby ju naliali až „po okraj“. Aby v rámci svojich ľudských možnosti spravili maximum. Čiže ešte raz: Boh aj v tomto novom roku predpokladá naše každodenné maximum, maximálne nasadenie, hoci aj pri napĺňaní vody. Víno každodenných milostí je podmienené každodenným nasadením pri budovaní Božieho kráľovstva.

A ešte čosi: organizuje niekto systematicky všetku tú diskreditáciu Cirkvi, zvnútra či zvonka? Pravdaže, a vieme aj kto to je: už v edenskej záhrade nahovoril prarodičov ľudskej civilizácie, aby sa odvrátili od Boha, aby opustili spoločenstvo s Bohom. Je to on, kto hľadá zradcov aj v lone Cirkvi, niekedy úspešne, ale mnohokrát nie. Tí nie sú zaznamenaní v nijakom registračnom protokole. Dôležité je, že sú zaznamenaní v najdôležitejšej knihe - knihe večného života.

Jozef Haľko