Komentár: V mysliach ostane obraz pápeža modliaceho sa v mešite

Mal pápež Benedikt v úmysle modliť sa, keď tak stál uprostred istanbulskej Modrej mešity po boku veľkého muftiho tvárou k svätému mestu Mekke? Bolo to plánované gesto s hlbokým medzináboženským významom podobné tomu, ktoré urobil pápež Ján Pavol II., keď vyslovil modlitbu pri Múre nárekov v Jeruzaleme?

Alebo bol jednoducho dojatý mocnou duchovnou atmosférou, ktorá tu visí vo vzduchu napriek húževnatému úsiliu chrániť prísny sekularizmus, tak vrúcne vytúžený a podporovaný otcom národa Mustafom Kemalom Atatürkom?

Po tvrdých tureckých reakciách na pápežove slová v Regensburgu v septembri sa od tejto návštevy s nádejou očakávalo silné posolstvo zmierenia a vzájomnej úcty, aby moslimský svet uzrel, že spoluprácou s ľuďmi iných vierovyznaní v prospech takej naliehavej spravodlivosti, pokoja, rovnosti a rozvoja nemá čo stratiť, ale môže všetko získať.

Teda nie križiacka výprava, nie záujem o svoje niekdajšie územia, ako varovali niektorí kritici, ale púť pokoja na miesta, kam prichádzali hlásať evanjeliovú zvesť o Božej láske k celému ľudstvu prví apoštoli a mnohí prví mučeníci.

Už od svojho začiatku bola štvordňová návšteva nálepkovaná ako kontroverzná, ako bezpečnostná nočná mora pre organizátorov, ktorá bude mať ďaleko od rozjasaných davov, aké pod vlajúcimi zástavami vítali pápeža Benedikta na jeho predchádzajúcich zahraničných cestách do Španielska, Poľska a rodného Nemecka. Až do poslednej chvíle nebolo jasné, či premiér Erdogan zmení svoj plán a príde privítať pápeža na ankarské letisko – a práve toto stretnutie napokon znamenalo rozhodujúci krok v ústrety pozitívnejšieho prijatia pápežovej návštevy tak na vládnej úrovni, ako v bulvárnej tlači.

Nemožno popierať, že malé kresťanské komunity majú v Turecku ťažký život. Oficiálne im patrí náboženská sloboda, ale v praxi sú diskriminované a čelia mnohým praktickým problémom. Potreba rozlíšiť a dodržiavať pravú náboženskú slobodu ako základ ostatných práv a slobôd sa počas návštevy objavovala ako konštatná téma: od pápežovho stretnutia s diplomatmi a s predsedom Úradu pre náboženské záležitosti v Ankare po spoločné vyhlásenie, ktoré Benedikt XVI. podpísal s ekumenickým patriarchom Bartolomejom I. po tom, čo sa zúčastnil na pravoslávnej liturgii zo Sviatku sv. Ondreja. Patriarcha je otvoreným kritikom vládnych snáh obmedzovať jeho aktivity a so zreteľnou vďakou prijal ubezpečenie pápeža Benedikta, že prítomnosť náboženstiev je v spoločnosti zdrojom pokroku a obohatením pre všetkých. Ako potvrdili obaja náboženskí predstavitelia, pravoslávni a katolícki kňazi aj veriaci musia pracovať spolu na prekonaní škandálu rozdelenia, ktoré rozpoltilo kresťanský svet na Východ a Západ na už takmer tisíc rokov a vážne oslabilo svedectvo, ktoré môže ponúknuť súčasnej spoločnosti. Jedným z hlavných cieľov tejto cesty bolo ďalej stavať na pokroku, ktorý dosiahli predchádzajúci pápeži, keď prichádzali do Turecka a usilovali sa liečiť tieto prastaré rany a prekonať pretrvávajúce predsudky.

Bola to však aj cesta, počas ktorej pápež trikrát za tri dni volal po ukončení násilia na Strednom východe, pričom moslimskému národu opätovne pripomenul, že zabíjanie v mene náboženstva je urážkou Boha aj urážkou celého ľudstva. Minister náboženských vecí vyjadril v reči, vnímanej ako symbol nového a otvorenejšieho prístupu k tejto chúlostivej otázke, znepokojenie nad rastúcou islamofóbiou vyplývajúcou z domnienky, že moslimovia svoju vieru šíria mečom. Fotografie oboch mužov naplnili novinové titulky nasledujúceho dňa, spoločne s pápežovými slovami o tom, že náboženstvo musí byť medzi ľuďmi a národmi silou pokoja a zmierenia.

V mysliach ľudí v Turecku aj mimo neho ostane obraz Petrovho nástupcu stojaceho v Modrej mešite v tichej modlitbe – obraz, ktorý výrazne presahuje to, čo by mnohí katolíci (azda aj vrátane niekdajšieho kardinála Jozefa Ratzingera) – kedysi schvaľovali. V tom momente sme si uvedomili, že pápež Ján Pavol II. ešte roku 1979 tiež vyjadril prosbu súkromne navštíviť tú istú mešitu, keď si predtým pozrel neďaleké múzeum Hagia Sophia, ktoré bolo v minulosti jednou z najveľkolepejších byzantských bazilík.

Podobne ako jeho predchodca, aj pápež Benedikt XVI. chcel svojou návštevou krajiny, kde sa toľké storočia rozvíjali rozličné náboženstvá, priniesť „optimizmus a nádej“ ako do ekumenických, tak do medzináboženských vzťahov a premostiť takzvaný stret kultúr v tejto krajine spájajúcej ponad brehy Bosporu Áziu s Európou. Svoje posolstvo zhrnul v slovách, ktoré napísal obdivujúc starobylé poklady v slávnej Hagii Sophii: „Vo svojej rozdielnosti nachádzame samých seba tvárou v tvár svojej viere v jedného Boha. Nech Boh rozžiari nad nami svoje svetlo a pomôže nám nájsť cestu k láske a pokoju.“

 
Pre Rádio Vatikán z Turecka Philippa Hitchenová