Deň klauzúrnych sestier: Kontemplatívne kláštory sú neviditeľné korene kvitnúceho sveta

Vatikán (21. novembra, RV) – Kontemplatívne kláštory, hoci „zdanlivo neužitočné, prinášajú dobro všetkým vrátane tých, ktorí nevedia o ich existencii“ a „ponúkajú sa človeku ako oázy, v ktorých môže dokonalejšie čerpať z prameňov Ducha a utíšiť smäd na svojej ceste“. Toľko slová pápeža Benedikta XVI. z príhovoru pri modlitbe Anjel Pána túto nedeľu. Svätý Otec tak pripomenul dnešný sviatok Obetovania Panny Márie. Mária predstavená v chráme je totiž prorockým obrazom všetkých, ktorí v rehoľnom zasvätení ponúkajú svoj život na Božiu oslavu a na obrátenie sŕdc. Preto sa v tento deň tradične slávi ako Deň pro orantibus, čiže Deň klauzúrnych sestier.

 
Svet sa dnes modlí najmä za sestry v núdzi alebo nebezpečenstvách. Vo Vatikáne sa o potreby klauzúrnych sestier na celom svete stará Sekretariát na pomoc mníškam. Jeho viceprezidentka sestra Giuseppina Fragassová o potrebách klauzúrnych kláštorov pre Vatikánsky rozhlas povedala:
 
„Pri poslednom prieskume z roku 2005 sa ukázalo – a bolo to prekvapením aj pre nás –, že niektoré kláštory súrne potrebujú dokonca potraviny, lieky a ďalšiu starostlivosť. A to okrem potrieb spojených s formáciou nových členiek, čiže peňažnej podpory a kníh, ktoré umožňujú výchovu mladých mníšok.“

 
Ako uviedla sestra Giuseppina, v súčasnosti je vo svete viac ako 3 500 ženských klauzúrnych kláštorov, v ktorých žije takmer 50-tisíc rehoľníčok a viac ako 8-tisíc noviciek. Na bežnú otázku, na čo je taký život dobrý, sa pre Vatikánsky rozhlas pokúsila odpovedať klariska Giovanna Zolettová z Benátok:
 
„Svet bez kontemplatívneho mníšstva by bol ako strom bez koreňov. Korene sú skryté, ale práve ony vyživujú rastlinu, aby rástla a ukazovala krásu stvorenia. Všetko sa začína pri koreňoch, ktoré sú pod zemou, nie je ich vidieť, a predsa dávajú životodarnú miazgu.“
 
Benedikt XVI. často zdôrazňuje potrebu starať sa o svoje vnútro uprostred aktivizmu, v ktorom nám hrozí vyprázdnenie. Ako sa môžeme modliť ponorení do každodenného ruchu a stresu?
 
„Treba si vytvárať priestor, v ktorom sa môžeme postaviť pred Pána tvárou v tvár a žiadať ho o pomoc, lebo, ako povedal Ježiš, „bezo mňa nemôžete nič urobiť“, avšak môžeme žiadať dar Ducha. A čím viac vchádzame do tohto priestoru, tým viac pociťujeme túto potrebu. Ako keď je niekto hladný a hľadá jedlo, tak aj ten, kto sa nachádza v hluku, musí hľadať ticho, hoci aj len päť minút denne. Potom si už ľahšie nájde ďalšich desať minút až úplne sa vráti k samému sebe.“

 
-te-