Štvrtkový komentár: Jozef Kováčik o láske k človeku, Cirkvi, pravde...

Pravidelný štvrtkový komentár jeho autor Jozef Kováčik, hovorca Konferencie biskupov Slovenska, venoval vzťahu lásky – k človeku, ktorého dobro hľadáme, k Cirkvi, ktorú milujeme, alebo k pravde, za ktorú sa nehanbíme:
 
Jeden z filmov, ktorý som si pred nedávnom pozrel, začína slovami- „Väčšinou si myslíme, že žijeme vo svete nenávisti. Vtedy si spomeniem na scény z letiska. Z príletovej haly. Láska je všade okolo nás.“ Tieto slová vystrieda hudba dokresľujúca zábery z príletovej haly jedného letísk. Manžel, ktorý sa vracia domov zo služobnej cesty, študentka, ktorá prichádza domov na prázdniny, ľudia, ktorí sa dlho nevideli. Objatia, stisky rúk, bozky...

S letiskom ma spája aj ďalšia skúsenosť. Za posledné mesiace som precestoval pomerne veľa kilometrov a strávil som niekoľko hodín čakania na letiskách. Ako kňaz som sa snažil nájsť letištné kaplnky. Na väčšine letísk som ich našiel. Išlo väčšinou o kaplnky, ktoré slúžili všetkým kresťanom. Na letisku v Madride som však objavil kaplnku s Bohostánkom- s Eucharistiou a krásnu kvetinovú výzdobu. Spolu s mojim spolucestujúcim sme sa pomodlili a doslova plnými dúškami sme dýchali príjemnú atmosféru kaplnky. Hneď oproti dverám do tejto kaplnky boli dvere do malej islamskej mešity. Nazreli sme aj do nej.
Keďže pred kaplnkou bola aj lavička, zložili sme si našu batožinu pri nej a čakali sme ďalšie asi dve hodiny. Za celý tento čas do kaplnky ani mešity nevkročil ani jeden človek... Nebola hlboká noc, letisko bolo plné. Ľudia postávali po hale, jedli v reštauráciách, alebo sa len tak túlali okolo.

Príčiny toho, že nenavštívili kaplnku, alebo mešitu, môžu byť viaceré. Obe miestnosti boli na poschodí, mimo hlavnej trasy. Možno ich stačilo iba umiestniť na správne miesto. Na strane druhej je krása vzťahu práve v tom, že je potrebné ho odhaľovať, niečo mu obetovať. Vzťah je niečo viac, ako povinnosť, či tradícia. Vzťah nás privádza k hľadaniu. Čo môžem urobiť preto, aby ten druhý bol šťastný?

Vzťah- nie je to vypočítavosť, či snaha, ako druhého dobehnúť, či využiť len pre svoj prospech.
Keď mi redaktor komerčnej televízie položil otázku, ako je to možné, že počas revolúcie v roku 1989 bola jednou z požiadaviek odluka cirkvi od štátu, kým teraz sa podľa neho cirkev tomu bráni. Mojou odpoveďou bolo, že to, čo sa počas nežnej revolúcie žiadalo, to sa naplnilo- štát i cirkev sú plne nezávislé a autonómne subjekty. Redaktor na mňa nechápavo pozrel a opýtal sa ma, či je to súčasť nejakej taktiky. Nie- odpovedal som mu. Sú to slová 1. článku Základnej zmluvy medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou, ktorá de facto vytvorili jasne definovaný vzťah medzi cirkvou a štátom. Problémom však je, že pod pojmom odluka cirkvi od štátu si väčšina ľudí predstavuje iba koniec financovania určitých aktivít cirkvi štátom. Na otázku redaktora, ako by prijala cirkev takúto odluku, moja odpoveď znela, že to nie je odluka, ale rozvod!

Napriek tomu, že väčšina politikov si veľmi dobre uvedomuje jednoznačne pozitívny vklad cirkvi pre spoločnosť, túžbou mnohých by bolo vidieť ju iba v oblasti charity, či za múrmi kostolov a kláštorov.
Čo je alarmujúce, tlak prichádza už aj zo strany zahraničných justičných orgánov. Tí totiž rozhodli, že vulgarizmy na adresu arcibiskupa Katolíckej cirkvi sú formou slobody prejavu. Dokonca takémuto človeku je potrebné vyplatiť aj odškodné. Vcelku dobrý biznis. Tento precedens dáva moc do rúk tým, ktorí majú ku kultúre priďaleko. Sloboda slova, ktorá bola vždy definovaná ako právo obyvateľov na pravdivé informácie, sa stáva právom hocikoho tvrdiť hocičo, dokonca i vulgárnym spôsobom. Zaujímavé pri tom všetkom je, že každý má právo na názor, okrem cirkvi. Ak tá na niečo upozorní, alebo zareaguje, stáva sa terčom zosmiešnenia, alebo opovrhnutia.

Začiatkom novembra som sa tešil nielen na tradičný sviatok Všetkých svätých. Slovenská televízia si pripomínala 50 rokov svojej existencie. Pri oslave 5O tín si obyčajne dáme záležať. Pozveme hostí, slušne sa oblečieme, pripravíme výborné jedlo. A tak som sa tešil, ako naša verejnoprávna televízia svoj okrúhly sviatok oslávi. Zostal som s otvorenými ústami. Nie nad kvalitou pripraveného programu, ale nad tým, ako je STV v súčasnosti hlboko degradovaná. Hlavný tzv. galaprogram odsunuli z primtime až po reality show- veď to dnes predáva. Namiesto hodnotného programu sa divák dočkal úbohej paródie, ktorá by obstála ako humorná relácia, nie však ako hlavný program verejnoprávnej inštitúcie na 5O. výročie svojej existencie. Slovo kultúra a jeho obsah sú dnes mimo dosahu inštitúcie, ktorá má pôsobiť verejnoprávne.
 To, že to s kultúrou Slovenska nie všetci úplne vzdali svedčí projekt Digitálnej videotéky Slovenska. Ide o projekt reštaurovania a ochrany audiovizuálneho kultúrneho dedičstva našej krajiny. Predstavuje súhrn filmovej a televíznej tvorby širokej palety, ktoré si budeme môcť zakúpiť na DVD. Zaiste poteší milovníkov slovenského filmového umenia. Prvou lastovičkou je nezabudnuteľná hra Radošinského naivného divadla Človečina s viacerými bonusmi venovanými zosnulej Katke Kolníkovej.
 Z prepisov telefonátov ľudí, ktorí boli pasažiermi osudných letov v USA z roku 2001, ktoré skončili ako živé torpéda, je zrejmé, že ich posledné slová neboli slovami nenávisti či hnevu voči atentátnikom, ale boli to slová lásky voči tým, ktorých mali radi. Je to dôkazom toho, že práve hodnoty skutočnej lásky sú pre človeka najdôležitejšie. Našou reakciou teda nesmie byť nenávisť, ani nekontrolovateľný hnev. Čaká nás mučeníctvo trpezlivosti. Vysvetľovať, ponúkať pravdu, no hlavne žiť v pravde. Iba tak budeme mať v sebe silu, ktorú nám nik nebude môcť vziať.