Cirkev a svet: Cirkev v Grécku je teplomerom ekumenizmu
Vatikán (6.
novembra, RV) – „Ctení bratia v biskupskej službe, je mi milé privítať vás – prichádzajúcich
z krajiny veľmi milovanej Apoštolom národov – jeho vlastnými slovami: Ustavične vzdávam
vďaky svojmu Bohu za vás pre Božiu milosť, ktorú ste dostali v Kristovi Ježišovi.
Veď v ňom ste boli obohatení vo všetkom. (1Kor 1, 4-5).“
Týmito
slovami privítal minulý týždeň na záverečnom stretnutí oficiálnej návštevy ad limina
apostolorum pápež Benedikt XVI. poltucet gréckych biskupov, ktorí dnes v kolíske
kresťanstva spravujú polpercentnú náboženskú menšinu kresťanov katolíkov. Spolu s nimi
sa dnes vyberieme do takmer čisto pravoslávnej krajiny na Peloponézskom polostrove
a nazrieme pod pokrievku ekumenických vzťahov, novej imigračnej situácie aj rokovaní
so štátom, ktorý by z Katolíckej cirkvi rád urobil občianske združenie alebo nadáciu.
Z
histórie Grécko sa pýši misionármi zvučných mien: sv. Pavlom z Tarzu
a sv. apoštolom Andrejom. Prvý na ceste po Malej Ázii zavítal aj do Korintu a do Atén,
kde predniesol slávnu reč v Aeropágu. Druhý sa nazýva evanjelizátorom gréckeho sveta
a v meste Patras podstúpil mučenícku smrť.
Aj počas rímskej okupácie, keď bolo
Grécko súčasťou východnej časti impéria s centrom v Konštantinopole, rodila Homérova
krajina kresťanstvu veľkých synov: sv. Bazila Veľkého, sv. Gregora Naziánskeho, sv.
Jána Chryzostoma. Všetci sa dnes uctievajú ako „svätí biskupi“ Pravoslávnej cirkvi
a zároveň ako cirkevní otcovia a učitelia na Západe.
Celé tisícročie patrilo
Grécko do Byzantskej ríše, kde zažilo východnú schizmu roku 1054 aj rozdelenie na
polonezávislé kráľovstvá po štvrtej križiackej výprave roku 1204. Roku 1453 dobyli
Konštantinopol Turci a o tri roky obsadili celý Peloponéz. Boj za nezávislosť, podporovaný
dobrovoľníkmi z celej Európy, vyhrali Gréci roku 1830.
Dlhodobá príslušnosť
k byzantskému impériu a štyri storočia tureckej nadvlády vyhĺbili medzi niekdajším
antickým a súčasným moderným Gréckom hlbokú priepasť. Kultúrne centrum staroveku sa
nadlho stalo iba akýmsi nevýznamným príveskom ako pre Orient, tak pre Európu. Znovuzískanie
nezávislosti a národnej jednoty vrátilo Grécku európsku príslušnosť, ale nemohlo úplne
zmazať zaostalosť a ekonomickú slabosť, ktoré sa hlboko vpísali do politického a spoločenského
tkaniva.
Ekumenické úsilie Až 97 percent z 11 miliónov
gréckych obyvateľov sa dnes hlási k pravoslávnej viere. Patrí takpovediac k národnej
identite a za štátnu ju vyhlasuje aj ústava; všetky ostatné cirkvi sa musia uspokojiť
s prívlastkom „cudzinecké“. To má vplyv aj na ich právny status. Ako na návšteve ad
limina Benediktovi XVI. vysvetlil predseda Biskupskej konferencie Grécka Franghiskos
Papamanolis, Grécka republika ponúka Katolíckej cirkvi pozíciu právnickej osoby podľa
verejného alebo súkromného práva. V prvom prípade by sa stala akousi národnou cirkvou
a stratila by svoju katolicitu, spoločenstvo so Svätou stolicou; v druhom prípade
by si musela vybrať medzi postavením občianskeho združenia alebo nadácie, čo je tiež
neprijateľné. Katolícka cirkev v Grécku žiada status právnickej osoby podľa cirkevného
práva a biskupi intenzívne pracujú na dohode s vládou.
Svätý Otec vyjadril
Grékom svoju blízkosť a podporu v tomto úsilí, zdôraznil však, že ide o vnútornú záležitosť
štátu a Svätá stolica v nej nemôže zohrať dôležitejšiu rolu. „Okrem dialógu je
v tomto prípade potrebná vytrvalosť. Netreba dodávať, že Katolícka cirkev nevyhľadáva
žiadne privilégium, ale žiada iba uznanie svojej vlastnej identity a poslania, aby
tak mohla účinne prispievať k celkovému dobru vznešeného gréckeho ľudu,
ktorého steneoddeliteľnou súčasťou. S trpelivosťou a rešpektom voči
legitímnym procesom bude možné dosiahnuť, vďaka spoločnému úsiliu, vytúženú
dohodu.“
Na úrovni samotných cirkví funguje spolupráca lepšie: katolíci
a pravoslávni majú oveľa viac spoločného ako rozdielneho. Ekumenický proces v Grécku
sa však začal až v posledných rokoch, osobitne po jubilejnej púti Jána Pavla II. po
stopách sv. apoštola Pavla v máji 2001. Jeho cestu sprevádzali tri kľúčové momenty:
prosba o odpustenie za križiacke drancovanie v Konštantinopole roku 1204, spoločná
modlitba s pravoslávnym prímasom Christodoulosom a prečítanie Vyhlásenia
o kresťanských koreňoch Európy. Ovocím cesty boli následné výmenné návštevy pravoslávnej
delegácie v Ríme roku 2002 a katolíckej delegácie na čele s predsedom pápežskej rady
pre napomáhanie jednoty kresťanov kardinálom Walterom Kasperom v Aténach roku 2003.
Benedikt XVI. vyjadril gréckym biskupom dôveru, že svojou účinnou spoluprácou
prispejú k ďalšiemu pokroku na ceste k plnej jednote. Biskup Papamanolis ho o tom
ubezpečil:„Aj my, katolícki biskupi Grécka, poprednej pravoslávej krajiny,
sme obrátili svoj starostlivý pohľad na východnú Cirkev a v spoločenstve s celou Cirkvou
sme presvedčení, že na túto úlohu nestačí vyjadrovanie pekných pocitov. Naša Katolícka
cirkev v Grécku predstavuje neprestajné ekumenické laboratórium a spoľahlivý
teplomer skutočného pokroku alebo úpadku vzťahov s našimi pravoslávnymi bratmi gréckeho
jazyka a tradície. Pred nami ukazuje grécka pravoslávna hierarchia pravú tvár ekumenizmu
mimo akýchkoľvek konvencií. My, katolícki biskupi, pracujeme v prvej línii
a s veľkými každodennými ťažkosťami vytvárame vzťahy s Pravoslávnou
cirkvou na miestnej úrovni. V osobných konktaktoch s bratmi v biskupskej službe
z Pravoslávnej cirkvi sa usilujeme lepšie spoznať ich citlivé miesta,
ich videnie skutočnosti a náhľad na katolicizmus, pričom sa súčasne snažíme
ponúkať im pravý obraz Katolíckej cirkvi namiesto skresľujúcich šošoviek, cez ktoré
sa na našu Cirkev, žiaľ, často pozerá.“
Imigrácia
mení národnostnú štruktúru Cirkvi Nepravoslávne tri percentá gréckych
obyvateľov sa delia medzi vyznávačov islamu, ktorí sa koncentrujú najmä na hraniciach
s Tureckom, židovstva, katolicizmu a niektorých protestantských cirkví, prípadne siekt
amerického pôvodu. Katolíci sa hlásia väčšinou k latinskému obradu, niekoľko tisíc
veriacich používa byzantský obrad a niekoľko stoviek arménsky. Iba 18 percent všetkých
katolíkov v krajine však tvoria Gréci.
Štruktúru veriacich mení v posledných
rokoch imigrácia – osobitne žien, ktoré sa v Grécku vydali, ale aj robotníkov a žiadateľov
o azyl. Väčšinu z nich tvoria Filipínci, za nimi nasledujú v rebríčku početnosti Poliaci,
menšie čísla patria Iračanom, Albáncom, Ukrajincom, príslušníkom iných exsovietskych
republík a ďalším cudzincom z Blízkeho východu a z Afriky. Celkovo je v Grécku približne
200-tisíc katolíkov. Až 40 percent z nich žije v hlavnom meste Aténach.
Služba
mnohým prichádzajúcim veriacim si vyžaduje veľa povolaní do kňazského a rehoľného
života. Grécko sa však nevymyká z európskeho trendu rapídneho poklesu záujmu o zasvätený
život, čo spôsobuje Cirkvi v tejto krajine jeden z najťažších problémov. Benedikt
XVI. preto biskupov povzbudil, aby prosili Pána žatvy o „nových služobníkov na
primerané zvládanie rozličných úloh požadovaných v Kristovom mystickom tele“. „Dúfam,
že vďaka nezištnému sebadarovaniu bude možné aj v tejto situácii vyhovieť duchovným
potrebám mnohých prisťahovalcov, ktorí našli vo vašej krajine dôstojné a srdečné prijatie.
Toto je štýl vlastný vášmu ľudu, ktorý sa vždy dokázal otvoriť plodným kontaktom s okolitými
národmi.“ Rozptýlené stádo
Ďalší
vážny problém spôsobuje Cirkvi v Grécku rozptýlenosť malého počtu veriacich na 132-tisíc
kilometroch štvorcových. Vyžaduje si to osobitné pastoračné prístupy od organizácie
katechetických kurzov pre deti po duchovné vedenie zmiešaných manželstiev. Cirkev
v Grécku tak vlastne stále žije v malých komunitách, stmeľovaných ustavičným ohlasovaním.
Sv. Pavol by jej v niektorom z listov dnes možno napísal to, čo povedal v máji 2001
Ján Pavol II. veriacim na svätej omši v Športovom paláci Olympijského centra v Aténach:
„Podľa príkladu sv. Pavla a prvých spoločenstiev je nevyhnutné
rozvíjať dialóg so svojimi súčasníkmi, najmä na miestach, kde sa hrá
o budúcnosť človeka a človečenstva, aby sa nerozhodovalo len na základe politických
a ekonomických zájmov, ktoré neuznávajú dôstojnosť osoby a nároky z nej vyplývajúce.
Aj dnes si mnoho aeropágov súrne žiada svedectvo kresťanov. Povzbudzujem
vás, aby ste boli prítomní vo svete; ako prorok Izaiáš, aj kresťania sú postavení
ako stráže na hradby, aby rozoznali výzvy súčasného ľudstva, aby v spoločnosti vnímali
zárodky nádeje a ukazovali svetu veľkonočné svetlo, v ktorom zažiaril
do všetkého ľudského úsvit nového dňa.“