Gréckokatolíkom: biskup de Cammilis

Práve pred mesiacom, teda 29.-30. septembra sa v centre maďarského gréckokatolíckeho biskupstva v Nyiregyhaze konala aj medzinárodná vedecká konferencia venovaná 300. výročiu smrti mukačevského biskupa Jána Jozefa De Camillisa. Tejto dôležitej osobnosti dejín gréckokatolíkov odvodzujúcich svoj historicko-ekleziálny pôvod zo starobylej mukačevskej eparchie venovali pozornosť vo svojich konferenciách odborníci z Maďarska, Slovenska, Ukrajiny, Rumunska a Talianska. Podnetné prednášky venované tejto osobnosti by sa mali čoskoro objaviť aj v tlašnej podobe aktov z konferencie.

Kto to vlastne bol biskup De Camillis?
Biskup de Camillis bol pôvodom Grék, z kupeckej rodiny, narodil sa v roku 1641 na gréckom ostrove Chios, pri krste dostal meno Ján. V roku 1656 (podľa iných prameňov 1654) bol prijatý do Pápežského gréckeho kolégia sv. Atanáza v Ríme, kde ukončil štúdiá doktorátom z filozofie a teológie. Kňazskú vysviacku prijal v roku 1666. V rokoch 1668-1672 pracoval ako misionár v meste Drimades v Chimarre (Albánsko). Po návrate do Ríma vstúpil do baziliánskeho rádu, kde prijal meno Jozef. Kyjevský metropolita Cyprián Žochovský ho 28.09.1674 menoval za Generálneho prokurátora baziliánskeho rádu, v tejto funkcii ho potvrdila generálny kapitula rádu na zasadaní 12.-16.05.1675 v Žirovici. Úlohou generálneho prokurátora, bolo okrem iného aj udržiavať kontakty medzi kyjevskou metropoliou a Svätou Stolicou. Z tohto obdobia sa nám zachovalo jeho teologicko-asketické dielo La vita divina ritrovata fra termini di del tutto e del nulla (Boží život znovuobjavený medzi hranicami univerza a ničoty) z roku 1777. Funkciu generálneho prokurátora zastával De Camillis až do 10.02.1688, kedy bol menovaný do úradu scriptora Vatikánskej knižnice. Ako scriptor vypracoval kompletný zoznam gréckych rukopisov Vatikánskej knižnice (Inventarium graecorum codicum manuscriptorum Bibliothecae Palatino-Vaticanae, inceptum a Josepho de Juliis et finitum a O. Josepho de Camillis, scriptoribus graecis...). Na žiadosť kardinála Koloniča, kongregácia Propaganda fide ho odporučila na úrad Apoštolského vikára “pre Grékov (teda veriacich gréckeho obradu) žijúcich v mukačevskej eparchii a vo všetkých ostatných nanovozískaných častiach Uhorska”. Pápež Alexander VIII ho 5.11.1689 menoval za titulárneho sebastijského biskupa. O dátume jeho biskupskej vysviacky nemáme presné správy, dá sa predpokladať, že ju prijal v Ríme v chráme sv. Atanáza, na prelome rokov 1689-90 z rúk metropolitu Onufria Constantinosa. V sprievode kardinála Koloniča a ukrajinského baziliána Adriána Kosakovského odišiel De Camillis do Uhorska v januári 1690. Dekrétom z 11.03.1690 ho cisár Leopold I. mocou patronátneho práva potvrdil do úradu biskupa pre Mukačevo. Oficiálne bol uvedený do úradu 20.04.1690. Jednou z najdôležitejších úloh, ktorá očakávala De Camillisa bolo upevnenie diela Užhorodskej únie, ktorá po desaťročiach občianskych vojen a náboženských nepokojov veľmi utrpela. Po smrti prvého poúnijného biskupa. Petra Parténia Petroviča sa totiž mukačevská eparchia a v nej nastolená únia dostali do vážnej krízy. Jej dôvodom boli spory viacerých svetských vládcov o právo menovania a potvrdzovania osôb v úrade mukačevských biskupov. Spory medzi sedmohradskými kniežatmi a viedenským cisárskym dvorom spôsobovali to, že každá zo strán chcela presadiť asvojho kandidáta, čo nakoniec viedlo ku štvrťstoročiu úplného chaosu na mukačevskom biskupskom stolci, ktorý býval buď neobsadený, alebo o ktorý sa preli dvaja i viacerí kandidáti naraz. Toto všetko sa dialo samozrejme na úkor disciplíny duchovenstva a spôsobovalo celkový duchovný a morálny úpadok biskupstva. V tejto situácii bolo pápežské menovanie de Camillisa najprijateľnejším riešením pre všetky zúčastnené strany.

Už krátko po svojej intronizácii, De Camillis zvoláva najprv v Mukačeve (4.05.1690) a neskôr v Satu Mare (11.05.1690) synody, na ktorých obnovilo svoje vyznanie katolíckej viery a zaviazalo sa dodržiavať cirkevné predpisy 130 kňazov. Z De Camillisovho Denníka vidíme, že v najbližších dvoch rokoch zvolal ďalších 12 miestnych synod na upevnenie únie a obnovenie cirkevnej disciplíny duchovenstva, pričom viaceré z nich sa konali na Slovensku - tri v Zborove, ďalej v Stanči, Stropkove, Humennom a Trnave pri Michalovciach. Od cisára Leopolda I. dosiahol vydanie osobitného diplomu tzv. Diploma Leopoldinum (23.08.1692), ktorým boli východnému duchovenstvu priznané tie isté práva a privilégiá ako latinskému. S jeho menom sa viaže aj vydanie prvých tlačených kníh pre gréckokatolíkov mukačevského biskupstva. Veľmi dôležitou pastoračnou pomôckou pre kňazov a pre biskupa pri vizitáciách sa stal jeho 370 stranový katechizmus - KATECHISIS / dľa nauki Uhroruskim ľudem / zložénnij. / Ot prevelebnijš(aho) H(ospo)dina Io: Iosifa: / Dekamilisa Chio episkopa Sebast(ijskoho) Mu-/ kaču i proč(aja):, ktorý vyšiel v univerzitnej tlačiarni v Trnave roku 1698. O rok nato vydáva trnavská tlačiareň v cyrilike aj ďalšiu jeho knihu, tentoraz určenú pre základnú výuku detí, . Bukvar / jazyka Slavěnska / Pisanii čtenija / učitisja choťaščim v po - / leznoje rukovoženije... .

De Camillis dosiahol u kardinála Koloniča, že tento v roku 1703 založil v Trnave fundáciu pre štúdium bohoslovcov byzantského obradu. Základina známa ako "Fundatio Janiano-Leopoldiana" vytvorila nové predpoklady pre formáciu potrebných duchovne i kultúrne na úrovni sformovaných kňazov pre mukačevské biskupstvo. V rámci kompetenčných sporov s latinským jágerským biskupom Fenešim dokázal De Camillis obhájiť nezávislé postavenie svoje aj celého východného duchovenstva a vytvoril aj prvé kompromisné predpoklady na zlepšenie konfliktných medziobradových vzťahov. De Camillis sa pričinil aj o uzatvorenie únie rumunských pravoslávnych s katolíckou cirkvou v Alba Iulii 7.10.1698. Počas protihabsburgského povstania Františka II. Rákociho bol nútený opustiť svoje sídlo. V marci roku 1705 sa uchýlil do exilu na faru v Ruskej Novej Vsi pri Prešove. Po obsadení Prešova Rákociho vojskom na jar roku 1706, De Camillis vážne ochorel, v júli 1706 bol prevezený do nemocnice františkánskych menších bratov v Prešove, kde zomrel 22.08.1706. Pochovaný bol v krypte vtedajšieho kláštorného kostola františkánov konventuálov. Dnes je tento kostol katedrálnym chráímom prešovskej gréckokatolíckej eparchie.

Pred niekoľkými mesiacmi sa v gréckokatolíckom časopise Slovo objavil krátky článok nabádajúci k oprave krypty pod prešovskou katedrálou. V tejto krypte odpočívajú telá viacerých prešovských biskupov a iných významných dejateľov. Medzi inými sa táto krypta viac ako storošie predtým než sa chrám stal sídlom grékokatolíckeho biskupa stala miestom posledného odpočinku mukačevského biskupa z prelomu 17. a 18. storočia Jozefa de Camillisa. Okrem samotného odhalenia miesta hrobov dôležitých osobností je u nás potrebné aj súbežne odhaľovať život a činnosť protagonistov našej duchovnej a kultúrnej histórie. Medzi nimi patrí bezpochyby osobitné miesto práve biskupovi Jozefovi De Camillisovi.

Toto krátke predstavenie základných životopisných údajov by sme mohli doplniť o detailnejší prehľad jeho činnosti, predovšetkým jeho pastoračného účinkovania ako mukačevského biskupa. Tejto téme, vychádzajúcej predovšetkým z jeho denníka, publikovaného Michalom Lučkajom a zo zbierky historických dokumentov, ktoré publikoval A. Hodinka by bolo potrebné venovať sa naozaj dôkladnejšie. Veríme, že oživenei záujmu o túto mimoriadnu osobnosť našich cirkevných dejín privedie k postupnému publikovaniu prác lepšie osvetľujúcich jeho život a činnosť.
P. Cyril Vasiľ SJ