Cirkev a svet: Svätý Otec zanechal veriacim vo Verone dôležité orientačné body

Taliansko (23. októbra, RV/SIR) – Málokedy a málokde možno počuť zhrnutie slabostí, úloh a zdrojov sily Katolíckej cirkvi tak komplexne a výstižne, ako minulý týždeň na 4. národnom cirkevnom kongrese v talianskej Verone. Toto významné podujatie všetkých 226 diecéz v Taliansku sa konalo naposledy pred 10 rokmi v Palerme. Medzi 2 700 účastníkov, ktorí sa päť dní stretávali v piatich pracovných skupinách pri 30 okrúhlych stoloch, prišiel na záver aj Svätý Otec Benedikt XVI. V rozsiahlom celohodinovom prejave a následne v homílii zanechal katolíkom celej Európy dôležité orientačné body.
 
Prijímať vlastnú slabosť bez preklínania a cudziu so solidaritou

Úvahy o živšej a mladšej prítomnosti Cirkvi v talianskej spoločnosti sa sústredili okolo hesla Svedkovia vzkrieseného Krista, nádeje sveta. O akú nádej ide? Pre Rádio Vatikán odpovedá podpredseda Talianskej biskupskej konferencie mons. Luciano Monari:

„Viera vo vzkrieseného Krista a nádej, ktorá z nej vychádza – nádej, ktorá už zo svojej definície prevyšuje aj krajnú hranicu smrti – musí byť schopná konkrétne meniť štýl života v každodenných veciach. Musí sa teda prejavovať iným zvládaním bežných ťažkostí a medziľudských vzťahov. Ak je niekto napríklad schopný odpúšťať, a to bez nevôle, možno povedať, že má veľkú nádej. Alebo ak je niekto schopný čestne spoznávať svoju vlastnú slabosť a nepreklínať pre ňu celý svet a celý život. Odkrývať vlastné slabosti, ktoré ťažia, prijímať slabosti druhých a odpovedať na ne nie s opovrhnutím alebo ľahostajnosťou, ale s priateľstvom a solidaritou... Toto všetko je prejavom nádeje. Laik, ktorý si takpovediac špiní ruky s každodennou realitou, musí ich ponoriť do evanjelia a hľadať pre seba slovo, výrok, odpoveď.“

Práve o laikovi a jeho každodennosti, ktorá sa často zdá špinavá, sa diskutovalo vo Verone s veľkým dôrazom. Svätý Otec Benedikt vyzval účastníkov hovoriť prakticky a nezabúdať na starosti a úsilia, ktoré ťažia srdcia bežných ľudí. Čo pomáha dávať zmysel každodenným námahám jemu osobne?

„Treba objaviť predovšetkým ono veľké áno, ktoré v Ježišovi Kristovi Boh povedal človeku a jeho životu, ľudskej láske, našej slobode a našej inteligencii; preto viera v Boha vnáša do sveta radosť.“
 
Benedikt XVI. však zároveň pripomenul, že Kristovi učeníci pritom „neignorujú a nepodceňujú nebezpečnú slabosť ľudskej prirodzenosti, ktorá vždy predstavovala nebezpečenstvo na ľudskej ceste; a predovšetkým nezanedbávajú vnútorné napätia a protirečenia súčasnej doby“.
 
Táto slabosť človeka, ktorej viera prichádza na pomoc, sa podľa záveru jednej z kongresových pracovných skupín dnes prejavuje najmä v rodine. Účastníci kongresu spomenuli osobitne problémy oddelene žijúcich, rozvedených a opätovne spolužijúcich rozvedených párov, ktorým by Cirkev podľa nich mala prejavovať osobitnú blízkosť.
 
Kríž je konečným ‚áno‛ Boha človeku

Prečo existuje vo svete zlo, také silné a nadobro zbavené zmyslu? Ešte síce nezvíťazilo, ale zdá sa, že silnie... Aj toto konštatoval Svätý Otec a položil otázku mnohých: Môže byť náš život vôbec bezpečným priestorom pre pravú lásku? A napokon, je svet vôbec dielom Božej múdrosti?

„Tu nám viac ako hocijaké ľudské zdôvodnenia pomôže prevratná biblická novina: Stvoriteľ nebies a zeme, jediný Boh, ktorý je pôvodcom každého bytia, osobne miluje človeka, ľúbi ho vášnivo a tiež chce byť ním milovaný,“ odpovedal Kristov pozemský zástupca a obrátil pozornosť poslucháčov na symbol tejto lásky: „Kríž nie je popretím života, pred ktorým sa treba chrániť, ak chceme byť šťastní. Naopak, je konečným ‚áno‛ Boha človeku, najvyšším vyjadrením jeho lásky a prameňom plného a dokonalého života: obsahuje najpresvedčivejšie pozvanie nasledovať Krista na ceste sebadarovania.“

 
Citový analfabetizmus sa objavuje aj v kresťanských spoločenstvách

 
Osobitná pracovná skupina sa na 4. národnom cirkevnom kongrese vo Verone venovala citovému životu. Ten je, ako konštatoval záverečný výstup, dnes oslabovaný kultúrou individualizmu, „lebo za horizontom etiky a náboženstva sa redukuje na sentimentalizmus a hedonizmus“. Účastníci kongresu konštatovali čoraz častejší „citový analfabetizmus“, ktorý sa vzťahuje na rozšírenú nezrelosť nielen medzi dospievajúcimi, ale aj medzi mladými a dospelými, ktorí „majú problém preberať zodpovednosť a uskutočňovať rozhodnutia, vyžadujúce trvalý záväzok“.

Takáto citová nezrelosť sa podľa členov pracovnej skupiny objavuje aj v kresťanských spoločenstvách, kde treba viac pestovať duchovné sprevádzanie osôb. „Aj kňazi sú však synmi našich čias,“ zaznelo vo Verone, „a často sú málo pripravení odpovedať na túto vážnu potrebu“.

Citový analfabetizmus možno prekonať iba výchovou ku skutočným vzťahom. Účastníci kongresu pritom zdôraznili, že citová výchova sa vonkoncom nestotožňuje so zákazmi a s moralizátorskými predpismi, ale spočíva v hĺbkovej orientácii. Veľkú pozornosť treba preto venovať rodine ako miestu, kde sa „postupne vyučuje život vo vzťahoch“.
 
„Skutočná výchova potrebuje prebudiť odvahu k definitívnym rozhodnutiam, ktoré sa dnes považujú za puto, umŕtvujúce našu slobodu, ale v skutočnosti sú nevyhnutné pre rast a dosahovanie niečoho veľkého v živote, osobitne pre dozrievanie lásky v celej jej kráse: čiže pre odhaľovanie významu a dôležitosti samotnej slobody.“ Toľko slová Svätého Otca o potrebe výchovy a formácie, ktorá vyšla z veronského kongresu ako jeden z hlavných záverov.

Potvrdzuje to aj prezident talianskej Katolíckej akcie prof. Luigi Alici: „Cirkevné spoločenstvo nemôže pred touto výzvou zotrvávať v ilúziách, odsúvať tento problém a obmedzovať sa na nikoľko veľkých mediálne príťažlivých podujatí. Ako osobitne dôležitá sa mi pritom javí schopnosť nachádzať v tajomstve osoby bod, kde sa môže stretnúť konečné s nekonečným. Klásť do centra pozornosti mystérium človeka a neprekrývať ho povrchnými náboženskými praktikami.“

 
Cirkev má zapaľovať pre politiku a poskytovať angažovaným laikom spoločenstvo

 
Mnoho úloh, mnoho výziev, mnoho potrieb. Spolu s nimi vzišiel zo 4. národného cirkevného kongresu vo Verone silný podnet pre laikov a ich úlohu v Cirkvi a spoločnosti, s dôrazom na politiku. Ako povedal Svätý Otec, „neodkladná úloha angažovať sa v politickej oblasti, a tak budovať spravodlivý spoločenský poriadok nepatrí Cirkvi ako takej, ale veriacim laikom, ktorí konajú ako občania na vlastnú zodpovednosť: ide o úlohu veľmi veľkej dôležitosti“.

„Kresťanská viera očisťuje rozum a pomáha mu byť lepšie samým sebou: svojím sociálnym učením, vychádzajúcim z toho, čo je v zhode s prirodzenosťou každého ľudského stvorenia, Cirkev prispieva k účinnému rozlišovaniu a následne uskutočňovaniu toho, čo je správne. Pritom sú jasne nevyhnutné morálne a duchovné sily, ktoré nám pomáhajú uprednostniť požiadavky práva pred osobnými záujmami, pred záujmami spoločnosti alebo aj štátu: tu sa opäť objavuje široký priestor pre Cirkev, ktorá má v ľudských svedomiach tieto sily zasievať, živiť a upevňovať.“

 
Kongresová pracovná skupina venovaná občianstvu volala vo svojom záverečnom dokumente po „zanietení pre politiku“ a po „zmierňovaní ťaživej prázdnoty medzi vierou a životom“. Navrhla vytvárať v Cirkvi spoločenstvá otvorené všetkým laikom, ktoré budú vytrvalo a rozvážne venovať pozornosť občianskym záležitostiam a znakom čias. Takéto spoločenstvá by mali katolíckym politikom pomáhať pri prekonávaní pocitu osamelosti a opustenosti, na ktorý sa pri svojej práci často sťažujú.

K jednému z diskusných stolov zasadol v tejto súvislosti vo Verone aj slovenský eurokomisár Ján Figeľ. Zdôraznil, že Európa má svetu poskytovať hodnotovú oporu a zrkadlo ľudskej dôstojnosti. „Ak skutočne pracujeme pre ľudskú dôstojnosť, môžeme sa o ňu deliť so svšetkými a s celým svetom,“ konštatoval a vyjadril presvečenie, že „ešte nie sme na konci histórie a zrážka civilizácií nie je nevyhnutná“. Talianskym katolíkom pripomenul slová Jána Pavla II. o tom, že otvorenosť sa začína v mysli a pokračuje v srdci.

Úlohu laikov v dnešnej spoločnosti zhrnul zástupca Fóra tretieho sektora Edo Patriarca: „Verím, že toto má byť našou víziou: stáť uprostred života, stáť uprostred mesta, kde žijeme spolu s ďalšími ľuďmi, a ostávať zakorenenými vo svojom kresťanskom nadšení, vo viere.“

 
Ako hovorí Svätý Otec: „Vraciame sa tak do bodu, z ktorého sme vyšli: rozhodujúce je zjednotiť sa s Bohom, s ním byť, aj keď sme medzi ľuďmi, a tak ísť v jeho mene“ (porov. Mk 3, 13-15).

-te-