Generálna audiencia Benedikta XVI.: apoštoli Šimon Kananejský a Júda Tadeáš
Vatikán (11. októbra, RV) - Pravidelná stredajšia generálna audiencia
Benedikta XVI. sa dnes konala na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Zišlo sa na nej asi
35 000 veriacich z rôznych častí sveta. V katechéze sa Svätý Otec zameral na život
a pôsobenie ďalších dvoch z 12 apoštolov – Šimona Kananejského a Júdu Tadeáša. Ako
prvý prišiel na rad Šimon, ktorého vo Svätom písme nájdeme pod dvomi rôznymi označeniami.
„Zatiaľ,
čo Matúš a Marek ho označujú „kananejský“, Lukáš ho označuje „zelóta - horlivec“.
V skutočnosti sú obe označenia rovnocenné, pretože znamenajú tú istú vec: v hebrejčine
slovo „qaná“ znamená „byť žiarlivý, zanietený“ a dá sa to povedať jednak o Bohu, ktorý
je žiarlivý na ľud, ktorý si vybral (por. Ex 20,5) a jednak o ľuďoch, ktorí dokážu
byť horliví v službe jedinému Bohu s plnou odovzdanosťou, ako Eliáš (por. 1Kr 19,10).
Je teda celkom možné, že aj keď tento Šimon nepatril k Zelótom, bol prinajmenšom charakterizovaný
ako zelóta-horlivý pre židovskú identitu, pre Boha, pre jeho ľud a pre Boží zákon.
Ak sa veci majú tak, Šimon sa kladie ako protipól voči Matúšovi, ktorý naopak, ako
mýtnik, vyšiel z prostredia, pokladaného za celkom nečisté. Jasný znak toho, že Ježiš
povoláva svojich učeníkov a spolupracovníkov z najrozličnejších spoločenských a náboženských
vrstiev, bez akéhokoľvek obmedzenia. Zaujímajú ho ľudia, nie spoločenské zaradenia
alebo etiketa! Krásne je, že v skupine jeho stúpencov, z ktorých bol každý iný, všetci
spolu koexistovali, prekonávajúc prekážky: bol to v podstate sám Ježiš, v ktorom sa
všetci zjednotili. Z toho jasne vyplýva ponaučenie pre nás, ktorí sme často náchylní
k podčiarkovaniu rozdielov a necháme sa unášať čarom rôznych postavení, zabúdajúc,
že v Ježišovi Kristovi sa nám ponúka sila na nápravu našej konfliktnosti.“
Druhým
apoštolom, ktorého pôsobenie Svätý Otec opísal vo svojej audienčnej katechéze, je
Júda Tadeáš, ktorého – takisto ako Šimona – nachádzame v Písme pod dvomi menami. „Zatiaľ,
čo Matúš a Marek ho nazývali jednoducho „Tadeáš“ (Mt 10,3; Mk 3,18), Lukáš ho označuje
„Júda Jakubov“ (Lk 6,16; Sk 1,13). Prezývka Tadeáš je neistého pôvodu a vysvetľuje
sa buď ako aramejské slovo „taddá“, ktoré označuje „srdce“ a mohlo by znamenať „veľkorysý“,
alebo je to skratka gréckeho mena „Teodóro, Teódoto“. Po tomto apoštolovi ostalo málo
stôp. Iba Ján opísal jednu jeho otázku voči Ježišovi počas poslednej večere: „Júda,
nie ten Iškariotský, sa ho spýtal: „Pane, ako to, že seba chceš zjaviť nám, a svetu
nie?" A Ježiš mu odpovedá: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho
bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14,22-23)." Podľa
Svätého Otca nepriama Ježišova odpoveď potvrdzuje veľmi dôležitú pravdu: plné zjavenie
Ježiša jeho učeníkom nie je vonkajšie, ale vnútorné. Je podmienené láskou učeníkov
voči Ježišovi, láskou nielen citovou, ale skutočnou, ktorej výsledkom je poslušnosť
voči Ježišovmu slovu a preto pozdvihuje milého učeníka k Otcovi. Ako pápež Benedikt
XVI. uviedol v katechéze, Júdovi Tadeášovi sa v minulosti pripisovalo autorstvo jedného
z listov Nového zákona, ktoré boli označované za „katolícke“ pretože boli adresované
veľkému okruhu príjemcov. „Boli v podstate určené priamo „tým, čo sú povolaní,
v Bohu Otcovi milovaní a zachovaní pre Ježiša Krista“ (v. 1) Hlavným cieľom tejto
písomnosti je varovať všetkých kresťanov „blúznivcov“ (por. v. 8), ktorí Božiu milosť
berú ako zámienku, aby ospravedlnili svoju nemravnosť a aby zvádzali iných bratov
neprípustným príkladom, podporujúc delenie vo vnútri Cirkvi. Júda ich prirovnáva k
padlým anjelom a hovorí, že „sa dali na Kainovu cestu“ (v. 11). Okrem toho ich bez
zdráhania označuje za „oblaky bez vody, ktoré vietor sem-tam preháňa, jesenné stromy
bez ovocia, dvakrát mŕtve a vykorenené, divoké morské vlny, peniace sa vlastnou hanebnosťou,
bludné hviezdy, pre ktoré sú pripravené mrákoty tmy naveky“ (vv. 12-13).
Svätý
Otec pripustil, že dnes síce nie sme zvyknutí používať takéto polemické vyjadrenia,
napriek poetickosti však súčasné formulácie nezlyhávajú v jasnom vyjadrení toho, čo
ostáva pre kresťanstvo charakteristickým, ani toho, čo je s ním nezlúčiteľné. Zároveň
zdôraznil, že musíme neustále premýšľať a poukazovať na hlavné línie a požiadavky
našej kresťanskej identity. Tento prístup si podľa Benedikta XVI. vyžaduje silu, jasnosť
a odvahu prijať výzvu, ktorá k viere patrí. „Pretože text listu pokračuje takto:
„Ale vy, milovaní, budujte sami seba na svojej presvätej viere a modlite sa v Duchu
Svätom. Zachovajte sa v Božej láske a očakávajte milosrdenstvo nášho Pána Ježiša Krista
pre večný život. A s tými, čo pochybujú, majte zľutovanie“ (vv. 20-22)."
Na záver katechézy Benedikt XVI. poukázal na inšpiráciu, ktorú ponúkajú
Šimon Kananejský a Júda Tadeáš veriacim dnešného sveta. Ich absolútna odovzdanosť
dobrote a milosrdenstvu Boha nám môže byť príkladom v neustálom objavovaní krásy kresťanskej
viery a v tom, aby sme o nej podávali jasné a silné svedectvo. Po skončení katechézy
Svätý Otec pozdravil veriacich v niekoľkých jazykoch a na záver udelil všetkým prítomným
apoštolské požehnanie. Nasledovalo posvätenie sochy svätej Terézie Benedikty z Kríža
(Edith Steinovej), ktorá je spolu so sv. Brigitou Švédskou a sv. Katarínou Sienskou
spolupatrónkou Európy.