Túto stredu sa bude sláviť Svetový deň turizmu, vyhlásený Medzinárodnou organizáciou
pre turistický ruch. Využíva ho každoročne aj Pápežská rada pre migrantov a cestujúcich
a pripája sa k nemu osobitným posolstvom, ktoré pre Rádio Vatikán priblížil jej sekretár
arcibiskup Agostino Marchetto:
„Tento rok je tón dokumentu trochu poetický,
lebo sme si vedomí, že skutočná poézia je schopná prenášať, podobne ako Sväté písmo,
niečo z večnej a stále novej krásy, ktorú môže turista vytušiť, keď kontempluje prírodu,
a v istom zmysle aj prostredníctvom ľudského génia, objavujúceho sa zvlášť v umeleckých
dielach.“
Nejde len o prírodné bohatsvá
„Príroda vo svojom
základnom bohatstve, v šírom kozme, je vľúdnou matkou,“ prihovára sa posolstvo
poetickým jazykom všetkým, ktorí dokážu vnímať krásu, rozdelenú štedro na celom svete,
bez uprednostňovania a znevýhodňovania. „Možno ju objať pohľadom, keď kontemplujeme
Everest alebo Kilimandžáro; možno sa jej dotknúť rukou v azúre oceánu; možno si ju
jemne privinúť v hlbokej šedi Čierneho pralesa alebo ju obdivovať, keď na palube lietadla
vidíme v hĺbke akoby plyšový koberec, kým hore zvrchovane vládne blankyt oblohy.“
Bohatstvo
prírody, ľudského umu, každej ľudskej bytosti... Naň upriamuje pozornosť aj téma tohtoročného
Svetového dňa s názvom Turizmus obohacuje. Nejde však len o obohacovanie sa novými
zápiskami v diári a zábermi vo fotoalbume.
„Turizmus obohacuje práve v miere,
akou prispieva k spochybňovaniu systémov považovaných za „bohaté“ a otvára ich aj
vnímaniu iných foriem toho, čo znamená „byť bohatý“.
Ako sa ďalej píše
v posolstve, ktorého hlavné myšlienky pre naše rádio zdôraznil arcibiskup Marchetto,
„čoraz viac vzrastá počet tých, ktorých sa fenomén turizmu dotýka významne a vo
veľkom rozsahu, buď ako vlastná, alebo cudzia skúsenosť. Slová cestovať a navštevovať
dobre vystihujú ľudí, ktorých priťahuje čaro neznámeho, toho, čo zahliadli kedysi
iba vďaka médiám, cestovným agentúram alebo rozprávaniu druhých.“
Po
čom túži bežný turista?
Napríklad ten, ktorý si nasporí na cestu z Tokia,
Miami či Etiópie do Ríma?
Je bežný pracovný deň, pol tretej popoludní, v Ríme
je príjemne teplo a na Via della conciliazione aj na Námestí sv. Petra je ešte stále
veľa turitov. Niektorých z nich sme zastavili s otázkou, čo hľadajú v Ríme...
Takuja
z Japonska: „Samozrejme, niektoré slávne pamiatky, a keďže študujem architektúru,
aj nejaké historické alebo nové architektonické štýly.“
Amanda z Londýna:
„Jednoducho pamiatky. Vatikán, Koloseum a tak... Milujem históriu, nikdy predtým
som tu nebola.“
Claudia z Turína: „Všetko. Nič špeciálne. Pamiatky.
Mám rada históriu, umenie, a tak som navštívila to, o čom som sa len učila alebo čo
som videla len na fotkách.“
Enda z Etiópie: „Chcem hlavne vidieť pápeža,
toho, ktorý je pochovaný. A potom všetko ostatné. Je to krásne, chcem to vidieť.“
Amarylin
z Anglicka: „Sixtínsku kaplnku. Lebo má obrovský náboženský význam.“
Roko
z Miami: „Príbuzných, sú odtiaľto, z Balduiny.“
Stretnutia atakujú etické
povedomie
Vidieť, zažiť na vlastnej koži, stretnúť sa. Základný cieľ turistu
je jasný – môže ho však priviesť aj k tomu, čo sám nečaká.
„Možnosť naozaj
uskutočňovať vzájomnú skúsenosť priestoru a kultúry vyvoláva aj ťažkosti, ktoré vyplývajú
z odlišností a príliš širokého kladenia otázok, často ponechaných bez odpovede,“
píše sa v posolstve Pápežskej rady. „Vzájomnosť, aktívna aj pasívna, tak napokon
živí nerovnosti na našej spoločnej planéte.“
„“Otvára nové možností
stretnutí, povzbudzuje rozvoj, ale zároven provokuje paniku a atakuje etické povedomie.
Toľko
arcibiskup Marchetto k posolstvu, ktoré ďalej konštatuje: „Ľudia často obdivujú
bohatstvo národov, ktoré trpia zaostalosťou. Cesta do takej krajiny v nich vzbudí
cit solidarity, často však nestály, slabý. No – vďaka Bohu – ostáva aspoň dojem, že
ekonomicko-finančný systém nie je dokonalý, ale založený na ovládaní jedných druhými,
pričom sa stáva zdrojom veľkých nerovností. Ostáva dojem, že ľudstvo by mohlo byť
omnoho bohatšie, keby sa aj ostatným otvoril fungujúci systém a sprístupnili sa im
kultúrne, historické, prírodné, estetické, ľudské a duchovné poklady, ktoré si každý
národ chráni viac alebo menej žiarlivo.“ Bozk do prachu zeme
Túto
skúsenosť potvrdil vo svojich posolstvách pre migrantov a cestujúcich aj pápež, ktorý
si vyslúžil pomenovanie „lietajúci pútnik“. Nemožno si nespomenúť na bozk, ktorý vtlačil
do prachu toľkých krajín. Ján Pavol II. prejavoval úctu každému regiónu a všetkým
ľuďom, ku ktorým prichádzal.
„Katolíckej cirkvi, ktorá žije v tejto krajine,
zanechávam svoje posolstvo. Jeho cielom je povzbudit a upevnit vo viere, ako to vyžaduje
poslanie zverené rímskemu biskupovi voci bratom biskupom, nástupcom apoštolov a voci
celému Božiemu ludu,“ povedal 22. apríla 1990 na letisku v Bratislave-Ivanke,
na záver svojej prvej návštevy na Slovensku.
Radosť z návštevy, zo stretnutia,
ktorú Ján Pavol II. dokázal vyjadriť tak srdečne, má hlboké korene. Pápežská rada
pre migrantov a cestujúcich pripomína jeho slová z Posolstva na rok 2005:
„Vstúpit
do kontaktu s druhým znamená odhalit „tajomstvo“, otvorit sa mu, vyhoviet jeho oprávneným
ocakávaniám a tak prispiet k obohateniu jeho vedomia. Ide o dlhodobý proces, zameraný
na formovanie spolocnosti a kultúr, ktoré sa tak stávajú coraz lepším odrazom mnohých
rozlicných darov Boha ludom.“
Turizmus teda obohacuje nielen tým, že zviditeľňuje
ľudského génia, ale aj tým, že upevňuje putá, ktoré zjednocujú ľudí i generácie. „Každý
z nás nesie pečať tajomstva a všetci sme označení túžbou Absolútna, aby bolo zjavné,
že Boh nás utvoril na svoj obraz a svoju podobu (porov. Gn 1, 27),“ pripomína posolstvo
a uzatvára: „Preto človek je najvzácnejším dedičstvom, a to aj s netušenou estetickou
hodnotou. Vo svetle viery a v spoločenstve, keďže je plodom Lásky večného Spoločenstva.“