Pred troma rokmi, 14. septembra 2003, Svätý Otec
blahej pamäti Ján Pavol II. počas svojej pastoračnej návštevy Slovenska vyhlásil za
blahoslaveného, spolu so sestrou Zdenkou Šelingovou, aj pomocného prešovského biskupa
Vasiľa Hopka. Pred dvomi mesiacmi sme si pripomenuli aj tridsiate výročie od jeho
smrti. Biskup Hopko totiž zomrel, ako je uvedené aj v správe o prehliadke mŕtveho,
na následky väzenia, 23. júla 1976 v Prešove. Tieto dva výročia môžu byť pre nás príležitosťou
k tomu, aby sme si osobu biskupa a mučeníka Vasiľa Hopka pripomenuli aj v dnešnom
vysielaní. Okrem spomienky na výročia ma k tejto téme privádza aj osobná spomienka.
Pred
viac ako 17 rokmi, pri jednom z mojich prvých vysielaní pre gréckokatolíkov, ktorí
vtedy na Slovensku boli ešte bez vlastného biskupa, zbavení práva na vlastníctvo
svojich chrámov, s obmedzeným počtom prestárlych kňazov a limitovaným stavom bohoslovcov,
som ako emigrant, odsúdený za nelegálne opustenie socialistického štátu, bez možnosti
návratu do vlasti, pri príležitosti 40 výročia Hopkovej biskupskej vysviacky hovoril
o tom, že Svätá Stolica dala svoj súhlas k začatiu beatifikačného procesu biskupa
Pavla Gojdiča, Teodora Romžu a Vasiľa Hopka. Vtedy som svoj príhovor zakončil slovami
z druhého listu sv. apoštola Petra: „Milovaní, nečudujte sa, keď ste v ohni skúšok,
ktoré na vás prišli, akoby sa vám prihodilo niečo nezvyčajné! Radujte sa, keď máte
účasť na Kristových utrpeniach, aby ste sa radovali a plesali aj vtedy, keď sa zjaví
jeho sláva. Keď vás hanobia pre Kristovo meno, ste blahoslavení, lebo Duch slávy na
vás spočíva. ... A Boh všetkej milosti, ktorý vás v Kristovi Ježišovi povolal do svojej
večnej slávy, vás on sám po krátkom utrpení zdokonalí, posilní, utvrdí, upevní. Jemu
vláda na veky vekov.“
Americký časopis Time prednedávnom priniesol obsiahlu
fotografickú a dokumentárnu reportáž o zmenách, ktorými prebehla Európa v posledných
desaťročiach. Pohľad na berlínsky múr kedysi a na dnešné vysvietené a rušné okolie
branderburskej brány, pohľad na tú istú budapeštiansku ulicu rozbitú sovietskymi tankami
v novembri 1956 a dnes, a mnohé iné obrazy kontrastne dokumentujúce zmeny, ktorými
po každej stránke prešla Európa v posledných desaťročiach. Rozbité ulice a mosty je
možné postaviť relatívne rýchlo, dajú sa zbúrať aj betónové múry – oveľa ťažšie je
zahojiť rany v ľudských srdciach, v pamäti generácií, zbúrať múry rozdelenia ktoré
sme si medzi sebou vybudovali. Keby boli redaktori časopisu Time do svojej reportáže
zaradili aj obrazy z Hopkovej beatifikácie pred troma rokmi, boli by ju mohli obohatiť
o ďalšiu zaujímavú sériu porovnávacích fotografií. Pohľad na bývalú bezútešnú šeď
rozostavaného najväčšieho slovenského socialistického sídliska, ktoré bývalý československý
prezident nazval králikárňou, a pohľad, ktorý sa naskytoval pri návšteve pápeža Jána
Pavla II., keď na tomto sídlisku, symbole socialistickej anonymity, Svätý Otec predstavil
a vyzdvihol ako vzor pre celú cirkev dve osoby, ktoré podľa plánov bývalých mocipánov
mali ostať v zabudnutí a opovrhnutí vyhradenom zločincom: sestru Zdenku a biskupa
Vasiľa Hopka.
Pred troma rokmi sa k prvým dvom menám biskupov Romžu a Gojdiča,
ktorí boli už o niečo skôr zapísaní v zozname blahoslavených Katolíckej Cirkvi, priradilo
aj meno pomocného prešovského biskupa Vasiľa Hopka. Gréckokatolícka cirkev na Slovensku,
ktorá sa teší zo svojho už tretieho blahoslaveného si uvedomuje, že jej súčasný stav
je aj výsledkom orodovania týchto nových blahoslavených. Obnovená náboženská sloboda,
hojnosť duchovných povolaní, vyjdenie zo zastrčenosti a anonymity v rámci cirkvi na
Slovensku a vstúpenie do širšieho cirkevného povedomia zvlášť v rámci východných cirkví,
rozvoj inštitucionálnej hierarchickej štruktúry, noví mladí a horliví biskupi pre
našu cirkev, obnova liturgického a duchovného života - to všetko sú znaky požehnania,
ktoré bolo vymodlené a vytrpené desaťročiami otvoreného i skrytého prenasledovania.
Osoba
biskupa Vasiľa Hopka zohráva v tomto procese úlohu, ktorú sme hádam ešte celkom nedocenili.
Celý jeho život bol akoby poznačený na jednej strane bojom proti nepriaznivému osudu
a na druhej strane osobitným Božím požehnaním, ktoré ho sprevádzalo. To čo sa na prvý
pohľad javilo ako nešťastie, sa v jeho živote, v dlhodobom Božom pláne, nakoniec ukázalo
prozreteľnostným Božím riadením. Všimnime si len niektoré situácie.
Vasiľ Hopko
mal iba rok, keď jeho otca zabil blesk. Keď mal štyri roky, matka odišla za prácou
do Ameriky a tak starostlivosť o jeho výchovu prevzal bezdetný strýko, kňaz Demeter
Petrenko. Vasiľ, chudobná dedinská sirota sa tak dostal do prostredia, ktoré mu zabezpečilo
hlbokú kresťanskú a neskôr i kvalitnú školskú výchovu na prešovskom gymnáziu. V adoptívnom
prostredí kňazskej rodiny sa zrodilo aj jeho duchovné povolanie.
Po ukončení
teologických štúdií mu jeho matka poslala z Ameriky peniaze, aby sa mohol aj on presťahovať
do Spojených štátov, kde by sa bol stal kňazom Pittsburghského exarchátu. Vasiľ však
ťažko ochorel, podstúpil náročnú operáciu a peniaze určené na cestu musel minúť na
liečenie. On sám v tom videl prejav Božej vôle, že má zostať vo vlasti. V roku 1928
počas vianočnej novény k Božskému Srdcu sľúbil, že keď vyzdravie, tak sa ako kňaz
zasvätí službe v celibáte. V deviaty deň novény lekári s prekvapením konštatovali
náhle zacelenie operačnej rany. 3. februára 1929 tak prijal Vasiľ kňazské svätenie
z rúk biskupa Pavla Gojdiča. Jeho svätenie na pomocného biskupa prešovskej eparchie
11. mája 1947 bolo jedným z posledných významných slobodných vystúpení gréckokatolíckej
cirkvi pred nástupom komunizmu a pred jej násilnou likvidáciou v apríli 1950. Biskup
Hopko zdieľal osudy svojej cirkvi – nezákonne uväznený a týraný vo vyšetrovacej väzbe,
bol v roku 1951 odsúdený na 15 rokov väzenia – po trinástich rokoch bol podmienečne
prepustený a až do roku 1968 internovaný v charitnom domove v Oseku. Počas politického
odmäku v roku 1968 sa biskup Hopko stal vedúcim činiteľom a symbolom obnovy gréckokatolíckej
cirkvi. Fyzicky a psychicky poznačený väzením mohol konečne na dvadsiate druhé výročie
svojej biskupskej vysviacky 11. mája 1969 udeliť kňazské svätenie ôsmim bohoslovcom,
ktorí naň čakali 19 rokov. Ďalším paradoxom Hopkovho biskupského života bola skutočnosť,
že hoci sa dožil legalizácie a aspoň relatívnej slobody jeho cirkvi, v skutočnosti
sa riadenia prešovského biskupstva aktívne nemohol zúčastňovať kvôli svojmu zdravotnému
stavu i nepriaznivej politickej situácii, v ktorej bola jeho osoba neustále vnímaná
ako potenciálne nepriateľská a nebezpečná pre komunistický režim. Do svojej smrti
sa Vasiľ Hopko nedočkal občiansko-právnej rehabilitácie.
Tí, ktorí biskupa
Hopka poznali hovoria o ňom, že bol mužom neustálej modlitby. Veríme, že ani dnes
nezabúda na svoju cirkev. Počas života sa neustále modlil za svoju cirkev, za jej
kňazov a veriacich, za svojich prenasledovateľov, za nepriateľov cirkvi, za tých,
ktorí zblúdili vo viere i vo vernosti katolícke cirkvi, za vsich i za vsja. Dnes
sú už jeho modlitby príhovorom. Biskup Vasiľ Hopko, väzeň pre Pána, sa dnes prihovára
za svojich priateľov i nepriateľov, za priateľov i prenasledovateľov Cirkvi. Mnohí
z nich už stanuli pre Božou tvárou, aby prijali odmenu za svoje skutky, mnohí z nepriateľov
Cirkvi aj dnes rozdúchavajú nenávisť voči nej. V tejto súvislosti je zrejmé, že blahorečenie
biskupa Vasiľa Hopka je viac ako rehabilitácia jeho osoby, či symbol ocenenia jeho
osobnej vernosti. Môžeme ho vnímať aj ako ocenenie všetkých neznámych, nenápadných
vyznavačov, nekrvavných mučeníkov, ktorí v mene svojho svedomia, v mene vernosti ideálom,
ktorým zasvätili svoj život boli ochotní niesť trpezlivo kríž prenasledovania a odsudzovania
v jedinej nádeji v platnosť Kristových slov: „Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa
potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť, radujte sa a jasajte,
lebo máte hojnú odmenu v nebi.“