Biskup Vasiľ Hopko

Biskup Vasiľ Hopko

Pred troma rokmi, 14. septembra 2003, Svätý Otec blahej pamäti Ján Pavol II. počas svojej pastoračnej návštevy Slovenska vyhlásil za blahoslaveného, spolu so sestrou Zdenkou Šelingovou, aj pomocného prešovského biskupa Vasiľa Hopka. Pred dvomi mesiacmi sme si pripomenuli aj tridsiate výročie od jeho smrti. Biskup Hopko totiž zomrel, ako je uvedené aj v správe o prehliadke mŕtveho, na následky väzenia, 23. júla 1976 v Prešove. Tieto dva výročia môžu byť pre nás príležitosťou k tomu, aby sme si osobu biskupa a mučeníka Vasiľa Hopka pripomenuli aj v dnešnom vysielaní. Okrem spomienky na výročia ma k tejto téme privádza aj osobná spomienka.

Pred viac ako 17 rokmi, pri jednom z mojich prvých vysielaní pre gréckokatolíkov, ktorí vtedy na Slovensku boli ešte bez vlastného biskupa, zbavení práva na vlastníctvo svojich chrámov, s obmedzeným počtom prestárlych kňazov a limitovaným stavom bohoslovcov, som ako emigrant, odsúdený za nelegálne opustenie socialistického štátu, bez možnosti návratu do vlasti, pri príležitosti 40 výročia Hopkovej biskupskej vysviacky hovoril o tom, že Svätá Stolica dala svoj súhlas k začatiu beatifikačného procesu biskupa Pavla Gojdiča, Teodora Romžu a Vasiľa Hopka. Vtedy som svoj príhovor zakončil slovami z druhého listu sv. apoštola Petra: „Milovaní, nečudujte sa, keď ste v ohni skúšok, ktoré na vás prišli, akoby sa vám prihodilo niečo nezvyčajné! Radujte sa, keď máte účasť na Kristových utrpeniach, aby ste sa radovali a plesali aj vtedy, keď sa zjaví jeho sláva. Keď vás hanobia pre Kristovo meno, ste blahoslavení, lebo Duch slávy na vás spočíva. ... A Boh všetkej milosti, ktorý vás v Kristovi Ježišovi povolal do svojej večnej slávy, vás on sám po krátkom utrpení zdokonalí, posilní, utvrdí, upevní. Jemu vláda na veky vekov.“

Americký časopis Time prednedávnom priniesol obsiahlu fotografickú a dokumentárnu reportáž o zmenách, ktorými prebehla Európa v posledných desaťročiach. Pohľad na berlínsky múr kedysi a na dnešné vysvietené a rušné okolie branderburskej brány, pohľad na tú istú budapeštiansku ulicu rozbitú sovietskymi tankami v novembri 1956 a dnes, a mnohé iné obrazy kontrastne dokumentujúce zmeny, ktorými po každej stránke prešla Európa v posledných desaťročiach. Rozbité ulice a mosty je možné postaviť relatívne rýchlo, dajú sa zbúrať aj betónové múry – oveľa ťažšie je zahojiť rany v ľudských srdciach, v pamäti generácií, zbúrať múry rozdelenia ktoré sme si medzi sebou vybudovali. Keby boli redaktori časopisu Time do svojej reportáže zaradili aj obrazy z Hopkovej beatifikácie pred troma rokmi, boli by ju mohli obohatiť o ďalšiu zaujímavú sériu porovnávacích fotografií. Pohľad na bývalú bezútešnú šeď rozostavaného najväčšieho slovenského socialistického sídliska, ktoré bývalý československý prezident nazval králikárňou, a pohľad, ktorý sa naskytoval pri návšteve pápeža Jána Pavla II., keď na tomto sídlisku, symbole socialistickej anonymity, Svätý Otec predstavil a vyzdvihol ako vzor pre celú cirkev dve osoby, ktoré podľa plánov bývalých mocipánov mali ostať v zabudnutí a opovrhnutí vyhradenom zločincom: sestru Zdenku a biskupa Vasiľa Hopka.

Pred troma rokmi sa k prvým dvom menám biskupov Romžu a Gojdiča, ktorí boli už o niečo skôr zapísaní v zozname blahoslavených Katolíckej Cirkvi, priradilo aj meno pomocného prešovského biskupa Vasiľa Hopka. Gréckokatolícka cirkev na Slovensku, ktorá sa teší zo svojho už tretieho blahoslaveného si uvedomuje, že jej súčasný stav je aj výsledkom orodovania týchto nových blahoslavených. Obnovená náboženská sloboda, hojnosť duchovných povolaní, vyjdenie zo zastrčenosti a anonymity v rámci cirkvi na Slovensku a vstúpenie do širšieho cirkevného povedomia zvlášť v rámci východných cirkví, rozvoj inštitucionálnej hierarchickej štruktúry, noví mladí a horliví biskupi pre našu cirkev, obnova liturgického a duchovného života - to všetko sú znaky požehnania, ktoré bolo vymodlené a vytrpené desaťročiami otvoreného i skrytého prenasledovania.

Osoba biskupa Vasiľa Hopka zohráva v tomto procese úlohu, ktorú sme hádam ešte celkom nedocenili. Celý jeho život bol akoby poznačený na jednej strane bojom proti nepriaznivému osudu a na druhej strane osobitným Božím požehnaním, ktoré ho sprevádzalo. To čo sa na prvý pohľad javilo ako nešťastie, sa v jeho živote, v dlhodobom Božom pláne, nakoniec ukázalo prozreteľnostným Božím riadením. Všimnime si len niektoré situácie.

Vasiľ Hopko mal iba rok, keď jeho otca zabil blesk. Keď mal štyri roky, matka odišla za prácou do Ameriky a tak starostlivosť o jeho výchovu prevzal bezdetný strýko, kňaz Demeter Petrenko. Vasiľ, chudobná dedinská sirota sa tak dostal do prostredia, ktoré mu zabezpečilo hlbokú kresťanskú a neskôr i kvalitnú školskú výchovu na prešovskom gymnáziu. V adoptívnom prostredí kňazskej rodiny sa zrodilo aj jeho duchovné povolanie.

Po ukončení teologických štúdií mu jeho matka poslala z Ameriky peniaze, aby sa mohol aj on presťahovať do Spojených štátov, kde by sa bol stal kňazom Pittsburghského exarchátu. Vasiľ však ťažko ochorel, podstúpil náročnú operáciu a peniaze určené na cestu musel minúť na liečenie. On sám v tom videl prejav Božej vôle, že má zostať vo vlasti. V roku 1928 počas vianočnej novény k Božskému Srdcu sľúbil, že keď vyzdravie, tak sa ako kňaz zasvätí službe v celibáte. V deviaty deň novény lekári s prekvapením konštatovali náhle zacelenie operačnej rany. 3. februára 1929 tak prijal Vasiľ kňazské svätenie z rúk biskupa Pavla Gojdiča.
Jeho svätenie na pomocného biskupa prešovskej eparchie 11. mája 1947 bolo jedným z posledných významných slobodných vystúpení gréckokatolíckej cirkvi pred nástupom komunizmu a pred jej násilnou likvidáciou v apríli 1950. Biskup Hopko zdieľal osudy svojej cirkvi – nezákonne uväznený a týraný vo vyšetrovacej väzbe, bol v roku 1951 odsúdený na 15 rokov väzenia – po trinástich rokoch bol podmienečne prepustený a až do roku 1968 internovaný v charitnom domove v Oseku. Počas politického odmäku v roku 1968 sa biskup Hopko stal vedúcim činiteľom a symbolom obnovy gréckokatolíckej cirkvi. Fyzicky a psychicky poznačený väzením mohol konečne na dvadsiate druhé výročie svojej biskupskej vysviacky 11. mája 1969 udeliť kňazské svätenie ôsmim bohoslovcom, ktorí naň čakali 19 rokov. Ďalším paradoxom Hopkovho biskupského života bola skutočnosť, že hoci sa dožil legalizácie a aspoň relatívnej slobody jeho cirkvi, v skutočnosti sa riadenia prešovského biskupstva aktívne nemohol zúčastňovať kvôli svojmu zdravotnému stavu i nepriaznivej politickej situácii, v ktorej bola jeho osoba neustále vnímaná ako potenciálne nepriateľská a nebezpečná pre komunistický režim. Do svojej smrti sa Vasiľ Hopko nedočkal občiansko-právnej rehabilitácie.

Tí, ktorí biskupa Hopka poznali hovoria o ňom, že bol mužom neustálej modlitby. Veríme, že ani dnes nezabúda na svoju cirkev. Počas života sa neustále modlil za svoju cirkev, za jej kňazov a veriacich, za svojich prenasledovateľov, za nepriateľov cirkvi, za tých, ktorí zblúdili vo viere i vo vernosti katolícke cirkvi, za vsich i za vsja. Dnes sú už jeho modlitby príhovorom. Biskup Vasiľ Hopko, väzeň pre Pána, sa dnes prihovára za svojich priateľov i nepriateľov, za priateľov i prenasledovateľov Cirkvi. Mnohí z nich už stanuli pre Božou tvárou, aby prijali odmenu za svoje skutky, mnohí z nepriateľov Cirkvi aj dnes rozdúchavajú nenávisť voči nej. V tejto súvislosti je zrejmé, že blahorečenie biskupa Vasiľa Hopka je viac ako rehabilitácia jeho osoby, či symbol ocenenia jeho osobnej vernosti. Môžeme ho vnímať aj ako ocenenie všetkých neznámych, nenápadných vyznavačov, nekrvavných mučeníkov, ktorí v mene svojho svedomia, v mene vernosti ideálom, ktorým zasvätili svoj život boli ochotní niesť trpezlivo kríž prenasledovania a odsudzovania v jedinej nádeji v platnosť Kristových slov: „Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť, radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi.“

P. Cyril Vasiľ SJ