2006-09-16 09:41:39

Príhovor Benedikta XVI. ku kňazom, Freising - 14. septembra


Ctení bratia v biskupskej a kňazskej službe, drahí trvalí diakoni!
Toto je posledné stretnutie predtým, ako opustím moje milované Bavorsko, a som veľmi šťastný, že je to stretnutie s vami, kňazmi a trvalými diakonmi, živými a vybranými kameňmi Cirkvi. Obraciam sa s bratským pozdravom na kardinála Friedricha Wettera pre jeho srdečné slová, ktorými vyjadril pocity všetkých vás tu prítomných: srdečná vďaka! Keď sa rozhliadam po tomto impozantnom Freisingskom dóme, prichádzajú mi na myseľ toľké spomienky na všetky tie roky, počas ktorých sa moja cesta ku kňazstvu a neskôr vykonávanie služby spájali s týmto miestom. A ak si pomyslím na generácie veriacich, ktoré v priebehu dejín, počnúc od príchodu prvých misionárov, vtlačili tejto krajine jej typický kresťanský charakter, a takto nám odovzdali poklad viery, vyviera z môjho srdca voči Bohu vrúcna vďaka. „Pán žatvy“ v priebehu storočí neponechal túto krajinu bez „robotníkov“, služobníkov slova a oltára, prostredníctvom ktorých on sám viedol a živil našich predkov na cestách časom k nebeskej vlasti. Dnes ide o nás, drahí spolubratia, aby sme naplnili toto poslanie, a som rád, že môžem byť teraz ako biskup Ríma s vami a s láskou vás povzbudiť, aby ste nikdy neustali a s dôverou napredovali v službe, ktorá vám bola zverená.

Počuli sme biblický úsek z deviatej kapitoly Evanjelia podľa Matúša (vv. 35 – 38). Možno v ňom vytušiť Ježišov vnútorný postoj, nad ktorým by sme sa chceli zamyslieť hlbšie. Je to postoj, ktorý charakterizuje celý jeho verejný život. Tu je vyjadrený prostredníctvom obrazu z oblasti poľnohospodárstva. S pohľadom, ktorý vychádza zo srdca, Ježiš rozpoznáva v ľuďoch okolo seba „žatvu“ nebeského Otca, pripravenú a bohatú: „žatva je veľká“, hovorí (v. 37, por. tiež Lk 10, 2). Ten istý Ježišov pohľad nachádzame aj v štvrtej kapitole Jánovho evanjelia, kde sa Ježiš po rozhovore so Samaritánkou obracia na apoštolov slovami: „Zdvihnite oči a pozrite sa na polia, že sú už biele na žatvu“ (v. 35). Kristus vidí svet ako „Božiu roľu“ (por. Mt 13, 38 – 43), na ktorej dozrieva bohatá úroda a sú potrební ženci. Podobnú perspektívu podáva aj Evanjelium podľa Marka (4, 26 – 29). Základným Ježišovým postojom pri všetkých týchto výpovediach je hlboký optimizmus, založený na dôvere v moc Otca, ktorý je „Pánom žatvy“ (Mt 9, 38). Táto Ježišova dôvera sa stáva pre nás dôvodom nádeje, ak uvážime jeho schopnosť vnímať aj za závojom viditeľných vecí tajomné, a predsa neodolateľne príťažlivé konanie Otca. Semeno Božieho slova je vždy úrodné. Preto Božia žatva rastie aj vtedy, keď to nie je čisto ľudským okom viditeľné.

Život kňaza, samotná podstata jeho povolania a jeho služby, úplne zapadá do tejto perspektívy, ktorú nám Ježiš ukázal. Je to tá perspektíva, ktorá ho pobádala prechádzať mestami a dedinami, vyučovať v synagógach, ohlasovať evanjelium o Božom kráľovstve a uzdravovať chorých (porov. Mt 9,35). Ako rozsievač slova s badateľne výnimočnou veľkodušnosťou rozhadzoval zrno, ktorého časť padla aj na cestu, do skalnatej zeme či do tŕnia (porov. Mt 13, 3-8). V skutočnosti bola táto veľkodušnosť založená na dôvere v Otcovu moc, ktorá dokáže aj skalnatú alebo tŕnistú zem premeniť na úrodnú pôdu. Aj kňaz sa musí nechať preniknúť touto dôverou v silu milosti, keďže on sám bol pôdou, ktorá potrebovala byť najprv zúrodnená božským Rozsievačom, aby sa stal schopným prijať semeno a nechať ho rozvíjať sa, kým neprinesie kompletnú a vyzretú odpoveď: „áno“ vyslovené pri kňazskej vysviacke a potom deň čo deň obnovované v spoločenstve s Kristom pri slávení eucharistickej obety. Postupné osvojovanie si citov svojho Majstra prináša kňazovi účasť na jeho pohľade plnom dôvery. Prenikajúc stále hlbšie do Ježišovej logiky, naučí sa pozerať na ľudí okolo seba ako na „Božiu žatvu“, pripravenú na zhromaždenie do nebeskej sýpky (porov. Mt 13, 30). Milosť bude cez neho účinkovať a on pomôže druhým k úprimnej a veľkodušnej odpovedi na Božie volanie.

Stále však treba dbať na to, čo hovorí náš biblický text: záleží na „Pánovi žatvy“, aby „poslal“ robotníkov na svoju žatvu (Mt 9,38). Ježiš nedal svojim učeníkom za úlohu ísť zvolávať ďalších dobrovoľníkov alebo organizovať reklamné kampane na získavanie nových stúpencov, ale kázal im, aby „prosili“ Boha. Čo to znamená? Azda to, že by sa pastorácia povolaní mala obmedziť na modlitbu? Prirodzene, že nie. „Prosiť Pána žatvy“ znamená niečo hlbšie. Iba ak zostaneme v dôvernom spoločenstve s Pánom žatvy, iba ak budeme žiť takpovediac ponorení do jeho „srdca“, ktoré je plné lásky a spolucítenia s ľudstvom, je možné pritiahnuť ďalších robotníkov s nasadením pre Božie kráľovstvo. Nepohybujeme sa tu teda v priestore logiky čísel a výkonov, ale v kategóriách nezištnosti a daru. Tu sme v logike pšeničného zrna, ktoré prináša úrodu práve vtedy, keď padne do pôdy a odumrie.

Robotníci na Božej žatve sú tí, ktorí sa dokážu vydať po stopách Kristových. To predpokladá zanechať seba samého a vložiť sa do plného súladu s jeho vôľou. Nie je to ľahké podujatie, pretože smeruje proti sile tiaže, ktorá nás tiahne k nášmu vlastnému „egu“. Túto silu prekonáme, len ak sa vydáme na veľkonočnú cestu smrti a zmŕtvychvstania. Na tejto ceste nás Kristus nielen predišiel, ale nás sprevádza, ba vychádza nám v ústrety, tak ako raz vyšiel v ústrety Šimonovi Petrovi, keď mu ten chcel ísť naproti po hladine a začal sa topiť (porov. Mt 14, 28-31). Kým Peter dokázal držať svoj pohľad pevne v Ježišovom, mohol kráčať po rozbúrenej vode Galilejského mora, zotrvávajúc, takpovediac, v gravitačnom poli jeho milosti. Keď však odtiahol pohľad od neho, všimol si nebezpečenstvo vetra, naľakal sa a začal sa topiť. Ježiš mu teda dal okúsiť silu svojej zachraňujúcej ruky, čím v istom zmysle anticipoval situáciu, ktorá sa mala stať poslednou a definitívnou záchranou apoštola: jeho „oživenie“, keď sa „topil“ vo svojej zrade. Prostredníctvom tejto veľkonočnej cesty sa učeník stáva skutočným Pánovým svedkom.

Aká je úloha tohto svedka? V čom spočíva jeho služba? Sv. Augustín sa usiloval vysvetliť podstatu zasvätenej služby pomocou dvoch definícií, ktoré sa stali klasickými. Zasväteného služobníka označuje predovšetkým ako „servus Christi“ (porov. Sermo Guelf. 9, 4; Ep. 130; Ep. 228,2). Dnes pojem sluha obsahuje predstavu vzťahu: sluha je vo vzťahu s pánom. Nazvať kňaza „servus Christi“ znamená zdôrazniť, že jeho existencia má určitú podstatnú „vzťahovú konotáciu“: každou čiastočkou svojho bytia sa vzťahuje ku Kristovi. Toto neuberá nič z jeho vzťahu k spoločenstvu, naopak, predstavuje jeho základ: práve preto, lebo „Kristov služobník“ je „v jeho mene sluhom jeho sluhov“ (záhlavie Ep. 217 a Vitale; porov. Aj De pecc. mer. et rem. III; Ep. 130; Sermo Guelf. 32,3 ecc). Mocou sviatostného charakteru vysviacky sa stáva súčasťou Krista a podieľa sa na jeho odovzdaní sa bezo zvyšku „telu“ Cirkvi. Tento ontologický aspekt kňazskej služby, ktorý zasahuje najvlastnejšie osobné záujmy, vytvára v ňom predpoklady na takú radikálnosť služby, aká by v profánnom prostredí nebola predstaviteľná. Druhou definíciou, na ktorú sa Augustín často odvolával, keď opisoval kňazskú službu, je „vox Christi“. Úvahu nad touto témou rozvíja v meditácii nad postavou Jána Krstiteľa (porov. Serm. 288; 293, 3; Serm. Dobeau 3). Kristov predchodca nazval samého seba jednoduchým „hlasom“, poslaným ohlasovať Krista, ktorý je „Slovo“; podobne služobník má podľa Augustína úlohu byť „vox Verbi“ (porov. Serm. 46, 30-32), „praedicator Verbi“ (porov. Serm. 71, 13/22), „Verbi prolator“ (porov. En. in ps. 134, 1; Serm. 23, 1). Táto téma je u Augustína veľmi častá; v nej sa opäť objavuje „vzťahová konotácia“ služobníka: ako „hlas“ je vo vzťahu so „Slovom“, ktorým je Kristus. Odhaľuje sa tu vznešenosť a poníženosť zasvätenej služby. Tak ako Ján Krstiteľ, ani kňaz a diakon nie sú ničím iným ako predchodcami, služobníkmi Slova. V centre pozornosti nestoja oni, ale Kristus, ktorého „hlasom“ majú byť celým svojím bytím.

Práve z tejto úvahy vyplýva odpoveď na otázku, ktorú si žiaden zodpovedný pastier duší nemôže nepoložiť, zvlášť v súčasnej situácii rastúceho nedostatku kňazov: ako si zachovať vnútornú jednotu v aktivizme, ktorý neraz ohrozuje službu? Priblíženie sa k riešeniu tohto problému spočíva v intímnom spoločenstve s Kristom, ktorého pokrmom bolo plniť vôľu Otca (porov. Jn 4, 34). Je dôležité, aby sa ontologický vzťah s Kristom, získaný pri vysviacke, stal živou súčasťou vedomia, a teda aj konania: všetko, čo robím, robím v spoločenstve s ním. Práve vďaka takému konaniu som s ním. Akokoľvek mnohoraké, či dokonca rozporné sa môžu moje aktivity zdať zvonku, zjednocujú sa na úrovni základnej motivácie: byť s Kristom a konať ako nástroj v spoločenstve s ním mi je všetkým. Z toho vyrastá nová vízia kňazského odriekania. Nie ako niečoho pričleneného k pastorácii, ako dodatočnej príťaže, ďalšej úlohy, ktorá ma zbytočne vyčerpáva v každodennej práci. Takýmto konaním sa učím prekonávať samého seba, vyrovnane darovať svoj život; v sklamaní a neúspechu si osvojujem sebazápor, prijímanie bolesti, zriekanie sa samého seba. V radosti z úspechu nadobúdam vďačnosť. Pri vysluhovaní sviatostí ich vnútorne prijímam aj ja sám. Toto zriekanie sa prostredníctvom služby a služba samotná ako skutočné zriekanie sa svojho života je nepochybne veľmi významným motívom, ktorý si však vyžaduje ustavičné vnútorné prehodnocovanie konania vychádzajúceho z bytia.

Aj keď sa kňaz usiluje žiť svoju službu ako zriekanie sa a sviatostné konanie ako osobné stretnutie s Kristom, bude potrebovať chvíle, v ktorých naberie dych, kým sa toto vnútorné nastavenie stane skutočným a účinným. Sám Ježiš pozval svojich učeníkov, keď sa vrátili zo svojej prvej misijnej cesty, slovami: „Poďte vy sami do ústrania, na pusté miesto a trochu si odpočiňte“ (Mk 6, 31). Štedré stravovanie sa pre druhých nie je možné bez disciplíny a ustavičného obnovovania pravej vnútornej sily plnej viery. Účinnosť pastoračnej aktivity napokon závisí od modlitby; inak sa služba stáva prázdny aktivizmom. Čas bezprostredného stretnutia s Bohom v modlitbe môže byť teda naozaj označený za pastoračnú prioritu par excellence: je nádychom duše, bez ktorého kňaz nevyhnutne ostáva „bez dychu“, nedostáva sa mu „kyslíka“ optimizmu a radosti, ktorý potrebuje, aby sa mohol deň čo deň nechať posielať ako robotník na Pánovu žatvu. Amen!

(Text pripravený Svätým Otcom, ale neprečítaný, pretože hovoril bez papiera).
 
- jb, ls, te -








All the contents on this site are copyrighted ©.