Z príhovoru Benedikta XVI. ku kňazom, Freising - 14. septembra

Regensburg (14. septembra, RV) - Krátko pred 11. hodinou Svätý Otec pricestoval na námestie pred freisinským Dómom, ktorý bol postavený v roku 1205 a je zasvätený Panne Márii a svätému Korbiniánovi. V krypte sú uložené pozostatky tohto svätca. Joseph Ratzinger v Dóme 29. júna 1951 prijal kňazskú vysviacku a v diecéznom seminári vyučoval teológiu. Freisinský Dóm bol 25. januára 1983 povýšený na konkatedrálu. V jej priestoroch sa Svätý otec stretol s kňazmi a stálymi diakonmi. Po úvodnom pozdrave nasledovalo privítanie zo strany arcibiskupa Mníchova-Freisingu, kardinála Friedricha Wettera a po ňom príhovor Benedikta XVI. Napriek tomu, že ho mal vopred pripravený, rozhodol sa dať priechod svojím pocitom a prihovoriť sa prítomným bez papiera. Slová, ktoré mu v danej chvíli diktovalo jeho srdce, hlboko zasiahli tých, ktorým boli adresované a niektoré pasáže v prejave Svätého Otca kňazi a diaconi ocenili úprimným potleskom. Benedikt XVI. ich označil za živé a vybrané kamene Cirkvi a vyjadril potešenie nad tým, že Boh neponechal v priebehu storočí Bavorsko bez „robotníkov na jeho žatve.“

“Chcel by som sa pozastaviť nad dvomi momentmi v evanjeliu, ktoré sme čítali: žatva je veľká. Nielen v čase, v ktorom bol Ježiš v Palestíne. Ale aj dnes v srdciach ľudí rastie žatva. Očakáva sa slovo, ktoré nie je iba slovom, o Božej láske, ktorá prekračuje hranice pozemskej existencie. Žatva existuje, ale Boh chce ľudí, ktorí hovoria “áno”, ktorí spolupracujú na zbieraní žatvy aj pre večnosť, aby roznietili nové spoločenstvo radosti a lásky. Nie je možné, ako v manažmente, zaobstarať si nové zdroje. Volanie je v ľudskom srdci. Musíme prosiť Boha, volať: prebuď srdce ľudí. A kto ho objavil, musí o ňom svedčiť, musí spôsobiť, aby sa naše srdcia podieľali na radosti evanjelia. Naplnené jeho svetlom. Musíme prosiť srdce Pána žatvy, aby pomohol dozrieť hlbokému “áno” v srdci ľudí, aby nám pomáhal prekonávať kríže, ťažkosti, aby ľudia prijímali svetlo Božej lásky”

Svätý otec vo svojom príhovore poukázal na to, že počet kňazov sa znižuje, napriek tomu, že vo freisinskej konkatedrále sa zišli v hojnom počte. Pripustil, že záťaž sa stala väčšou a kňazi sa môžu cítiť unavení a deprimovaní.
 
„Mnohí sa ma pýtajú – čo robiť? Nehrozí, že sa naše povolanie stane zamestnaním, ktoré nás bude ničiť, ktoré nám už viac nebude spôsobovať radosť? Nemám na to recept, nemôžem vám dať pravidlá platné pre všetkých. Sv. Pavol písal: Musíme odovzdávať Kristove myšlienky, Kristovho ducha. Ježiš si nezakladal na Božej sláve, ale prišiel, aby sa zjednotil s ľudským utrpením. Jeho postoj vychádzal z úmyslu prinášať Božie svetlo, navonok aj vnútri prežívať Božie kráľovstvo. Bol zakotvený v Otcovi, pripútaný k nemu, ako hovoria evanjeliá; jeho dielo vychádzalo z tohto hlbokého spojenia s Otcom. Máme konať tak, aby to, čo robíme, vychádzalo z našich sŕdc. Toto tvorí súčasť Kristovho postoja: Príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja. A toto spôsobí, že zasiahneme ľudí“

Svätý Otec vo svojom príhovore kňazom a diakonom ďalej poznamenal, aké je dôležité je pre nich udržiavať úzky vzťah medzi horlivosťou a pokorou a pritom rešpektovať svoje obmedzenia. Horlivosť pastierov ženie k ľuďom a pobáda ich byť apoštolmi Ježiša Krista. Aby ich však nezničila, musí byť sprevádzaná uznaním ľudských limitov.
 
„Svoje limity majú kňazi, ale má ich aj pápež – mám obmedzenia, pretože mám málo síl. Všetko, čo ma prevyšuje, musím prenechať Bohu. Všetko, čo ostáva, musím prenechať tebe, Bože. Cirkev je tvoja vec. Je Pánovou úlohou darovať nám spolupracovníkov na svojich dielach. Musí existovať nejaké spojenie medzi horlivosťou a pokorou, čiže medzi službou a vnútornými záležitosťami. Cirkev nám dáva vnútorný priestor, vnútorný dar vychádzajúci z liturgie, z Eucharistie, čo nie je vec uskutočniteľná rýchlo. Ak chápeme tento „plod jej života“ poslaný Pánom a slávime ho vo svojom srdci, stane sa veľkým darom, takým, z ktorého budeme rozdávať viac, ako sme sami schopní: Božiu prítomnosť.
Ďalším vnútorným priestorom, ktorý nám Cirkev ponúka, je liturgia hodín. Usilujte sa ju modliť a vážiť si ju čoraz hlbšie. Tak zhromaždíme pri modlitbe aj mnohých, ktorí sa nemôžu zapojiť. Nemáme sa uťahovať do súkromia. Sme pastiermi duší, máme druhým dávať pocítiť prítomnosť Ježiša Krista. Heslo mojej návštevy, „Kto verí, nikdy nie je sám,“ platí pre všetkých a platí aj pre nás kňazov. Kto verí, nikdy nie je sám, lebo Kristus je stále s nami a my sme s ním. Okrem toho tvoríme časť presbyteriátu, zjednotení s biskupom, sme kňazmi v spoločenstve presbyteriátu. Musíme to prežívať naozaj spoločne a zo spoločného rozdávať tomu, kto je sám, tomu, kto je v pochybnostiach. Naše prežívanie spoločenstva sa teda prenáša aj k ostatným ako puto s Ježišom Kristom. Amen.“

 
Robotníci na Božej žatve sú podľa Svätého Otca tí, ktorí sa dokážu vydať po stopách Kristových. To predpokladá zanechať seba samého a vložiť sa do plného súladu s jeho vôľou. Benedikt XVI. uznáva, že to nie je ľahká úloha, pretože smeruje proti sile tiaže ľudského ega. Túto silu je podľa jeho slov možné prekonať, len ak sa vydáme na veľkonočnú cestu smrti a zmŕtvychvstania.

- dj -