Príhovor Benedikta XVI. na ekumenických vešperách

Regensburg (12. septembra, RV) - Drahí bratia a sestry v Kristovi!
Sme zhromaždení – kresťania pravoslávni, katolícki aj protestantskí –, aby sme spolu spievali večerné chvály. Srdcom tejto liturgie sú žalmy, v ktorých sa stretá Stará a Nová zmluva, a naša modlitba sa zjednocuje s veriacim Izraelom, žijúcim v nádeji. Táto hodina je hodinou vďačnosti za to, že sa môžeme takto spoločne modliť a že vo svojom nasmerovaní na Pána môžeme súčasne rásť vo vzájomnej jednote.

Medzi účastníkmi týchto vešpier by som chcel srdečne pozdraviť zvlášť zástupcov Pravoslávnej cirkvi. Vždy som považoval za veľký dar Prozreteľnosti, že som mal ako profesor v Bonne príležitosť spoznať a milovať Pravoslávnu cirkev takpovediac osobne, čiže v postavách dvoch mladých archimandritov, ktorí sa neskôr stali metropolitmi, Stylianosa Harianakisa a Damaskinosa Papandreusa. V Regensburgu sa vďaka iniciatíve biskupa Grabera pridali ďalšie stretnutia: na sympóziách o „Spindholfovi“ a vďaka štipendistom, ktorí tu študovali. Som rád, že môžem znova vidieť niektoré blízke tváre a oživovať staré priateľstvá. O niekoľko dní sa v Belehrade uskutoční teologický dialóg na základnú tému koinonie – v dvoch dimenziách, ktoré Prvý Jánov list naznačuje hneď na začiatku, v prvej kapitole. Naša koinonia je predovšetkým spoločenstvom s Otcom a jeho Synom Ježišom Kristom v Duchu Svätom; je to spoločenstvo s tým istým trojjediným Bohom, ktoré nám Pán umožnil svojím vtelením a zoslaním Ducha. Toto spoločenstvom s Bohom tvorí následne koinoniu medzi ľuďmi, ako prejav účasti na viere apoštolov, čiže ako spoločenstvo vo viere – spoločenstvo, ktoré sa v Eucharistii stáva „telesným“, budujúc jednu Cirkev, ktorá sa šíri za všetky hranice (porov. 1Jn 1, 3). Dúfam a modlím sa, aby tieto diskusie priniesli ovocie a aby sa spoločenstvo s Bohom, ktoré nás zjednocuje aj nás navzájom vo viere odvodenej od apoštolov, prehlbovalo a dospievalo až do plnej jednoty, v ktorej svet bude môcť spoznať, že Ježiš Kristus je skutočne Boží posol, Boží Syn, Spasiteľ sveta (porov. Jn 17, 21). Na to, „aby svet uveril“ je nevyhnutné, aby sme sa my stali jedným: vážnosť tohto záväzku musí znútra riadiť náš dialóg.

Zo srdca pozdravujem aj priateľov z rozličných tradícií reformácie. I v tejto súvislosti sa vo mne prebúdzajú mnohé osobné spomienky: spomínam si na priateľov z krúžku Jäger-Stählin, ktorí sú už nebohí; tieto spomienky sa miešajú s vďačnosťou za dnešné stretnutia. Samozrejme, osobitne myslím na namáhavé úsilie spojené s dosiahnutím dohody o ospravedlnení. Pamätám si na všetky fázy tohto procesu až po pamätné stretnutie so zosnulým biskupom Hanselmannom tu v Regensburgu – stretnutie, ktoré zásadne prispelo k dosiahnutiu záverečnej zhody. Som rád, že medzičasom sa aj Svetová rada metodistických cirkví pridala k tejto deklarácii. Zhoda ohľadom ospravedlnenia ostáva pre nás veľkou úlohou, v skutočnosti ešte nie celkom naplnenou: v teológii je téma ospravedlnenia podstatná, ale v živote veriacich – ako sa mi zdá – je dnes sotva prítomná. Aj keď sa téma vzájomného odpustenia pre dramatické udalosti našich čias ukazuje nanovo v celej svojej naliehavosti, skutočnosť, že potrebujeme predovšetkým odpustenie zo strany Boha, ospravedlnenie od neho, si málo uvedomujeme. Do moderného vedomia zväčša už nepreniká fakt, že pred Bohom máme skutočne dlhy a že vina je realitou, ktorá môže byť prekonaná jedine z Božej iniciatívy. Za týmto oslabovaním témy ospravedlnenia a odpustenia hriechov je napokon oslabovanie nášho vzťahu s Bohom. V tomto zmysle bude azda našou prvou úlohou novým spôsobom objaviť živého Boha prítomného v našich životoch.

Počúvajme teraz, čo nám sv. Ján hovoril pred chvíľou v biblickom čítaní. Rád by som zdôraznil tri posolstvá prítomné v tomto komplexnom a bohatom texte. Ústredná téma celého listu sa objavuje v 15. verši: „Kto vyzná: Ježiš je Boží Syn, ostáva v ňom Boh a on v Bohu“ (1Jn 4, 15). Ján opäť zdôrazňuje, ako to už urobil v 2. a 3. verši 4. kapitoly, vyznanie viery, confessio, ktoré nás definitívne odlišuje ako kresťanov: vieru v to, že Ježiš je Božím Synom, ktorý prišiel v tele. „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1, 18). Kto je Boh, vieme od Ježiša Krista, ktorý jediný je Boh. Iba vďaka nemu prichádzame do kontaktu s Bohom. V tomto čase medzináboženských stretnutí sme pokúšaní zmierňovať toto základné vyznanie, alebo ho priamo skrývať. Ale tým nerobíme dobrú službu stretnutiu alebo dialógu. Robíme Boha len menej prístupným druhým aj samým sebe. Je dôležité, aby sme do dialógu neprinášali zlomky, ale celý obraz Boha. Aby sme toho boli schopní, musí naše osobné spoločenstvo s Kristom a naša láska k nemu rásť a prehlbovať sa. V tomto spoločnom vyznaní a v tejto spoločnej úlohe neexistuje medzi nami rozdelenie. A modlíme sa, aby sa tento spoločný základ stával čoraz pevnejším.

A tak sme prišli k druhému bodu, o ktorom by som rád uvažoval. Nachádza sa v 14. verši, kde čítame: „A my sme videli a svedčíme, že Otec poslal Syna za spasiteľa sveta.“ Ústredným slovom tejto vety je μαρτυρουˆ μν – prinášame svedectvo, sme svedkami. Vyznanie viery sa musí stať svedectvom. Kľúčové slovo μάρτυς upozorňuje na skutočnosť, že svedok Ježiša Krista musí potvrdzovať celou svojou existenciou, životom aj smrťou svedectvo, ktoré vydáva. Autor listu hovorí o samom sebe: „My sme videli“ (1, 1). Keďže videl, môže byť svedkom. To predpokladá, že aj my – nasledujúce generácie – sme schopní vidieť a môžeme prinášať svedectvo ako ľudia, ktorí videli. Modlime sa k Pánovi, aby sme mohli vidieť! Pomáhajme si navzájom rozvíjať túto schopnosť, aby sme mohli pomáhať ľuďom našich čias vidieť, aby mohli skrze svet, ktorý sami utvárajú, objaviť Boha! Napriek všetkým historickým prekážkam môžu nanovo uzrieť Ježiša, Syna poslaného Bohom, v ktorom vidíme Otca. V 9. verši sa píše, že Boh poslal Syna na svet, aby sme mali život. Nemôžeme azda dnes povedať, že iba prostredníctvom stretnutia s Ježišom Kristom sa život stáva skutočne životom? Byť svedkom Ježiša Krista znamená predovšetkým: byť svedkom určitého spôsobu života. Vo svete plnom zmätku musíme opäť prinášať svedectvo o základných podmienkach na skutočný život. Túto dôležitú úlohu, spoločnú všetkým kresťanom, musíme plniť s veľkým odhodlaním: je zodpovednosťou kresťanov poukazovať v týchto časoch na základné podmienky správneho života, ktoré sa pre nás stali zrejmými v Ježišovi Kristovi. On uskutočnil na svojej životnej ceste všetky slová Písma: „Počúvajte ho!“ (Mk 9, 7).

Prichádzame tak k tretiemu slovu nášho textu (1Jn 4, 9), ktoré by som chcel zdôrazniť: agape – láska. Toto je kľúčové slovo celého listu a zvlášť časti, ktorú sme počuli. Agape neznamená niečo sentimentálne alebo veľkolepé; je to niečo úplne jednoduché a skutočné. Čiastočne som sa to pokúsil vysvetliť vo svojej prvej encyklike Deus earitas est. Agape (láska) je skutočne syntézou Zákona a Prorokov. V láske sa všetko „napĺňa“; ale toto všetko musí byť denne „napĺňané“. V 16. verši nášho textu nachádzame nádhernú vetu: „Spoznali sme lásku, akú má Boh k nám.“ Áno, človek môže spoznať lásku. Prinášajme svedectvo o svojej viere tak, aby svietila vpred ako sila lásky, „aby svet uveril“ (Jn 17, 21). Amen!

- te -