Generálna audiencia: Apoštol Ján ako prorok Apokalypsy

Vatikán (23. augusta, RV) - Dnešná generálna audiencia pápeža Benedikta XVI. sa konala v Aule Pavla VI. vo Vatikáne. Zúčastnilo sa na nej približne 7-tisíc veriacich a pútnikov z 15 krajín. Svätý Otec sa tentokrát vo svojej katechéze zameral na Zjavenie apoštola Jána:
 
„Drahí bratia a sestry, v posledných katechézach sme sa zaoberali postavou apoštola Jána. Najskôr sme sa pokúsili zistiť, čo možno vedieť z jeho vlastného života, potom, v druhej katechéze sme rozjímali o ústrednom obsahu jeho evanjelia a jeho listov – o charite, o láske – a dnes opäť pristupujeme k postave Jána, tentokrát aby sme uvažovali o ňom ako o prorokovi Apokalypsy. A zrazu zistíme: zatiaľ čo ani vo Štvrtom evanjeliu, ani v písomnostiach, prisudzovaných apoštolovi sa jeho meno neuvádza, pokiaľ ide o apokalypsu vyskytuje sa tam štyrikrát (por. 1, 1.4.9; 22,8). Je evidentné, že autor na jednej strane nemal žiadny motív na zamlčanie svojho mena a na druhej strane vedel, že jeho prví čitatelia by ho mohli presne identifikovať. Dozvedáme sa napokon, že už v 3. storočí učenci diskutovali o pravej anagrafickej totožnosti Jána z Apokalypsy. Napokon by sme ho mohli volať aj „prorok z Patmosu“, pretože jeho postava je spätá s týmto ostrovom v Egejskom mori, kde sa podľa jeho autobiografického svedectva, ocitol ako vyhnanec „pre Božie slovo a Ježišovo svedectvo“ (Zjv 1,9). Práve na Patmose „v Pánov deň som bol vo vytržení“ (Zjv 1,10), mal Ján veľké vízie a počul nevídané posolstvá, ktoré nemálo ovplyvňujú dejiny Cirkvi a celú západnú kultúru. Napríklad v názve svojej knihy uviedol slová, ktoré v našom jazyku znejú „apokalypsa, apokalyptický“ a ktoré vyvolávajú, ak sa neinterpretujú správne, ideu hroziacej katastrofy.

Kniha je chápaná na pozadí dramatických skúseností siedmich ázijských cirkví (Efez, Smyrna, Pergamo, Tyatira, Sardy, Filadelfia, Laodicea), ktoré na konci 1. storočia museli čeliť neľahkým problémom, týkajúcim sa ich svedectva o Kristovi. Na ne sa Ján obracia so živou pastoračnou citlivosťou vo vzťahu k prenasledovaným kresťanom, ktorých povzbudzuje, aby ostali pevní vo viere a nestotožňovali sa so svetom. Jeho cieľ spočíva v konečnom odhalení zmyslu ľudskej histórie, počínajúc smrťou a vzkriesením Krista. Prvá a základná Jánova vízia sa  odvoláva na postavu Baránka, ktorý je zabitý, hoci stojí vzpriamený na nohách (por. Zjv 5,6) uprostred trónu, kde už zasadol sám Boh. Tým chcel Ján povedať predovšetkým dve veci: po prvé, že Ježiš, aj keď násilne usmrtený, aj keď zrazený na zem, paradoxne stojí na nohách, pretože vzkriesením definitívne zvíťazil nad smrťou; po druhé, že ten istý Ježiš práve smrťou a zmŕtvychvstaním má konečne plnú účasť na kráľovskej moci a spáse Otca. Toto je základná vízia: Ježiš, Boží Syn, je na tejto zemi bezbranným, zraneným a usmrteným Baránkom. A predsa stojí vzpriamený na nohách, pred Božím trónom. Je účastný na Božej moci. Dejiny sveta sú v jeho rukách. A tak nám prorok môže povedať: Majte dôveru v Ježiša, nemajte strach z prenasledovania. Zranený a usmrtený Baránok víťazí. Nasledujte Baránka Ježiša, zverte sa Ježišovi, vydajte sa na jeho cestu, aj keď v tomto svete je iba Baránkom a javí sa slabým. On je však víťazom!

Jedna z hlavných vízií Zjavenia apoštola Jána predstavuje tohto Baránka v okamihu, kedy otvára knihu, ktorá bola dovtedy zapečatená 7 pečaťami, ktoré nik nebol schopný rozlomiť. Ján je dokonca predstavený ako ten, kto plače, a to preto, lebo nie je nikto, kto by bol hoden otvoriť túto knihu a čítať ju (por. Zjv 5,4). Tento plač je pravdepodobne vyjadrením obáv ázijských cirkevných spoločenstiev, ktoré v nich vzbudzuje ticho zo strany Boha vo chvíli, keď podstupujú prenasledovanie. Sú to obavy, v ktorých sa môže odzrkadľovať aj naše zdesenie z ťažkostí, nepochopenia a nepriateľstva, ktorým aj dnes Cirkev trpí v rozličných častiach sveta. Je to utrpenie, ktoré si Cirkev ničím nezaslúžila, podobne ako aj Ježiš si nezaslúžil svoje muky. Ony však zjavujú buď ničomnosť človeka, keď sa nechá ovplyvniť zlom, alebo vyššie vedenie udalostí zo strany Boha. Preto tento Jánov plač vo vzťahu k istým nepochopiteľným dejinným udalostiam pokračuje počas celej histórie. Iba obetovaný Baránok je však schopný otvoriť zapečatenú knihu a zjaviť jej obsah. Iba on z nej môže vyvodzovať usmernenia a ponaučenia pre život kresťanov, ktorým jeho víťazstvo nad smrťou prinieslo správu a uistenie o víťazstve, ktoré aj oni sami bezpochyby dosiahnu. Silne obrazný jazyk, ktorý používa Ján, slúži práve k tomu, aby ponúkol takúto útechu.

Uprostred vízií, ktoré predstavuje Zjavenie apoštola Jána je veľmi významná aj tá, ktorá poukazuje na Ženu, rodiacu chlapca, doplnená tou o drakovi, ktorý bol zvrhnutý na zem, ale ešte veľmi silný. Táto Žena predstavuje Máriu, Matku Vykupiteľa, ale predstavuje zároveň aj celú Cirkev, Boží ľud všetkých čias, Cirkev, ktorá rodí vo všetkých časoch s veľkou bolesťou Krista, vždy nanovo, a je vždy ohrozovaná mocou Draka. Zdá sa bezbranná, slabá, ale hoci je ohrozovaná, prenasledovaná Drakom, je tiež ochraňovaná Božou útechou. A táto Žena na konci víťazí. Nie drak. Tu je veľké proroctvo tejto knihy, ktoré nám dáva dôveru! Žena, ktorá trpí v dejinách, Cirkev, ktorá je prenasledovaná, sa napokon zjaví ako nádherná nevesta, obraz nového Jeruzalema, kde nebudú viac slzy, ani plač: obraz premeneného sveta, nového sveta, ktorého svetlom je sám Boh, ktorého lampou je Baránok.

Z tohto dôvodu Zjavenie apoštola Jána, hoci je preniknuté neustálymi poukazmi na utrpenie a súženie – čo predstavuje tienistú stránku skutočnosti - je zároveň presiaknuté aj častými chválospevmi, ktoré predstavujú takmer žiarivú tvár dejín. Tak napríklad čítame o nespočetnom zástupe, ktorý spieva mocným hlasom: "Aleluja! Lebo začal kraľovať Pán, náš všemohúci Boh. Radujme sa a plesajme, vzdávajme mu slávu, lebo nadišla Baránkova svadba a jeho nevesta sa pripravila.” (Zjv 19, 6-7). Ocitáme sa tu pred typickým kresťanským paradoxom, podľa ktorého utrpenie nikdy nie je vnímané ako posledné slovo, ale ako moment prechodu ku šťastiu, ba dokonca je už tajomne prítomné v radosti, ktorá vyviera z nádeje. Práve preto Ján, prorok z Patmosu, môže uzavrieť svoju knihu  poslednou túžbou vo chvejivom očakávaní. Prosí o definitívny príchod Pána: „Príď, Pane Ježišu!“ (Zjv 22,20). Je to jedna z hlavných modlitieb rodiaceho sa kresťanstva, preložená Svätým Pavlom do aramejčiny ako: „Marana tha“, a táto modlitba „Pane náš, príď!“ (1 Kor 16,22) má niekoľko dimenzií. Predovšetkým očakávanie definitívneho víťazstva Pána, nového Jeruzalema, Pána, ktorý príde a premení svet, ale zároveň je aj modlitbou eucharistickou: „Príď, Ježišu, teraz!“ A Ježiš prichádza, anticipuje tento svoj definitívny príchod a tak popritom s radosťou hovoríme: „Príď teraz a príď definitívnym spôsobom!" A je tu aj tretí význam. Táto modlitba hovorí: „Už si prišiel, Pane, sme v bezpečí, keď si prítomný medzi nami, je to radostná skúsenosť, ale príď definitívnym spôsobom!“ A tak s prorokom z Patmosu, so Svätým Pavlom, s rodiacim sa kresťanstvom sa aj my modlíme: „Príď, Ježišu! Príď, premeň svet. Príď už dnes a nech zvíťazí pokoj!“ Amen."
 
Po katechéze Svätý otec pozdravil aj slovenských pútnikov, ktorí boli prítomní na dnešnej audiencii:
 "S láskou pozdravujem pútnikov zo Slovenska. Bratia a sestry, včera sme si v liturgii pripomenuli Pannu Máriu Kráľovnú. S dôverou sa obracajme na túto našu láskavú Matku v našich potrebách. Rád vás žehnám. Pochválený buď Ježiš Kristus!"
Po modlitbe Pána Svätý Otec udelil všetkým apoštolské požehnanie.

- ls, dj -