Cirkev a svet: Vzťahy medzi Cirkvou a štátom v Bolívii

O Bolívii sa dnes hovorí ako o najchudobnejšej krajine Južnej Ameriky, kde väčšia časť obyvateľstva žije z menej ako jedného dolára na deň a kde iba tretina vidieckej populácie má prístup k čistej vode. „Chýba to najnutnejšie, ale ľudia si nemôžu nájsť prácu,“ takto opísal žalostnú sociálnu situáciu mnohých Bolívijčanov kardinál Julio Terrazas Sandoval, predseda Konferencie biskupov Bolívie, v rozhovore pre medzinárodnú katolícku charitatívnu organizáciu Pomoc trpiacej cirkvi (Kirche in Not). Ako dodal, Cirkev v Bolívii sa dlhodobo zasadzuje za sociálnu spravodlivosť. Azda i preto sa prednedávnom bolívijskí biskupi rozhodli pre trocha neobvyklý krok: každému poslancovi bolívijského parlamentu darovali po jednom výtlačku Svätého Písma a Kompendia sociálnej náuky Cirkvi. „Nehodnotíme politiku vlády, ale chceme všetkým zástupcom ľudu prehovoriť do svedomia,“ uviedol v tejto súvislosti kardinál Terrazas, ktorý je v súčasnosti aj arcibiskupom Santa Cruz de la Sierra, arcidiecézy v srdci Bolívie.

Krajina, kedysi súčasť obrovskej ríše Inkov, neskôr španielska kolónia, bola po získaní nezávislosti v roku 1825 pomenovaná po svojom prvom prezidentovi Simonovi Bolívarovi. Okolo 90 percent Bolívijčanov sa dnes hlási k svojej príslušnosti k rímsko-katolíckej cirkvi. V krajine sú prítomné aj malé protestantské komunity a asi 3 percentá predstavujú prívrženci bahaizmu.

V Bolívii s takmer deviatimi miliónmi obyvateľov žijú desiatky rôznych etník, ktoré hovoria svojimi vlastnými jazykmi a zachovávajú svoje vlastné tradície. Dve najväčšie etnické skupiny - Kečuovia a Aymarovia, potomkovia domorodých Indiánov, žijúci v oblastiach náhornej plošiny pohoria Ánd, tvoria asi dve tretiny celkového počtu obyvateľstva krajiny. Veľkú časť bolívijskej populácie predstavujú miešanci – mestici, zvyšok belosi, potomkovia španielskych dobyvateľov. Oficiálnou metropolou krajiny je Sucre, avšak z historického, politického a hospodárskeho hľadiska je najdôležitejším mestom La Paz, ktoré je sídlom vlády.

Bolívia v súčasnosti prechádza obdobím závažných politicko-spoločenských zmien. Od januára tohto roka je hlavou jej štátu ľavicovo orientovaný Evo Morales. Ako vodca strany Hnutie za socializmus, známej pod skratkou MAS (Movimiento al Socialismo), sa stal prvým prezidentom Bolívie, ktorý má indiánsky pôvod. Zmene na poste prezidenta predchádzali časté nepokoje v krajine: štrajky, protesty, neraz spojené s násilím, ako aj konflikty medzi domorodým indiánskym obyvateľstvom a bývalou vládou. Morales po víťazstve v prezidentských voľbách v decembri 2005 sľúbil, že sa bude venovať riešeniu dôležitých otázok, týkajúcich sa väčšiny obyvateľov. Osobitne sa chce zasadzovať za zlepšenie situácie Indiánov, ktorú tento bývalý pestovateľ koky dobre pozná z vlastnej skúsenosti.

Začiatkom mája tohto roka prezident Morales vzbudil medzinárodnú pozornosť, keď v rámci avizovaných reforiem začal so znárodňovaním plynárenského priemyslu. Bolívia je v rámci Južnej Ameriky druhým najväčším producentom plynu, z ktorého až 90 percent vyváža do zahraničia, prevažne do susedných krajín - Brazílie a Argentíny. Konferencia biskupov Bolívie na krok prezidenta Moralesa zareagovala vyhlásením, v ktorom sa o. i. uvádza: „Toto rozhodnutie je splnením vôle väčšiny obyvateľstva, vyjadrenej už v referende roku 2004. Želáme si, aby sa toto opatrenie mohlo zrealizovať nestranne a spravodlivo, aby sa pritom predišlo korupcii a zlému hospodáreniu, s ktorými sa obyvateľstvo stretlo už v minulosti v oblasti štátnych podnikov. Dúfame, že z výhod, ktoré toto opatrenie prinesie, budú mať úžitok všetky vrstvy obyvateľstva krajiny, osobitne tí najchudobnejší a menej chránení.“

 
O novom bolívijskom prezidentovi Moralesovi sa európske médiá často zmieňujú ako o „priateľovi Fidela Castra“, či „indiánskom prezidentovi“, a jeho pravú ruku – viceprezidenta Áúčlvara Garcíu Lineru, oznacujú za „šedú eminenciu“, ci „mozog“ terajšej vlády. Súčasnú spoločenskú situáciu v Bolívii, najmä vývoj vzťahov medzi štátom a Katolíckou cirkvou v tejto andskej krajine, pozorne sleduje aj Vatikánsky rozhlas. Viac informácií a postrehov na túto tému mu poskytol jezuitský páter René Cardozo, politológ a sociológ, riaditeľ Filozofického inštitútu Luisa Espinala v bolívijskom meste Cochabamba:
 
„Myslím si, že to, čo sa teraz deje v Bolívii, je nový, zaujímavý jav, ktorý mení mnohé vzťahy, či už na politickej, ekonomickej alebo sociálnej úrovni. Súčasnú vládu charakterizuje nový, dá sa povedať etnicko-kultúrny, domorodý, indiánsky prvok, s ktorým sa najviac stotožňuje prezident republiky. Na vyváženie tohto silného etnického prvku vláda už počas volebnej kampane predstavovala aj kandidátov z radov intelektuálov, spojených so strednou vrstvou, medzi nimi práve Álvara Garcíu Lineru, ktorého strana MAS vyzvala, aby kandidoval na post viceprezidenta. … Pre mnohých ľudí je teda García Linera ten, kto premýšľa a tvorí, zatiaľ čo prezident Morales je zase viac v kontakte s obyčajným ľudom. Ja si však myslím, že toto ´delenie´ je skôr schematické, v skutočnosti možno hovoriť skôr o dokonalom vzájomnom dopĺňaní sa týchto dvoch politikov s odlišnými profilmi.“

 
Bolívia v tomto čase žije v očakávaní prípravy novej ústavy. S týmto cieľom si Bolívijčania už začiatkom júla zvolili Ústavodarné zhromaždenie (Asamblea Costituyente), v ktorom absolútnu väčšinu svojich zástupcov má už spomínaná vládna strana MAS. Terajšia ústava, schválená v roku 1995, definuje Bolíviu ako mnohonárodnostný štát a o. i. zaručuje rôzne práva domorodým indiánskym obyvateľom: napríklad oficiálne uznáva ich jazyky a kultúru a ich zástupcom umožňuje zúčastňovať sa správe verejných vecí na komunálnej úrovni. Pribúdajúce protesty indiánskeho obyvateľstva v uplynulých rokoch však svedčia o tom, že práva garantované ústavou predsa len nie sú dostačujúce.

Hlavnými bodmi diskusií o očakávanej reforma bolívijskej ústavy sú okrem znárodnenia zdrojov nerastného bohatstva a priemyslu krajiny aj reforma liberálneho hospodárskeho systému, pozemková reforma, vytvorenie laického štátu či budúca forma štátu. Mnoho diskusií a polemík, týkajúcich sa pripravovaných zmien v spoločnosti, najmä reformy vzdelávacieho systému, medzičasom prebehlo medzi novou vládou a miestnou Katolíckou cirkvou. Ako sa v tejto súvislosti pozerá sociológ a politológ, páter Cardozo zo Spoločnosti Ježišovej, na budúci vývoj vzťahov medzi štátom a Cirkvou v Bolívii?
 
„Je to veľmi citlivá téma, ktorá sa hlboko dotýka obyvateľstva krajiny, najmä preto, lebo mnohí Bolívijčania sú v tomto čase akoby rozpoltení tým, že prežívajú dve reality: na jednej strane podporujú vládu, považovanú za ľudovejšiu, s ktorou sa viac stotožňujú, a na strane druhej sa cítia byť spojení s duchovným rozmerom života, s Cirkvou, zúčastňujú sa na mnohých náboženských obradoch, zachovávajú náboženské zvyky. … Podľa mňa, pre budúcnosť vzťahov medzi štátom a Cirkvou v Bolívii bude dôležité zamerať sa na dialóg o základných problémoch krajiny, napríklad, o kľúčovej téme vzdelávania. Stredobodom diskusie o tejto téme je dodnes otázka vyučovania náboženstva. Veľa sa diskutovalo o tom, že ho treba ponechať, upraviť či dokonca zrušiť atď. Ale málo sa hovorilo o samotnej kvalite vzdelávania či o hľadaní lepšieho vzdelávacieho systému; o tom, či bude štát schopný plniť túto úlohu sám alebo v spolupráci s Cirkvou, atď. … Myslím si, že v súčasnosti sa netreba zamýšľať nad tým, či sa má Cirkev obávať vylúčenia na okraj spoločnosti alebo ateistického systému, ktorý by ju chcel potláčať. Skôr je potrebné vstupovať do vzťahov, v ktorých bude Katolícka cirkev akceptovať to, že nie je jedinou duchovnou inštitúciou, ale že žije svoje poslanie uprostred mnohých iných cirkví a skupín.… Prirodzene, takisto štát nemôže ignorovať prítomnosť Cirkvi ako jednej z najviac uznávaných a najvplyvnejších inštitúcií, ktoré majú podporu občanov.“
 
Ovzdušie tolerancie a dialógu je podla pátra Cardoza dnes najdôležitejším predpokladom toho, aby Cirkev v Bolívii mohla rozvíjať vzťahy so štátom:

„Bolívijská spoločnosť v posledných rokoch ukázala, že je zrelou spoločnosťou, ktorá sa naučila viesť dialóg a žiť v demokracii. K celému tomuto procesu veľkou mierou prispela aj Katolícka cirkev. Mnohé z toho, čo prispelo k politickému rastu krajiny, nie je nič iné, ako výsledok tichej a stálej činnosti Cirkvi. Cirkev v Bolívii takisto urobila veľa pre zlepšenie spoločenského postavenia chudobných, najmä domorodého indiánskeho obyvateľstva, často vytláčaného na okraj spoločnosti. Cirkev tiež môže prispieť k budovaniu krajiny, ktorá bude oveľa tolerantnejšia voči svojim etnikám a ich kultúre, zvykom a tradíciám.”

 
- mv - (RV, Kirche in Not, Wikipedia)