O sviatku Nanebovzatia Panny Márie s mariológom Ermannom Toniolom

15. augusta slávime sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Čo hovorí táto pravda viery, nanebovzatie duše a tela blahoslavenej Panny Márie? Tajomstvo tohto sviatku vysvetľuje páter Ermanno Toniolo, známy mariológ a profesor na viacerých pápežských univerzitách v Ríme.
 
Predovšetkým by som chcel povedať, že sviatok Nanebovzatia je najväčším z mariánskych sviatkov v tom, aký je úprimný, ako je prežívaný a ako je slávený Božím ľudom, zvlášť na východe. Hlboký teologický význam tohto sviatku môžeme priradiť k prvopočiatku, k Bohu Otcovi. Svätý Otec vydal pre celú Cirkev encykliku „Boh je láska“ o tom, že z Božej lásky pramení všetko. Plán lásky, ktorý preniká celou históriou, ktorá nie je poznačená iba krvou, vojnami, či rozpormi medzi ľuďmi. Je to história, v ktorej Boh tajomne kráča, pretože napokon poslal syna, v ktorom všetci môžu byť zachránení a stať sa jedným telom, jednou rodinou v blaženej večnosti. Teda cieľom Božej lásky – Deus caritas est – je, aby všetci ľudia, ktorí sa dnes zúčastňujú na plnosti jeho milosti, mohli mať zajtra účasť na večnej plnosti jeho blaženosti, ktorá je neopísateľná a nepredstaviteľná. Mária je príkladom naplnenia tohto prísľubu.

Dogmatické vyhlásenie o Nanebovzatí Panny Márie s dušou i telom prišlo až takmer po 2000 rokoch, hoci sa spomína už medzi prvými kresťanmi na Východe. Prečo toto oneskorenie?

 
Myslím, že pravdy, ktoré sa stanú dogmatickými vyhláseniami, musia nevyhnutne prejsť dlhým procesom, ktorý musí byť pozorný a opatrný, pretože vysloviť „dogmu“ znamená vysloviť „definitívnu pravdu“. K tomu, aby nejaká pravda bola definovaná ako Božia pravda, sú potrebné biblické podklady, dôkazy tradície, potrebné je pracovať s veľkým množstvom metodologických postupov a zvlášť je potrebné, aby sa celá Cirkev zhodla na „sensus fidei“. Vo chvíli, keď bola pravda Nanebovzatia Márie prijatá celou Cirkvou, bola prežívaná v srdciach všetkých. Nemôže byť porušená vlastnou smrťou, pretože je nepoškvrnená Panna, nemôže byť tá, ktorá je celou Svätá, pripojená k nám hriešnikom. Tu je teda obsah viery: Panna Mária musela mať zvláštne poslanie, pretože zvláštnym bol už počiatok jej života, zvláštny bol jej život, zvláštna jej spolupráca s Kristom a predovšetkým jedinečný jej vzťah s Bohom a jej Božské materstvo. Dogmatické vyhlásenie teda takpovediac kladie definitívnu bodku, ktorá potvrdzuje to, čo celá Cirkev vždy cítila a prežívala.

Hovorili sme o dôležitosti pravdy viery a o tom, čo vlastne je Nanebovzatie Panny Márie s dušou i telom, ale pozrime sa na to, čo táto slávnosť hovorí človeku našej doby...

 
Predovšetkým môžeme povedať, že nás Boh miluje a všetkých nás predurčil k sláve. Všetkých nás predurčil – ako hovorí Sv. Pavol – na to, aby sme boli jeho synovia nepoškvrnení a svätí v láske, aby sme boli oslávení s Kristom. Teda my všetci sme už oslávení, aj keď ešte nevidíme plnú realizáciu tohto Božieho plánu. Boh je však verný v tom, čo prisľúbil. A teda zmysel Nanebovzatia dnes je istota, že sme milovaní Bohom. Človek je stvorenie milované Bohom, stred vesmíru. Človek je tu preto, aby priviedol svet k Bohu. V Kristovi, v jeho vyliatej krvi, všetci dosahujú záchranu. On je darcom života vo svojej oslávenej ľudskosti, sediac po pravici Otca.
Kto je Mária? Môžeme povedať - ukážka vykúpenia. Príklad prijatia milosti. Vzor života v milosti bez narušenia priateľstva s Bohom a preto je nepoškvrnenou. Panna Mária je realizáciou Božieho plánu. V nej kontemplujeme o  tom, čo Boh chcel, ale nemohol v plnosti uskutočniť pre každého z nás. Ale aj tak to uskutoční, napriek súženiam, pokušeniam a zblúdeniam sveta. Uskutoční to, pretože konečné víťazstvo patrí vždy Bohu.

- dj, ls -