Vatikán (13. augusta, RV) - Interview s pápežom Benediktom XVI. pre
Bayerischer Rundfunk, ZDF, Deutsche Welle a Vatikánsky rozhlas pri príležitosti jeho
nadchádzajúcej apoštolskej cesty do Nemecka:
Svätý Otče,
v septembri navštívite Nemecko, presnejšie Bavorsko. „Pápežovi je clivo za svojou
vlasťou,“ uviedli vaši spolupracovníci počas príprav cesty. Ktorých
tém sa tam chcete osobitne dotknúť? Je koncept „vlasti“ súčasťou hodnôt,
ktoré chcete predložiť?
Samozrejme. Dôvodom návštevy bolo práve to, že
som chcel ešte raz vidieť miesta a osoby, kde som vyrastal, ktoré vo mne zanechali
spomienky a formovali môj život a chcel som sa poďakovať týmto osobám. Samozrejme,
chcel som tiež odovzdať posolstvo, ktoré presahuje moju rodnú zem, ako sa to zhoduje
s mojou službou. Témy som si nechal vybrať veľmi jednoducho podľa liturgických slávností.
Základnou témou je, že musíme objaviť Boha, ale nie akéhokoľvek boha, ale Boha s ľudskou
tvárou, pretože keď vidíme Ježiša Krista, vidíme Boha. Vychádzajme z toho a hľadajme
cesty, aby sme sa stretli v rodine medzi generáciami a potom aj medzi kultúrami a národmi.
Hľadajme cesty k zmiereniu a pokojnému spolunažívaniu týmto spôsobom a cesty, ktoré
nás privedú do budúcnosti. Tieto cesty do budúcnosti nenájdeme, ak neprijmeme svetlo
zhora. Nevybral som si teda osobitné témy, ale takpovediac je to liturgia, ktorá ma
vedie k vyjadreniu základného posolstva viery, ktoré vstupuje do dneška a v ktorom
chceme hľadať predovšetkým spoluprácu národov a možné cesty k zmiereniu a pokoju.
Ako
pápež ste zodpovedný za Cirkev na celom svete. Samozrejme, vaša návšteva obráti
pozornosť aj na situáciu katolíkov v Nemecku. Všetci pozorovatelia sa v súčasnosti
zhodujú, že atmosféra je dobrá, aj vďaka vášmu zvoleniu. Staré problémy však
zostali, uveďme len niekoľko príkladov: stále menej praktizujúcich veriacich,
stále menej krstov a predovšetkým menej vplyvu na sociálny život. Ako vidíte súčasnú
situáciu Katolíckej cirkvi v Nemecku?
Predovšetkým by som povedal, že Nemecko
patrí na Západ, aj keď má svoj charakteristický kolorit. V súčasnom západnom svete
prežívame vlnu nového, krutého osvietenstva, alebo laickosti, akokoľvek to chceme
nazvať. Veriť sa stalo ťažším, pretože svet, v ktorom sa nachádzame, je vytvorený
úplne z nás samých a Boh sa v ňom, mohli by sme povedať, viac priamo neobjavuje. Nepijeme
viac z prameňa, ale z nádoby, ktorá sa nám predstavuje ako naplnená atď. Ľudia si
vybudovali vlastný svet a objaviť za týmto svetom Boha sa stalo ťažším. To neplatí
iba pre Nemecko, ale je to niečo, čo sa objavuje v celom svete, osobitne v tom západnom.
Na druhej strane, Západ je dnes silne ovplyvňovaný inými kultúrami, v ktorých je náboženský
prvok veľmi intenzívne prítomný a ktoré sú vystrašené chladom voči Bohu, nachádzanom
na Západe. A táto prítomnosť posvätného v iných kultúrach, aj keď často zastretá rôznym
spôsobom, sa opätovne dotýka západného sveta, dotýka sa nás, ktorí sa nachádzame na
križovatke mnohých kultúr. A z hĺbky západného i nemeckého človeka sa neustále dvíha
dopyt po niečom „väčšom“. Vidíme, že mladí hľadajú niečo „viac“, vidíme, že v istom
zmysle fenomén náboženstva – ako sa hovorí – sa opätovne vracia, aj keď často ide
o viac-menej neurčité hľadanie. Ale Cirkev je tu opäť prítomná a vieru ponúka ako
odpoveď. Ja si myslím, že práve táto návšteva, ako aj už tá v Kolíne, je príležitosťou
ukázať, že veriť je krásne, že radosť veľkého univerzálneho spoločenstva má v sebe
silu, ktorá priťahuje, že sa v nej nachádza niečo dôležité a že s novými hnutiami
sú tu aj nové smery k viere, ktoré nás vedú k sebe navzájom a ktoré majú pozitívny
vplyv aj na spoločnosť ako celok.
Svätý Otče, práve pred rokom ste boli
v Kolíne s mladými a myslím si, že ste zakúsili to, že mladí sú otvorení a že
vy osobne ste boli prijatý veľmi dobre. Prinesiete mladým počas svojej nasledujúcej
cesty nejaké osobitné posolstvo?
Ja by som predovšetkým povedal:
som veľmi rád, že sú tu ešte mladí, ktorí chcú byť spolu, chcú spolu prežívať vieru
a chcú urobiť niečo dobré. Ochota ku konaniu dobra je u mladých veľmi silná, stačí
spomenúť mnohé podoby dobrovoľníctva. Snaha ponúknuť v jednej osobe vlastný príspevok
pre potreby tohto sveta je veľkou vecou. Prvým podnetom teda môže byť povzbudenie
k tejto činnosti: Kráčajte vpred! Hľadajte príležitosti robiť dobre! Svet potrebuje
túto ochotu, potrebuje túto snahu! A ďalej by mohli nasledovať tieto slová: odvaha
k nemenným rozhodnutiam! Mladí majú veľké srdce, ale pred rizikom zaviazať sa na celý
život, ako v manželstve, tak aj v kňazskom živote, sa zakúša strach. Svet je v dramatickom
pohybe. V súčasnosti môžem s celým mojim životom robiť to, čo chcem, so všetkými jeho
nepredvídateľnými budúcimi udalosťami. Nespútavam konečným rozhodnutím svoju osobnú
slobodu a nestrácam svoju slobodu pohybu? Je potrebné zobudiť odvahu k definitívnym
rozhodnutiam, ktoré jediné v skutočnosti umožňujú rast, cestu vpred a dosiahnutie
niečoho veľkého v živote. Iba ony neničia slobodu, ale ponúkajú správny smer v priestore.
Riskovať tento skok, takpovediac „konečný“ a s ním naplno prijať život, to je niečo,
čo by som veľmi rád odovzdal.
Svätý Otče, jedna otázka o stave
zahraničnej politiky. Nádej na mier na Blízkom Východe sa počas uplynulých týždňov
opäť zmenšila. Aké možnosti vidíte pre Svätú stolicu vo vzťahu k aktuálnej situácii?
Akým pozitívnym spôsobom môžete Vy osobne vplývať na situáciu
a vývoj na Blízkom Východe?
Samozrejme, nemáme žiadne politické možnosti
a nechceme žiadnu politickú moc. Chceme sa však obrátiť s výzvou na kresťanov a všetkých
tých, ktorí sa nejakým spôsobom cítia oslovení Svätou stolicou, aby zmobilizovali
všetky sily, ktoré uznávajú, že vojna je zo všetkého najhorším riešením. Neprináša
nič dobré pre nikoho, ani pre víťazov. My v Európe to vieme po dvoch svetových vojnách
veľmi dobre. To, čo všetci potrebujú, je pokoj. V Libanone žije silná kresťanská komunita,
medzi arabmi sú kresťania, kresťania sú aj v Izraeli a vôbec, kresťania na celom svete
sa angažujú za tieto krajiny, ktoré sú tak drahé nám všetkým. Sú tu morálne sily,
ktoré sú pripravené ukázať, že jediným riešením je to, že musíme žiť spolu. My chceme
zmobilizovať práve tieto sily. Politici musia nájsť cesty, aby sa to mohlo uskutočniť
čo najskôr a predovšetkým natrvalo.
Ako rímsky biskup ste nástupcom svätého
Petra. Akým spôsobom je potrebné predstaviť súčasnému svetu Petrovu službu?
A ako Vy vnímate vzťah napätia a rovnováhy medzi primátom Pápeža na
jednej strane a kolégiom biskupov na strane druhej?
Vzťah napätia a rovnováhy,
samozrejme, existuje a my hovoríme, že aj musí byť. Mnohostrannosť a jednota musia
neustále, znova a znova nachádzať vzájomný vzťah a tento vzťah sa stále novým spôsobom
musí zaradiť do meniaceho sa sveta. Dnes tu máme novú polyfóniu kultúr, v ktorej Európa
už nie je jediná rozhodujúca, ale kresťanské komunity na rozličných kontinentoch získavajú
vlastnú váhu, vlastnú farbu. Neustále sa musíme učiť tomuto splynutiu rôznych komponentov.
Preto sme vyvinuli rozličné nástroje; tzv. „návštevy biskupov ad limina“, ktoré tu
síce boli vždy, ale teraz sú využívané častejšie, s cieľom hovoriť so všetkými úradmi
Svätej stolice, ako aj so mnou. Ja sa osobne rozprávam s každým biskupom. Hovoril
som už skoro so všetkými biskupmi Afriky a s mnohými z Ázie. Teraz príde na rad Stredná
Európa, Nemecko, Švajčiarsko. Počas týchto stretnutí, kde sú spolu „centrum a periféria“
v úprimnej výmene názorov, rastie podľa mňa správny vzájomný vzťah tohto vyrovnaného
napätia. Máme aj ďalšie možnosti ako Synodu, Konzistórium, ktoré mávam pravidelne
a ktoré by som chcel rozvinúť, aby sa aj bez nejakého stabilného denného programu
mohlo spoločne diskutovať o aktuálnych problémoch a hľadať ich riešenia. Vieme, že
pápež nie je absolutistický monarcha, ale musí – takpovediac – zosobniť celok, ktorý
spolu načúva Kristovi. Vedomie, že je tu potrebný zjednocujúci úrad, ktorý zaručí
aj nezávislosť od politických síl a tiež, aby sa kresťania príliš neidentifikovali
so štátnou príslušnosťou, toto vedomie, že je tu potrebný takýto vyšší úrad je oveľa
širšie, s cieľom vytvárania jednoty v dynamickej integrácii všetkého a na druhej strane
prijímania a podpory mnohostrannosti, toto vedomie je veľmi silné. Preto verím, že
tu je skutočne intímna náklonnosť k Petrovej službe, ktorá sa prejavuje vo vôli ešte
viac ju rozvinúť a to takým spôsobom, že bude zodpovedať Pánovej vôli a potrebám čias.
Nemecko,
ako krajina Reformy, je samozrejme poznačená osobitným usporiadaním
vzťahov medzi rozličnými vierovyznaniami. Ekumenické vzťahy sú veľmi
citlivou skutočnosťou, ktorú neustále sprevádzajú nové ťažkosti. Ako
by sa mohli zlepšiť vzťahy s evanjelickou cirkvou, alebo aké
ťažkosti vidíte na tejto ceste?
Tu je dôležité povedať, že evanjelická
cirkev je veľmi rôznorodá. V Nemecku máme, ak sa nemýlim, tri väčšie komunity: evanjelikov,
reformovaných, pruskú úniu. Okrem toho, dnes sa formujú aj početné tzv. voľné cirkvi
(Freikirchen) a vo vnútri tradičných cirkví pribúdajú hnutia, ako „Vyznávajúca cirkev“
atď. Ide teda o mnohé hlasy, s ktorými musíme vstúpiť do dialógu pri hľadaní jednoty,
rešpektujúc ich rôznorodosť pri vzájomnej spolupráci. Myslím si, že prvou vecou, ktorú
musíme urobiť je, aby sa v tejto spoločnosti všetci spoločne snažili vyjasniť, nájsť
a uviesť do praxe veľké etické smery, a tak zaručiť etickú pevnosť spoločnosti, bez
ktorej sa nemôže realizovať cieľ politiky, ktorým je spravodlivosť pre všetkých, dobré
spolunažívanie, pokoj. Myslím si, že v tomto zmysle sa už deje dosť, že sa skutočne
nachádzame na spoločnom kresťanskom základe pred veľkými morálnymi výzvami. Samozrejme
musíme svedčiť o Bohu vo svete, ktorý má problém objaviť ho, ako sme už povedali,
zviditeľniť Boha na tvári Ježiša Krista a ponúknuť ľuďom prístup k týmto zdrojom,
bez ktorých sa morálka stáva sterilnou a stráca svoje súvislosti a tiež darovať radosť,
pretože nie sme osamotení v tomto svete. Iba tak sa rodí radosť pred veľkosťou človeka,
ktorý nie je nevydareným produktom evolúcie, ale Božím obrazom. Musíme sa pohybovať
v týchto dvoch rovinách, takpovediac, veľkých etických vzťahov a toho, čo ukazujú
– počnúc vnútrom a smerujúc navonok – Božiu prítomnosť, konkrétneho Boha. Ak to budeme
robiť a predovšetkým, ak v našich malých skupinách nebudeme žiť vieru príliš osobitným
spôsobom, ale vždy vychádzajúc z jej najhlbších základov, tak možno nedosiahneme tak
skoro vonkajší prejav jednoty, ale dozrieme k vnútornej jednote, ktorá, ak to bude
Božou vôľou, nás v jeden deň privedie aj k vonkajšej forme jednoty.
Téma
rodiny. Približne pred mesiacom ste boli vo Valencii na Svetovom stretnutí rodín.
Kto pozorne počúval, ako sme sa o to snažili aj vo Vatikánskom rozhlase,
spozoroval, že ste nikdy nevyslovili slovo „homosexuálne manželstvá“, nikdy ste nehovorili
o potrate, o antikoncepcii. Pozorovatelia si povedali: zaujímavé! Evidentne váš úmysel
je ohlasovanie viery a nie cestovanie po svete ako „apoštol morálky“. Môžeme poznať
váš názor?
Samozrejme, áno. Predovšetkým treba povedať, že som mal
spolu dvakrát po dvadsať minút, kedy som mohol rozprávať. Keď má niekto tak málo času,
nemôže prísť a povedať Nie. Treba vedieť, čo vlastne skutočne chceme, nie je to tak?
A kresťanstvo, katolicizmus, nie je hromadou zákazov, ale pozitívnou možnosťou. A je
veľmi dôležité, aby sme si to opäť uvedomili, pretože toto vedomie sa dnes takmer
úplne vytratilo. Počuli sme veľa o tom, čo nie je dovolené, takže teraz treba povedať:
Ale my máme pozitívnu myšlienku, ktorú chceme ponúknuť, že muž a žena sú stvorení
jeden pre druhého, že stupnica – mohli by sme povedať – sexuality, erosu, agapé, označuje
dimenzie lásky a že na tejto ceste ako prvé vyrastá manželstvo, ako stretnutie muža
a ženy, zavŕšené šťastím a požehnaním a potom rodina, ktorá zaručuje pokračovanie
generácií. V tomto pokračovaní sa generácie zmierujú medzi sebou a tak sa môžu stretnúť
aj kultúry. Teda musíme najprv zvýrazniť to, čo chceme. Až potom môžeme vidieť, prečo
niečo nechceme. A ja si myslím, že je potrebné pozerať sa a zamyslieť sa nad tým,
že nie je katolíckym výmyslom to, že muž a žena sú stvorení jeden pre druhého, aby
ľudstvo pokračovalo, vedia to všetky kultúry. Čo sa týka potratu, nepatrí pod šieste
prikázanie, ale pod piate: „Nezabiješ!“. A toto musíme brať ako samozrejmé a musíme
neustále zdôrazňovať: ľudský jedinec sa začína v materskom lone a zostáva ľudským
jedincom až do svojho posledného dychu. Ľudskú bytosť musíme stále rešpektovať ako
človeka. Stáva sa to jasnejším vtedy, keď najprv predložíme pozitívne veci.
Svätý
Otče, moja otázka je istým spôsobom spojená s otázkou pátra Gemmingena.
Veriaci na celom svete očakávajú od Katolíckej cirkvi odpovede na najnaliehavejšie
globálne problémy, ako sú AIDS a preľudnenosť. Prečo Katolícka cirkev
toľko nalieha na morálku a nie na konkrétne riešenia týchto kľúčových problémov ľudstva,
napríklad na Africkom kontinente?
Toto je problém: skutočne toľko naliehame
na morálku? Ja by som povedal – a stále viac sa o tom presviedčam v dialógu s africkými
biskupmi – že základná otázka, ak chceme v tejto oblasti urobiť kroky vpred, sa nazýva
výchova, formácia. Pokrok môže byť skutočným pokrokom, iba ak slúži ľudskej osobe.
Ak sama ľudská osoba rastie, ak nerastie iba jej technická schopnosť, ale aj schopnosť
morálna. A myslím si, že skutočným problémom našej historickej situácie je nerovnováha
medzi neuveriteľne rýchlym rastom našej technickej schopnosti a našou morálnou schopnosťou,
ktorá nerástla úmerným spôsobom. Preto formácia ľudskej osoby je tým pravým receptom,
povedal by som kľúčom ku všetkému a to je aj naša cesta. A táto formácia má, stručne
povedané, dve dimenzie. Pre začiatok sa musíme učiť, získavať poznatky, schopnosti,
„know-how“, ako sa zvykne hovoriť. Európa v tomto smere a v posledných desaťročiach
aj Amerika, urobili veľa a je to dôležitá vec. Ale ak rozšírime iba „know-how“, ak
sa sústredíme iba na to, ako sa konštruujú a používajú stroje a ako sa používajú antikoncepčné
prostriedky, nemôžeme sa potom diviť, že sa nakoniec objavia vojny a epidémie ako
AIDS. My potrebujeme dve dimenzie: v rovnakom čase musíme formovať aj srdce, ak sa
tak môžem vyjadriť, s ktorým ľudská osoba získava oporné body a tak sa učí správne
používať svoju techniku. A to sa snažíme robiť. V celej Afrike a aj v mnohých krajinách
Ázie máme veľkú sieť škôl každého stupňa, kde sa vyučuje získavanie skutočného poznania,
profesionálna schopnosť a tým dosiahnutie autonómie a slobody. V týchto školách však
neodovzdávame len „know-how“, ale formujeme ľudské osoby, ktoré sa chcú zmieriť, ktoré
vedia, že musíme budovať a nie ničiť a ktoré majú nevyhnutné oporné body, aby vedeli
nažívať spoločne. Vo veľkej časti Afriky sú vzťahy medzi kresťanmi a moslimami príkladné.
Biskupi vytvorili s moslimami spoločné výbory, aby vedeli ako nastoliť pokoj v konfliktných
situáciách. A táto sieť škôl a ľudskej formácie, ktorá je veľmi dôležitá, je doplnená
sieťou nemocníc a centier pomoci, ktoré zachytávajú aj najodľahlejšie dediny. A na
mnohých miestach, aj po všetkých vojnách, je Cirkev jedinou silou, ktorá zostala nedotknutá.
To je realita! A tam, kde sa lieči, kde sa lieči aj AIDS, sa na druhej strane ponúka
výchova, ktorá pomáha vytvoriť správne vzťahy s ostatnými. Preto si myslím, že by
mal byť opravený obraz, podľa ktorého sejeme okolo seba iba prísne „nie“. Práve v Afrike
sa veľa pracuje na tom, aby sa rozdielne rozmery formácie mohli integrovať a tak bude
možné prekonať násilie a epidémie, medzi ktoré treba počítať aj maláriu a tuberkulózu.
Svätý
Otče, kresťanstvo sa rozšírilo do celého sveta z Európy. V súčasnosti mnohí zastávajú
názor, že budúcnosť Cirkvi je na iných kontinentoch. Je to skutočne tak? Alebo inými
slovami, akú budúcnosť má kresťanstvo v Európe, kde sa zdá, že sa obmedzuje na súkromnú
záležitosť jednej menšiny?
Predovšetkým by som chcel najprv niečo upresniť.
V skutočnosti, ako vieme, sa kresťanstvo zrodilo na Blízkom Východe. A dlhý čas sa
rozvíjalo predovšetkým tam a v Ázii bolo rozšírené oveľa viac, ako si to dnes myslíme
po zmenách, ktoré so sebou priniesol islam. Na druhej strane, práve z tohto dôvodu
sa jeho centrum presunulo viac smerom na Západ a do Európy. Európa – a na to sme hrdí
a teší nás to – rozvinula kresťanstvo ešte viac vo svojich veľkých intelektuálnych
a kultúrnych dimenziách. Ale myslím si, že je dôležité pripomínať si kresťanov z Východu,
pretože tu je nebezpečenstvo, že oni, ktorí boli vždy dôležitou menšinou vo vzťahu
s okolím, menšinou, ktorá prinášala svoje ovocie, teraz budú emigrovať. A tu je veľké
nebezpečenstvo, že práve tieto miesta pôvodu kresťanstva zostanú bez kresťanov. Myslím
si, že im musíme veľa pomáhať, aby tam zostali. Ale teraz poďme k vašej otázke. Európa
sa stala centrom kresťanstva a jeho misionárskeho hnutia. V súčasnosti iné kontinenty,
iné kultúry vstupujú s rovnakou váhou do koncertu svetovej histórie. Takýmto spôsobom
rastie počet hlasov Cirkvi a to je dobre. Je tiež dobré, keď sa môžu vyjadriť rozličné
povahy, dary vlastné Afrike, Ázii a Amerike a osobitne aj Latinskej Amerike. Všetkých
sa dotýkajú nielen slová kresťanstva, ale aj stáročné posolstvo tohto sveta, ktoré
aj na ostatných kontinentoch nesie dôkaz, ktorý sme zakúsili v nás samých. Všetci
biskupi z ostatných častí sveta hovoria: stále potrebujeme Európu, aj keď Európa je
iba časťou niečoho oveľa väčšieho. My so sebou nesieme zodpovednosť, ktorá pochádza
z našich skúseností, z teológie, ktorá sa tu rozvinula, z našej liturgickej skúsenosti,
z našich tradícií, aj z ekumenických skúseností, ktoré sme doteraz získali. Toto všetko
je veľmi dôležité aj pre ostatné kontinenty. Preto je potrebné, aby sme sa nevzdali,
aby sme sa neľutovali sa a nehovorili: Hľa sme menšinou, snažme sa zachovať aspoň
náš malý počet; ale musíme zachovať živý dynamizmus, otvoriť sa vzťahom, aby z nich
pre nás vzišli nové sily. Dnes sú v Európe indickí a africkí kňazi a rovnako aj v Kanade,
kde mnohí africkí kňazi pracujú veľmi dobre. Navzájom sa tak obohacujeme. Ak v budúcnosti
dostaneme viac, musíme aj pokračovať v dávaní s odvahou a rastúcim dynamizmom.
Moderné
spoločnosti sa pri vážnych rozhodnutiach, ktoré sa týkajú politiky a vedy,
neriadia podľa kresťanských hodnôt a Cirkev – vieme to z výskumov – je považovaná
iba za nejaký napomínajúci, alebo dokonca brzdiaci hlas. Nemala by vyjsť z tejto obrannej
pozície a prijať pozitívnejší postoj, pokiaľ ide o budúcnosť a jej budovanie?
Povedal
by som, že v každom prípade je našou úlohou zvýrazniť to, čo pozitívne chceme. A to
musíme robiť predovšetkým v dialógu kultúr a náboženstiev, pretože, ako sa mi zdá,
že som už povedal, africký kontinent, africká duša a aj ázijská duša sú vystrašené
chladom našej racionálnosti. Je veľmi dôležité, aby videli, že u nás neexistuje iba
toto. A zároveň je dôležité, aby si náš laický svet uvedomil, že kresťanská viera
nie je prekážkou, ale mostom pre dialóg s ostatnými svetmi. Nie je správne myslieť
si, že čisto racionálna kultúra sa vďaka svojej tolerancii ľahšie zbližuje s ostatnými
náboženstvami. Chýba jej totiž „náboženský orgán“ a s tým aj spojovací bod, od ktorého
a ku ktorému chcú mať všetci vzťah. Práve preto musíme, môžeme ukázať, že práve pre
novú multikultúrnosť, v ktorej žijeme, čistý racionalizmus odtrhnutý od Boha nestačí,
ale je potrebný širší racionalizmus, ktorý vidí Boha v zhode s rozumom a uvedomuje
si, že kresťanská viera, ktorá sa rozvinula v Európe, je aj prostriedkom pre spojenie
rozumu a kultúry a pre ich integrovanie pomocou jednotnej a pochopiteľnej vízie. V tomto
zmysle mám pocit, že máme veľkú úlohu. Ukázať, že Slovo, ktoré máme, nepatrí, akoby
sme povedali, do antikvariátu histórie, ale je potrebné práve dnes.
Svätý
Otče, hovorme o vašich cestách. Žijete vo Vatikáne, možno ste trochu
vzdialený od ľudí a od sveta, rovnako aj tu v krásnom prostredí Castel Gandolfo.
O chvíľu budete mať 80 rokov. Myslíte si, že s Božou pomocou vykonáte ešte veľa ciest?
Máte predstavu, kam by ste chceli ísť? Do Svätej zeme, do Brazílie?
Už to viete?
Aby som povedal pravdu, nie som až tak sám. Samozrejme sú
tu, akoby sme povedali, múry, ktoré neumožňujú ľahký vstup ľuďom, ale je tu „pápežská
rodina“, každý deň veľa návštev, hlavne keď sa nachádzam v Ríme. Prichádzajú biskupi,
iní ľudia, sú tu štátne návštevy, návštevy rôznych osobností, ktorí chcú hovoriť so
mnou osobne a nie iba o politických otázkach. V tomto zmysle mám množstvo stretnutí,
ktoré, vďaka Bohu, sú tu neustále. A je tiež dôležité, aby sídlo Petrovho nástupcu
bolo miestom stretnutia – nie je to pravda? Od čias Jána XXIII. sa kyvadlo presunulo
na druhý smer: sú tu pápeži, ktorí začali cestovať. Musím povedať, že ja osobne sa
necítim byť tak silným, aby som mohol mať v pláne veľa ciest. Chcel by som však ísť
tam, kde mi umožnia obrátiť sa na ľudí s istým posolstvom, ktoré odpovedá na skutočnú
túžbu. Niečo je už naplánované: na budúci rok je v Brazílii stretnutie CELAM-u, Rady
biskupov Latinskej Ameriky a myslím si, že účasť na ňom je dôležitým krokom v kontexte
udalostí, ktoré prežíva Južná Amerika veľmi intenzívne a takisto je dôležitá pre posilnenie
nádeje, ktorá je v tomto regióne stále živá. Potom by som chcel ísť do Svätej zeme
a dúfam, že ju budem môcť navštíviť v čase pokoja. Pokiaľ ide o ostatné cesty, tak
to nechávam na Božiu prozreteľnosť. Dovoľte mi, aby som naliehal. Rakúšania
tiež hovoria po nemecky a čakajú vás v Mariazelli.
Áno,
bolo to dohodnuté. Ja som to prisľúbil tak trochu neprezieravo. Je to miesto, ktoré
sa mi páčilo natoľko, že som povedal: áno, vrátim sa k Veľkej Matke Rakúska. Samozrejme
sa to okamžite stalo mojim prísľubom, ktorý dodržím a dodržím ho veľmi rád.
Budem naliehať ešte raz. Ja vás obdivujem každú stredu, keď máte generálnu
audienciu. Prichádza na ňu 50 tisíc ľudí. Musí to byť unavujúce, veľmi unavujúce.
Dokážete to vydržať?
Áno, dobrý Boh mi dáva potrebnú silu. A keď vidíte
srdečné prijatie, tak samozrejme zostanete povzbudený.
Svätý Otče, práve
ste povedali, že ste urobili nie veľmi prezieravý prísľub. Znamená to, že napriek
vášmu úradu, napriek mnohým protokolárnym pravidlám, si nenecháte zobrať svoju spontánnosť?
V každom
prípade sa o to snažím. Pretože napriek tomu, že je už pripravený pevný program,
ja by som chcel realizovať aj niečo osobné.
Svätý Otče, v Katolíckej cirkvi
sú ženy aktívne v mnohých funkciách. Nemal by sa ich príspevok stať v Cirkvi
viditeľnejším, aj na miestach s vyššou zodpovednosťou?
O tomto argumente
sa veľa uvažuje. Ako viete, naša viera, ustanovenie kolégia apoštolov, nás zaväzujú
a nedovoľujú nám udeľovanie kňazskej vysviacky ženám. Ale netreba si tiež myslieť,
že v Cirkvi je jedinou možnosťou ako získať miesto, iba byť kňazom. V histórii Cirkvi
sú mnohé úlohy a úrady. Počínajúc sestrami cirkevných otcov, stredovekom, keď veľké
ženy zohrali kľúčovú úlohu, až po modernú dobu. Spomeňme tu Hildegardu z Bingenu,
ktorá veľmi rázne protestovala proti biskupom a pápežovi; Katarínu Sienskú a Brigitu
Švédsku. Rovnako aj v modernej dobe ženy musia - a my s nimi – hľadať ich miesto.
Dnes sú prítomné aj v dikastériách Svätej stolice. Ale je tu právny problém a to problém
jurisdikcie. Totiž podľa kánonického práva moc rozhodovať v právne zaväzujúcich prípadoch
je spojená s posvätným rádom. Z tohto pohľadu tu teda existujú limity, ale ja si myslím,
že samotné ženy, s ich nadšením a silou, s ich prevahou, s tým, čo by som označil
ich za ich „duchovnú silu“, si budú vedieť vydobyť svoje miesto. A my musíme počúvať,
čo nám hovorí Boh, aby sme ten priestor neuzavreli, ale naopak tešili sa, že ženský
prvok získa v Cirkvi naplno účinné miesto, ktoré mu patrí, počnúc Božou Matkou a Máriou
Magdalénou.
Svätý Otče, v poslednom období sa hovorí o novej príťažlivosti
katolicizmu. Aké sú schopnosti a vitalita tejto inštitúcie, ktorá je skutočne
veľmi starou?
Povedal by som, že už celý pontifikát Jána Pavla II. pritiahol
pozornosť ľudí a spojil ich. To, čo sa udialo pri jeho smrti, zostane pre históriu
veľmi osobité: ako státisíce ľudí prichádzali na Námestie svätého Petra, stáli hodiny
a hodiny na nohách a napriek tomu, že mohli odpadnúť, vydržali, a to z vnútorných
pohnútok. Opätovne sme to prežili počas inaugurácie môjho pontifikátu a neskôr v Kolíne.
Je veľmi krásne, keď skúsenosť spoločenstva sa zároveň stáva skúsenosťou viery, ale
skúsenosťou spoločenstva nie na hocijakom mieste, ale že táto skúsenosť sa stáva živšou
a dáva katolicizmu jej žiarivú silu práve na miestach viery. Samozrejme toto musí
pretrvávať aj v každodennom živote. Obidve veci musia kráčať spolu. Na jednej strane
veľké chvíle v ktorých zakusujeme, že je krásne byť tu prítomný, že Pán je tu prítomný
a my vytvárame jedno veľké spoločenstvo, ktoré presahuje všetky hranice. Ale z tohto
potom musíme čerpať elán, aby sme vydržali počas ťažkého putovania každodennosťou
a žili z týchto osvetľujúcich bodov a orientovali sa smerom k nim. Musíme tiež vedieť
pozvať iných, aby sa začlenili do spoločenstva na tejto ceste. Túto príležitosť by
som chcel využiť, aby som povedal: cítim sa zahanbený tým, čo sa robí pri príprave
mojej návštevy, za všetko to, čo pripravujú ľudia. Môj dom bol nanovo vymaľovaný,
profesionálna škola okolo neho postavila plot. Učiteľ evanjelického náboženstva spolupracoval
na jeho postavení. A toto sú len malé detaily, ale sú znamením mnohého, čo sa robí.
Všetko to je pre mňa výnimočné a nepripisujem to mojej osobe, ale považujem to za
znamenie vôle patriť k tejto komunite vo viere a slúžiť si navzájom. Prejaviť túto
solidaritu a nechať sa v tom inšpirovať Pánom: je to niečo, čo ma dojíma a za to by
som sa chcel poďakovať z celého srdca. Svätý Otče, vy ste hovorili
o skúsenosti spoločenstva. Prídete do Nemecka už po druhý raz po svojej voľbe. Svetovým
stretnutím mládeže a možno z druhej strany aj futbalovými majstrovstvami sveta
sa atmosféra v istom zmysle zmenila. Zdá sa, že Nemci sa viac otvorili svetu,
stali sa tolerantnejšími, radostnejšími. Čo si ešte od nich želáte?
Povedal
by som, že s koncom II. svetovej vojny sa začala vnútorná premena nemeckej spoločnosti,
aj nemeckej mentality, ktorá bola ešte viac posilnená opätovným zjednotením. My sme
sa zaradili veľmi hlboko do svetovej spoločnosti a samozrejme boli sme premenení jej
mentalitou. A tak vychádzajú na svetlo aj aspekty nemeckej povahy, ktoré si predtým
ostatní neuvedomovali. A možno sme boli vykreslení príliš ako vždy disciplinovaní
a uzavretí, čo určite má aj svoj dôvod. Ale je pekné, že teraz sme vnímaní inak: Nemci
nie sú iba rezervovaní, presní a disciplinovaní, ale sú aj spontánni, veselí a pohostinní.
To je veľmi pekné. A želám si, aby tieto čnosti ešte rástli a prijímali z kresťanskej
viery chuť a trvanlivosť.
Svätý Otče, váš predchodca vyhlásil veľký počet
kresťanov za blahoslavených a svätých. Niektorí si dokonca myslia, že až príliš veľa.
Tu je moja otázka: blahorečenia a kanonizácie prinášajú Cirkvi niečo nové iba ak tieto
osoby môžu byť považované za skutočné vzory. Z Nemecka vychádza relatívne málo svätých
a blahoslavených oproti iným krajinám. Môže sa urobiť niečo preto,
aby sa táto pastoračná dimenzia rozvinula a aby blahorečenia a svätorečenia priniesli
skutočné pastoračné ovocie?
Na začiatku som mal aj ja pocit, akoby nás
veľký počet blahorečení gniavil a že možno bolo potrebné vyberať dôslednejšie, osoby,
ktoré by vstúpili jasnejšie do našich svedomí. Medzitým som decentralizoval blahorečenia,
aby tieto postavy boli viditeľnejšie na miestach, ku ktorým patria. Možno svätý z Guatemaly
nezaujíma nás v Nemecku a naopak, svätec z Altoettingu možno nezaujíma nikoho v Los
Angeles atď., nie je to tak? Okrem toho si myslím, že decentralizácia je v zhode s biskupskou
kolegialitou, s kolegiálnymi štruktúrami a že je to vhodná príležitosť vyzdvihnúť,
že rozdielne krajiny majú vlastné postavy a tie sú mimoriadne účinné v ich krajinách.
Všimol som si tiež, že tieto blahorečenia na rozličných miestach, sa dotýkajú mnohých
osôb a ľudia hovoria: „Konečne, toto je jeden z nás!“ idú na slávnosť a vracajú sa
inšpirovaní. Blahoslavení patria im a my sme spokojní, že je ich veľa. A ak postupne
aj my, s rozvojom svetovej spoločnosti, ich budeme lepšie poznať, bude to dobré. Ale
predovšetkým je dôležité, aby v tejto oblasti bola rôznorodosť a aj my v Nemecku sme
spoznali vlastné osobnosti a tešili sa z nich. Blízko k blahorečeniam majú kanonizácie
znamenitých ľudí, ktorí majú význam pre celú Cirkev. Povedal by som, že jednotlivé
biskupské konferencie by mali vybrať a vidieť čo je pre nás vhodné, čo nám skutočne
niečo hovorí a mali by zviditeľniť tieto osobnosti, ktorých nie je tak veľa, a ktoré
za sebou zanechávajú hlboké stopy. Môžu to robiť katechézou, homíliami, možno by sa
mohli predstaviť aj nakrútením filmu. Vedel by som si predstaviť veľmi pekné filmy.
Ja, samozrejme, dobre poznám iba cirkevných otcov: film o svätom Augustínovi, ďalší
o Gregorovi Naziánskom a jeho veľmi osobitom osude, jeho neustále utekanie od rastúcej
zodpovednosti, ktorá mu bola zverená atď. Treba sa snažiť študovať: neexistujú iba
škaredé situácie, o ktorých nakrúcajú mnohé filmy, ale sú tu aj nádherné postavy z
histórie, ktoré nie sú vôbec nudné a sú veľmi súčasné. Teda, je potrebné nepreťažiť
zbytočne ľudí, ale zviditeľniť postavy, ktoré sú aktuálne a ktoré nás inšpirujú.
Príbehy,
v ktorých je prítomný aj humor? V roku 1989 vám bolo v Mníchove udelené vyznamenanie
Karla Valentina Ordera. Akú úlohu majú v živote pápeža humor a zľahčovanie života?
Ja
nie som človekom, ktorému prichádzajú neustále na myseľ vtipy. Ale dokázať vidieť
aj zábavný aspekt života a jeho radostnú dimenziu a nebrať všetko tak tragicky, to
považujem za veľmi dôležité a povedal by som, že je to aj nevyhnutné pre moju službu.
Nejaký spisovateľ povedal, že anjeli môžu lietať, pretože sa neberú príliš vážne.
A my možno môžeme lietať aj viac, pokiaľ sa nebudeme považovať za príliš dôležitých.
Ak
má niekto tak dôležitú úlohu, akou je vaša, Svätý Otče, tak je samozrejme aj
veľmi sledovaný. Veľa sa o Vás hovorí. Zostal som veľmi
prekvapený tým, čo hovoria mnohí pozorovatelia, že pápež Benedikt
je rozdielnou osobou od kardinála Ratzingera. Ako vy vidíte seba samého, ak
si môžem dovoliť túto otázku?
Ja už som bol takto delený viackrát: ako
profesor na začiatku a neskôr v medziobdobí, potom na začiatku ako kardinál a ako
prefekt. Teraz dochádza k novému rozdeleniu. Samozrejme, okolnosti a situácia, ako
aj ľudia na vás vplývajú. Aj moja základná osobnosť a môj základný pohľad rástli,
ale vo všetkom tom, čo je podstatné zostali rovnaké a ja sa teším, že teraz sa upozorňuje
aj na aspekty, ktoré boli predtým nepovšimnuté.
Môžeme povedať, že sa vám
vaša úloha páči, že nie je pre vás ťarchou?
To by bolo trochu veľa, pretože
v skutočnosti je to veľmi namáhavé, ale v každom prípade snažím sa nájsť radosť aj
v tomto.