Valencia: Homília Benedikta XVI. na záverečnej svätej omši V. Svetového stretnutia rodín

Predpoludním o 9:30, za krásneho slnečného počasia, predsedal Benedikt XVI. záverečnej svätej omši V. Svetového stretnutia rodín vo Valencii. Liturgia, na ktorej sa zúčastnilo viac ako milión osôb, sa slávila v mestečku umenia a vedy. Ide o futuristickú štvrť, ktorú naprojektoval španielsky architekt Calatrava.

Na svätej omši bola prítomná celá kráľovská rodina, šéf španielskej opozície, Mariano Rajoy a predstavitelia autonómneho regiónu Valencia. Predseda španielskej vlády José Luis Zapatero, na poslednú chvíľu odvolal svoju účasť na záverečnej slávnosti.
Na úvod liturgickej slávnosti privítal pápeža arcibiskup Valencie Agustín Garcia-Gasco Vicente. Potom sa už slova ujal Svätý Otec.

"Drahí bratia a sestry,

Touto svätou omšou, ktorú predsedám s veľkou radosťou, a ktorú koncelebrujem v mnohými bratmi v biskupskej službe a s veľkým počtom kňazov, ďakujem Pánovi za všetky milované rodiny, ktoré sa tu zišli a tak vytvorili jasajúci zástup a za mnohé ďalšie, ktoré sledujú túto slávnosť vo vzdialených krajinách prostredníctvom rozhlasu a televízie.

Svedectvá Ester a Pavla, ktoré sme si pred chvíľou vypočuli v dnešných liturgických čítaniach, ukazujú ako je rodina povolaná spolupracovať pri odovzdávaní viery. Ester vyznáva: „Počula som od svojho otca, že ty, Pane, si si vyvolil Izrael spomedzi všetkých národov“ (14,5) Pavol nasleduje tradíciu svojich židovských predkov a načúva Bohu s čistým svedomím. Chváli úprimnú vieru Timoteja a pripomína mu „akú mala už tvoja stará matka Loida a tvoja matka Eunika, a som presvedčený, že aj ty“ (2 Tim 1,5). V týchto biblických svedectvách rodina v sebe zahŕňa nielen rodičov a deti, ale aj prarodičov a predkov. Rodina sa ukazuje ako spoločenstvo generácií a záruka dedičstva tradícií.

Žiaden človek nedal sám sebe to, že existuje, ani sám od seba nezískal základné životné vedomosti. Všetci sme dostali od druhých život a základné pravdy o ňom a sme povolaní dosiahnuť dokonalosť vo vzťahu a láskyplnom spoločenstve s druhými. Rodina, založená na nerozlučnom manželstve muža a ženy, vyjadruje túto synovskú a spoločenskú dimenziu vzťahov a je priestorom, kde sa človek môže dôstojne narodiť, rásť a rozvíjať integrálnym spôsobom.

Keď sa narodí dieťa, začne mať prostredníctvom vzťahu k rodičom účasť na rodinnej tradícii, ktorá má ešte staršie korene. S darom života získava celé dedičstvo tejto skúsenosti. Vzhľadom k tomu, majú rodičia neodcudziteľné právo a povinnosť odovzdať ho deťom: vychovať ich k objaveniu ich vlastnej identity, uviesť ich do spoločenského života a k zodpovednému uplatňovaniu ich morálnej slobody a schopnosti milovať prostredníctvom skúsenosti, že sú milovaní a to predovšetkým v stretnutí s Bohom. Deti rastú a ľudsky dospievajú do takej miery, do akej prijímajú s dôverou spomínané dedičstvo a výchovu, ktoré si postupne a neustále osvojujú. Týmto spôsobom sú schopní vypracovať si svoju osobnú syntézu medzi tým čo dostali a čo sa naučia, a ktorú je každý a každá generácia povolaná uskutočniť.

Na počiatku každého človeka, ba dokonca v každom ľudskom otcovstve a materstve, je prítomný Boh Stvoriteľ. Z tohto dôvodu majú manželia prijať dieťa, ktoré sa rodí, nielen ako svoje dieťa, ale aj ako Božie dieťa, ktorý ho miluje také akým je a povoláva ho k Božiemu synovstvu. A ešte viac: každé narodenie, každé otcovstvo a materstvo, každá rodina má vlastný pôvod v Bohu, ktorý je Otcom i Synom i Duchom Svätým.

Spolu s pamäťou svojich predkov a svojho ľudu, naučil otec svoju dcéru Ester, aby nezabudla na Boha, od ktorého všetci pochádzajú a ktorému sú všetci povolaní odpovedať. Ide o pamäť Boha Otca, ktorý vyvolil svoj ľud, a ktorý pôsobí v dejinách pre našu spásu. Pamäť tohto Otca osvetľuje najhlbšiu identitu ľudí: odkiaľ pochádzame, kto sme a aká veľká je naša dôstojnosť. Samozrejme pochádzame od našich rodičov a sme ich deťmi, ale pochádzame aj od Boha, ktorý nás stvoril na svoj obraz a povolal nás, aby sme boli jeho deťmi. Z tohto dôvodu neexistuje na začiatku každej ľudskej bytosti náhoda, alebo osud, ale plán Božej lásky. A práve toto nám zjavil Ježiš Kristus, pravý Boží Syn a dokonalý človek. On vedel odkiaľ prišiel a kde všetci smerujeme: z lásky jeho Otca a nášho Otca.

Viera teda nie je iba kultúrnym dedičstvom, ale neustálym úkonom Božej milosti, ktorý volá, ako aj ľudskej slobody, ktorá môže prijať, alebo neprijať jeho volanie. Napriek tomu, že nikto neodpovedá za druhého, sú kresťanskí rodičia povolaní vydávať vierohodné svedectvo svojej viery a kresťanskej nádeje. Majú konať tak, aby Božie volanie a Kristova dobrá zvesť prišli k ich deťom v najväčšej jasnosti a autenticite.

Počas rokov tento Boží dar, ktorý rodičia pomohli svojim maličkým spoznať, musí byť pestovaný s múdrosťou a nehou, aby v nich rástla schopnosť rozlišovať. Neustálym svedectvom manželskej lásky rodičov, prežívaným a pretkaným vierou, s citlivou podporou kresťanského spoločenstva sa deťom uľahčí osobný prístup k samému daru viery, aby prostredníctvom neho objavili hlboký zmysel vlastnej existencie a tak sa cítili prijatí.

Kresťanská rodina odovzdáva vieru, keď rodičia učia svoje deti modliť sa a modlia sa spolu s nimi (por. Familiaris consortio, 60); keď ich privádzajú k sviatostiam a uvádzajú do života Cirkvi; keď sa všetci zhromažďujú pri čítaní Biblie a tak osvetľujú rodinný život svetlom viery a chvália Boha ako Otca.

V súčasnej kultúre sa často vyzdvihuje sloboda jednotlivca, ktorý sa chápe ako autonómny subjekt, ktorý sa akoby sám stvoril a vystačil sebe samému, mimo svojho vzťahu s ostatnými, ako aj svojej zodpovednosti voči ostatným. Usiluje sa o zorganizovanie života spoločnosti, vychádzajúc iba zo subjektívnych a premenlivých túžob, bez akéhokoľvek vzťahu k predchádzajúcej objektívnej pravde, akou je dôstojnosť každej ľudskej bytosti a jej neodcudziteľné právo a povinnosť, ktorým musí každá sociálna skupina slúžiť.

Cirkev neprestáva pripomínať, že pravá sloboda ľudskej bytosti pochádza z bytosti stvorenej na obraz a podobu Božiu. Kresťanská výchova je preto výchovou k slobode a pre slobodu. „konáme dobro nie ako otroci, ktorí nemajú slobodu konať inak, ale robíme to, pretože nesmie osobnú zodpovednosť za svet; pretože milujeme pravdu a dobro, pretože milujeme samého Boha a teda aj jeho stvorenia. Toto je pravá sloboda, ku ktorej nás chce priviesť Duch Svätý“ (homília na vigíliu Zoslania Ducha Svätého, Osservatore romano, španielske vydanie, 9-6-2006, s.6).

Ježiš Kristus je dokonalý človek, príklad synovskej slobody, ktorá nás učí odovzdávať druhým svoju vlastnú lásku: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske!“ (Jn 15,9). V tomto zmysle II. Vatikánsky koncil učí, že „Kresťanskí manželia a rodičia majú zas ísť svojou vlastnou cestou vo vernej láske, navzájom sa udržovať cez celý život v milosti a vychovávať potomstvo, ktoré láskyplne prijali od Boha, v kresťanskej náuke a evanjeliových čnostiach. Takýmto spôsobom slúžia všetkým za príklad neúnavnej a šľachetnej lásky, budujú bratské spoločenstvo v láske a sú svedkami a spolupracovníkmi plodnosti Matky Cirkvi, na znak účasti na tej láske, ktorou si Kristus zamiloval svoju Nevestu, takže seba samého vydal v obeť za ňu“ (Lumen gentium, 41).

Nežnosť, s ktorou nás naši rodičia prijali a sprevádzali počas prvých krokov na tomto svete, je akoby znamením a sviatostným predĺžením dobrotivej lásky Boha, od ktorého pochádzame. Skúsenosť, že sme prijatí a milovaní Bohom a našimi rodičmi, predstavuje pevný základ, ktorý neustále uľahčuje rast a autentický rozvoj človeka a ktorý nám veľmi pomáha dozrievať na ceste k pravde a láske, ako aj vychádzať z nás samých, aby sme vstúpili do spoločenstva s druhými a s Bohom.

Aby sme na tejto ceste ľudského dozrievania robili pokroky, Cirkev nás učí rešpektovať a podporovať nádhernú skutočnosť nerozlučiteľného manželstva medzi mužom a ženou, ktorá je okrem iného začiatkom rodiny. Preto je uznanie a pomoc tejto inštitúcii jednou z najdôležitejších služieb, ktorú dnes môžeme ponúknuť pre všeobecné dobro a skutočný pokrok ľudí a spoločností a zároveň aj najlepšou zárukou k zabezpečeniu dôstojnosti, rovnosti a pravej slobody ľudskej osoby. V tomto zmysle chcem zdôrazniť dôležitosť a kladnú úlohu, ktorú konajú rozličné cirkevné rodinné združenia v prospech manželstva a rodiny. Preto „chcem vyzvať všetkých kresťanov, aby úprimne a odvážne spolupracovali so všetkými ľuďmi dobrej vôle, ktorí prežívajú svoju zodpovednosť v službe rodiny“ (Familiaris consortio, 86), aby zjednotili sily a v správnej rôznosti iniciatív prispeli k podpore pravého dobra rodiny v súčasnej spoločnosti.

Vráťme sa na chvíľu k prvému liturgickému čítaniu dnešnej svätej omše z knihy Ester. Modliaca sa Cirkev videla v tejto pokornej kráľovnej, ktorá sa naplno zastane svojho trpiaceho ľudu, predobraz Matky, ktorá chráni svojou láskou Božiu rodinu putujúcu na tomto svete. Mária je obrazom všetkých matiek, ich veľkého poslania ako strážkyň života, ich veľkého poslania učiť umeniu života, umeniu lásky.

Kresťanská rodina – otec, matka a deti – je teda povolaná smerovať k spomínaným cieľom nie ako k niečomu, čo jej bolo prikázané zvonku, ale ako dar milosti sviatosti manželstva, vliateho manželom. Pokiaľ zostanú otvorení Duchu a budú ho prosiť o pomoc, neprestane im udeľovať lásku Boha Otca, zjavenú a vtelenú v Kristovi. Nech prítomnosť Ducha pomáha manželom nestrácať z pohľadu zdroj a veľkosť ich lásky a ich vzájomného darovania sa, ako aj spoluprácu s ním, aby ho odrážali a stelesňovali vo všetkých dimenziách ich života. Nech v nich Duch vzbudí túžbu po konečnom stretnutí s Kristom v dome jeho Otca a nášho Otca. Toto je posolstvo nádeje, ktoré chcem z Valencie poslať všetkým rodinám sveta. Amen."

– lm –