Cirkev a svet: Problémy Peru očami arcibiskupa z Huancayo
Peru je kolískou jednej z najpozoruhodnejších civilizácií v dejinách – kedysi mocnej
ríše Inkov. Jej hlavným mestom bolo Cuzco na náhorných plošinách Ánd, v takmer triapoltisícmetrovej
výške. Dnešné Cuzco je centrom rovnomennej provincie v juhovýchodnej časti krajiny,
má asi štvrťmilióna obyvateľov, a je napr. aj sídlom arcibiskupa či univerzity, a
turistickým východiskom k ruinám legendárneho mesta Inkov Macchu Picchu. Obrovská
ríša Inkov kedysi zaberala okrem územia Peru aj veľké časti niektorých jeho susedných
krajín. Peru hraničí na severe s Ekvádorom a Kolumbiou, na východe s Brazíliou a Bolíviou,
a na juhu s Chile. Celé jeho západné pobrežie, dlhé asi 2000 km, obmýva Tichý oceán.
História
evanjelizácie Peru
Počiatky kresťanstva v Peru siahajú do obdobia
príchodu španielskych dobyvateľov v roku 1532. Misionárska činnosť v tejto oblasti
bola veľmi intenzívna v 16. a 17. storočí, najmä v pobrežnej a centrálnej časti krajiny.
Do ťažko prístupných oblastí, ako dažďové pralesy na severe, sa evanjelium dostalo
neskôr. Koncom 19. storočia vyzval pápež Lev XIII. miestnych biskupov, aby evanjelizovali
aj tieto časti Peru.
Prvé roky 20. storočia boli začiatkom novej etapy evanjelizácie.
Jej dynamickým centrom bolo hlavné mesto Lima. Táto etapa bola spojená so zriadením
troch apoštolských prefektúr: centrálna – Ucayali, bola zverená menším bratom františkánom,
južná – Urubamba a Madre di Dios dominikánom a severná San Leon del Amazonas augustiniánom.
Postupne vzniklo ďalších päť prefektúr, ktoré boli zverené okrem spomínaných rádov
aj jezuitom a pasionistom. Z cirkevno-administratívneho hľadiska je dnes územie Peru
rozdelené na 25 diecéz, 11 územných prelatúr a 8 apoštolských vikariátov. Ku katolíckej
viere sa hlási necelých 88 percent obyvateľstva.
Národní svätci
Peru
má aj niekoľko veľkých svätcov – za všetkých spomeňme aspoň dvoch: sv. Ruženu
Limskú, patrónku Peru a osobitne mesta Limy, a sv. Toríbia de Mogroveja, patróna latinskoamerických
biskupov. Sv. Ružena Limská, nazývaná aj „prvý kvet svätosti“ Južnej Ameriky, bola
členkou tretieho rádu sv. Dominika. Venovala sa starostlivosti o chorých a chudobných,
veľa sa modlila za misionárov. Okúsila milosť mystického života, ale aj veľké telesné
bolesti, ktoré v posledných rokoch života obetovala za obrátenie pohanov. Zomrela
ako 31-ročná v roku 1617.
Svätý Toríbio bol pôvodom Španiel, do Peru prišiel
v roku 1581 ako biskup, ktorého pápež Gregor XVIII. poveril vedením limskej arcidiecézy.
Bol neúnavným misionárom, ochrancom Indiánov a schopným organizátorom cirkevného života
v Latinskej Amerike. V Lime založil kňazský seminár, ktorý funguje dodnes. Z jeho
iniciatívy sa konal III. limský koncil, dôležitý cirkevný snem, ktorý sa venoval otázkam
evanjelizácie domorodého indiánskeho obyvateľstva. Jeho výsledkom boli pastoračné
normy a texty katechizmu v španielčine a v jazykoch Kečuov a Aymarov. Práve v tomto
roku oslávilo Peru 400. výročie smrti sv. Turíbia de Mogroveja. Jeho život a dielo
vyzdvihol aj pápež Benedikt XVI. vo svojom posolstve účastníkom osláv: „Vynikal
svojou obetavou oddanosťou budovaniu a upevňovaniu cirkevných spoločenstiev svojej
doby, v duchu spolupráce a jednoty,“ napísal peruánskym veriacim Svätý Otec, podľa
ktorého je sv. Turíbio vzorom i pre dnešné časy, príkladom úcty voči dôstojnosti každého
človeka. Politická situácia
Peru má od minulého týždňa
nového prezidenta. Stal sa ním sociálny demokrat Alan García. V druhom kole prezidentských
volieb získal 55 percent hlasov, približne o 11 percent viac ako jeho protikanditát,
ľavicovo orientovaný nacionalista Ollanta Humala. Konzervatívne kruhy vnímajú víťazstvo
Garcíu ako záchranu demokracie. Prípadného zvolenia Humalu sa obávala predovšetkým
stredná vrstva obyvateľstva, najmä preto, že jeho kandidatúru podporoval venezuelský
prezident, populista Hugo Chávez, ktorého mnohí obviňujú z toho, že sa mieša do vnútorných
záležitostí Peru.
Ako uviedli niektoré svetové tlačové agentúry, Alan García
získal väčšinu hlasov voličov v hlavnom meste Lime a v pobrežných oblastiach, kde
je hospodárska situácia obyvateľstva lepšia. Populistu Ollantu zase volili skôr obyvatelia
chudobnejších častí krajiny ako amazónsky prales alebo horské oblasti. O čom svedčí
skutočnosť, že väčšina Peruáncov dala prednosť Garcíovi?, opýtal sa Vatikánsky rozhlas
talianskeho korešpondenta peruánskeho denníka La Reppublica Roberta Montoyu: „Myslím
si, že Peruánci dali svoj hlas Alanovi Garcíovi ani nie tak pre jeho osobu ako pre
to, akú stranu reprezentuje. Treba pripomenúť, že APRA – Strana ľudovej revolučnej
americkej aliancie je jedinou stranou v krajine, ktorá existuje viac ako 40 rokov.
... Tunajší analytici tvrdia, že Peruánci všeobecne stavili na toho kandidáta, ktorého
lepšie poznajú. Humala pohorel na tom, že podporoval zahraničnú politiku venezuelského
prezidenta Chavéza. Voľba Garcíu bola teda pre Peruáncov aj otázkou národnej dôstojnosti.“
57-
ročný García už raz bol prezidentom krajiny, a to v rokoch 1985 až 1990. Toto jeho
prvé funkčné obdobie však bolo poznamenané hospodárskym úpadkom a krvavými nepokojmi.
Teraz, keď na poste hlavy štátu nahradí Alejandra Toleda, tvrdí, že sa poučil zo
svojich chýb a bude riadiť peruánsku ekonomiku lepšie. Ako sa vyjadril, chce uskutočniť
predovšetkým opatrenia na boj proti chudobe.
Otázka chudoby
Na
chudobu obyvateľstva ako jednu z najväčších výziev pre krajinu dlhodobo upriamuje
pozornosť aj Katolícka cirkev v Peru, zatiaľ naposledy prostredníctvom dokumentu peruánskych
katolíckych biskupov k prezidentským voľbám. Tento dokument predstavil Vatikánskemu
rozhlasu arcibiskup z Huancayo Pedro Ricardo Barreto Jimeno. Osobitne sa pritom dotkol
práve problému chudoby: „V skutočnosti je chudoba v Peru niečím zdrvujúcim. Peru
je predsa veľmi bohatá krajina. Podľa makroekonomických údajov sme mali v roku 2005
iba 1,5-percentnú infláciu. To znamená makroekonomickú stabilitu, ktorá ukazuje, že
hospodárstvo Peru je na dobrej ceste. Predsa však, táto makroekonomická stabilita
nezodpovedá každodennej realite, pretože v Peru žije mnoho chudobných ľudí, veľmi
chudobných rodín. 53 percent obyvateľstva žije v podmienkach chudoby a 25 percent
trpí extrémnou chudobou, čo svedčí o tom, že u nás existuje nespravodlivosť v rozdeľovaní
bohatstva krajiny. Preto Cirkev poukazuje na to, že je dôležité bojovať proti chudobe
a za spravodlivejšie rozdeľovanie použiteľných zdrojov. Ďalšia vec, ktorú sme zdôraznili
v spomínanom dokumente, je zdravie obyvateľstva. Iba pre porovnanie uvediem, že štát
vynakladá ročne iba 7 percent svojich prostriedkov na zdravotnícku starostlivosť o
občanov, zatiaľ čo na splácanie zahraničných dlhov až 23 percent. Zhoršovanie zdravia
mnohých Peruáncov je tiež neblahým následkom chudoby. Ďalší, nemenej dramatický problém
sa týka práce, alebo lepšie povedané, jej nedostatku. Je potrebné si uvedomiť, že
národné hospodárstvo Peru sa rozvíja z väčšej časti v prostredí polozamestnanosti,
a často takzvanej ´neformálnej ekonomiky´, inými slovami práce načierno.“
Problém
emigrácie
Národné hospodárstvo Peru prešlo v uplynulých desaťročiach postupnou
dereguláciou a privatizáciou. Trh krajiny v súčasnosti ovládajú väčšinou severoamerické
koncerny a európske firmy. Krajina je bohatá na nerastné suroviny, najmä na zlato
a meď, ktoré však ťažia a vyvážajú predovšetkým medzinárodné konzorciá. V spomínanom
tzv. "neformálnom sektore" pracuje väčšina indiánskeho obyvateľstva. Peru patrí spolu
s Bolíviou a Guatemalou k latinskoamerickým krajinám s prevažne indiánskou populáciou.
Takmer polovica z viac ako 27 miliónov obyvateľov Peru má indiánsky pôvod, väčšina
patrí ku kmeňu Kečuov. Druhú veľkú skupinu obyvateľstva tvoria miešanci, 15 percent
Peruáncov má európsky, malé percento africký alebo ázijský pôvod.
S problémom
nezamestnanosti v Peru úzko súvisí aj ďalší bolestný jav – emigrácia. Tá sa dnes týka
asi dvoch miliónov Peruáncov, ktorí odišli do zahraničia, motivovaní víziou lepšej
budúcnosti. Hovorí opäť arcibiskup Huancayo Barreto Jimeno: „Myslím, že všetci
Peruáci majú niektorého člena rodiny či blízkeho príbuzného v zahraničí. Emigrácia
je dlhodobý jav, ktorý pozorujeme nielen v Peru, ale všeobecne vo všetkých krajinách
Latinskej Ameriky. Cirkev v skutočnosti už celé roky znepokojuje tento pohyb osôb
ako aj jeho negatívne dôsledky, ktoré zaznamenávame v prípade mnohých ľudí, ktorí
odišli z rodnej krajiny: vykorenenie z vlastnej kultúry, sociálna neistota, samota,
zúfalstvo, odsunutie na okraj spoločnosti. Ako vieme, dnes už existuje osobitná pastorácia
migrantov, teda duchovná starostlivosť o prisťahovalcov. Cirkvi latinskoamerických
krajín v tejto oblasti spolupracujú formou rôznych projektov s cirkvami v Európe a
najmä v Spojených štátoch amerických, kam emigruje mnoho Hispáncov. Biskupi USA sú
s nami v neustálom kontakte a radia sa s nami, ako sa starať o týchto migrantov, ako
zlepšovať formy a spôsoby pastorácie týchto našich krajanov. Takže, je tu istá solidarita
medzi nami biskupmi v oblasti duchovnej starostlivosti o tých, ktorí emigrovali zo
svojich krajín.“