Slovo pre chorých: Ježišovo srdce - prameň potrebných milostí

Drahý brat, sestra, mesiac jún je zasvätený Božskému srdcu... Snáď viac ako inokedy, v týchto dňoch upriamiš svoju pozornosť na srdce, ktorému patrí toľko nádherných prívlastkov. Ak hovorím o nádhere, nejde len o akési suché konštatovanie. Ide skutočne o fakt, ktorý je prežiarený aj hodnotou pravdy. Z Ježišovho srdca pre teba prúdia do tvojho osobného života tak potrebné milosti. Vieš, že srdce je životne dôležitý orgán. Keby zlyhala činnosť srdca, ľudský život by bol v ohrození. V týchto chvíľach chcem spolu s tebou uvažovať o dokonalom srdci Boha, ktoré napĺňa nedokonalé ľudské srdce vznešenou čnosťou lásky. Práve vďaka tejto čnosti môže každý človek byť a to nie iba sám pre seba, ale aj pre ľudí vo svojom okolí.

Určite si aj ty už niekoľko krát vo svojom náročnom položení skonštatoval to známe: „Tento človek má dobré srdce,“ alebo: „Tento človek sa vie rozdať, teda chodí so srdcom na dlani.“ Ak takéto konštatovanie vyslovíme na adresu ľudí, akú potom máme predstavu o dokonalom Božskom srdci? Našťastie toto Božské srdce nikdy nezlyháva. Nemôže ho postihnúť nijaká slabosť, nijaký náhly kolaps. Srdce Boha je tým srdcom, ktoré je vždy ochotné a schopné objať ľudskú slabosť a nedokonalosť. Rany nášho srdca zacelí prúdom milosrdnej lásky, ktorá sa dá prirovnať k prúdu tečúcej a priezračnej vody. To preto, že prúd takejto lásky nikdy neprestane vtekať do života každého z nás. Božské srdce je nevyčerpateľný zdroj milosrdenstva, ktoré nepatrí len jednotlivcovi, ale je rozšírené na celý svet a každého človeka v ňom.

Sám patríš do kategórie ľudí, ktorí sú v istom zmysle slova odkázaní na dobro a šľachetnosť ľudského srdca. Ako dobre ti padne, keď sa vo svojom okolí stretneš s človekom, alebo s ľuďmi, ktorí sa usilujú o to, aby ti podali pomocnú ruku v okamihu, keď to naozaj potrebuješ. To podanie pomocnej ruky môžeš vnímať v rôznych formách. V každom takomto skutku, ktorý prijímaš zo strany iných sa zračí dobrota srdca toho - ktorého človeka. Človek, ktorý je nasmerovaný iba sám na seba, na svoje potreby, sny a túžby, len ťažko pochopí potreby toho, kto trpí. Zdravie ako také je relatívny pojem, ale predsa len tí ktorí disponujú telesným i duševným zdravím mávajú zväčša strach a obavu zo stretnutia s človekom, ktorý trpí nejakým postihnutím. Je tu obava z toho, ako zareagujem? Ako nadviažem komunikáciu s človekom, ktorý sa musí denne boriť s istými obmedzeniami vo svojom živote? Alebo je tu celkom opodstatnená obava, ktorá súvisí s tým, či relatívne zdravý človek dokáže poskytnúť požadovanú pomoc postihnutému? Naozaj, ten kto chce kontaktovať s chorým, je veľmi potrebné, aby do tohto kontaktu vstupoval celým svojim srdcom, celou bytosťou. Pretože nič nie je v chorobe tak podstatné a tak dôležité ako celkom obyčajný vzťah prežiarený ľudskosťou a empatiou. Myslím, že ak by ľudské srdce nebolo posilňované potrebnými milosťami, ktoré prúdia do našich životov, nebolo by možné vytvoriť zdravý ľudský vzťah. Zasa na druhej strane, ak by sme nepoznali vo svojej blízkosti ľudí, ktorí sú schopní v láske svojho srdca objať bolesť, poutierať slzu, alebo adresovať zopár povzbudivých slov, bolo by veľmi náročné, ba priam nemožné uveriť v existenciu Boha i v lásku Jeho srdca. V nasledujúcich okamihoch ti ponúkam osobnú skúsenosť, ktorá je v týchto dňoch pre mňa veľkým povzbudením... Tretí rok kontaktujem s človekom pre mňa veľmi vzácnym. Pre túto vzácnosť nazvem tohto človeka tak rozprávkovo: Maruška. Vstúpila do môjho života nie preto, aby spĺňala prostredníctvom dvanástich mesiačikov nemožné, ale skôr preto, aby pochopila realitu bolesti, zdieľala spolu so mnou radosť a veľmi často poskytla užitočnú radu, ktorá slúži nie iba pre moje dobro. Jednoducho moja bolesť sa stala aj jej bolesťou, moja radosť jej radosťou... Čo bolo a je pre mňa veľmi povzbudzujúce, to je fakt, že s Maruškou sa dá rozprávať veľmi otvorene a o všetkom. Stretnutia s ňou majú zmysel a vždy mi otvárajú nové obzory poznania.

Tieto stretnutia sú svedectvom toho, že ide o človeka pokorného, skromného, veľmi rozhľadeného v problematike ľudskej bolesti a utrpenia. Tým chcem povedať, že som presvedčená, že takýto postoj dokáže zaujať ku každému, s kým príde do osobného kontaktu. Pred časom som však cítila vo svojom vnútri akúsi obavu z toho, aby som sa jej ozvala a položila jej aspoň jednoduchú otázku: ako sa má. Keď som prekonala seba samú, zistila som, že moja obava bola opodstatnená. Tá, ktorá povzbudzovala zo všetkých síl mňa sama potrebovala povzbudenie, nakoľko prijala do svojho života ako spoločníčku chorobu. Bolo to zvláštne, keď som sa to dozvedela miešali sa vo mne zvláštne pocity, ale mocnejšie rezonoval vo mne pocit radosti. Ponajprv som tomuto pocitu nerozumela až neskôr sa predo mnou odkrývala jeho podstata. V prvom rade verím, že táto skúška je pre Marušku krátkodobou pozvánkou do školy utrpenia. Teším sa z faktu, že sa k svojej chorobe postavila s dôverou a vyrovnane... Pretože iba silná osobnosť môže povedať: Som šťastný človek... Sama cítim vnútorné šťastie z toho, že sme si mohli úlohy na chvíľu vymeniť... Možno som mohla byť povzbudením, ale predovšetkým som mohla byť akýmsi plodom, ktorý vo vnímaní aj bolesti toho druhého dozrieva. Božské srdce, pre tento vzťah mám túžbu vyspievať ti vlastný magnifikát srdca, že nás voláš do vzťahov, aby sme zreli ako plody pre večnosť... 
Ivana Mochorovská