Ujať sa slova na tomto mieste hrôzy a nahromadenia zločinov proti Bohu a proti človeku
, ktoré nemá v dejinách obdoby, je takmer nemožné – a je obzvlášť ťažké a tiesnivé
pre kresťana, pre pápeža, ktorý pochádza z Nemecka. Na mieste ako je toto sa ťažko
nachádzajú slová a v podstate možno zostať len v nemom tichu – v tichu, ktoré je vnútorným
výkrikom k Bohu. Pane, prečo si mlčal? Ako si všetko toto mohol dopustiť? A zotrvávajúc
v tomto tichu sa v našom vnútri hlboko skláňame pred nespočetným zástupom tých, ktorí
tu trpeli a a boli poslaní na smrť. No toto ticho sa neskôr stáva hlasitou prosbou
o odpustenie a zmierenie, stáva sa výkrikom k živému Bohu, aby už nikdy viac nedopustil
niečo podobné.
Pred 27-imi rokmi 7. júna 1979 tu bol pápež Ján Pavol II. ,
ktorý vtedy povedal: „prichádzam sem dnes ako pútnik. Vie sa, že som tu bol už veľakrát...koľkokrát!
A veľakrát som zostúpil do cely smrti Maximiliána Kolbeho a zastavil sa pred múrom
popráv a prešiel medzi zrúcaninami plynových komôr v Brezinke. Nemohol sem neprísť
znovu ako pápež. Pápež Ján Pavol II. tu bol ako syn národa, ktorý si popri židovskom
národe musel na tomto mieste a vôbec počas vojny vytrpieť najviac. Poliakov, ktorí
prišli o život počas druhej svetovej vojny bolo 6 miliónov : jedna pätina národa -
spomenul vtedy pápež. A tu na tomto mieste potom zdvihol svoj varovný hlas s výzvou
na rešpektovanie práv človeka a národov, ak ako na to pred ním vyzvali svet jeho predchodcovia
Ján XXIII. a Pavol VI. a dodal: „tieto slová vypovedá (...) syn národa", ktorý bol
vo svojich dávnych a novodobých dejinách podrobený inými mnohonásobným útrapám. A
nehovorí to preto , aby obviňoval, ale aby pripomínal. Hovorí v mene všetkých národov,
ktorých práva sú porušované a zabúdané.
Pápež Ján Pavol II. tu bol ako syn
poľského národa. Ja som tu dnes ako syn nemeckého národa a práve preto musím a môžem
povedať ako on: nemohol som sem neprísť. Musel som prísť. Bolo a je to povinnosťou
voči pravde a právu tých čo trpeli, povinnosťou voči Bohu, byť tu ako nástupca Jána
Pavla II. a ako syn nemeckého národa – toho národa nad ktorým skupina zločincov získala
moc prostredníctvom falošných prísľubov v mene perspektív veľkosti, obnovenia cti
národa a jeho významu s vyhliadkami na blahobyt, ale aj silou teroru a zastrašovania,
takže náš národ mohol byť využitý a zneužitý ako nástroj ich zbesilej túžby po ničení
a ovládaní. Áno, nemohol som sem neprísť. 7. júna 1979 som tu bol ako arcibiskup Mníchova
Friesingu, medzi mnohými biskupmi, ktorí sprevádzali pápeža, ktorí ho počúvali a modlili
sa s ním. V roku 1980 som sa potom na toto miesto hrôzy vrátil ešte raz s delegáciou
nemeckých biskupov, otrasený nad spôsobeným zlom a vďačný za skutočnosť, že nad týmito
chmárami vzišla hviezda zmierenia. A to je znovu aj dôvod prečo sa tu nachádzam dnes:
aby som úpenlivo prosil o milosť zmierenia predovšetkým od Boha , ktorý jediný môže
otvoriť a očistiť naše srdcia a potom od ľudí, ktorí tu trpeli a napokon aby som prosil
o milosť zmierenia pre všetkých tých, čo v tejto hodine našich dejín znovu trpia pod
vládou nenávisti a násilia ku ktorému táto podnecuje.
Koľko otázok sa nám natíska
na tomto mieste? Stál a znovu sa objavuje otázka: „Kde bol v tých dňoch Boh? Prečo
mlčal? Ako mohol dopustiť túto nadmieru ničenia, tento triumf zla ? Tu nám prichádzajú
na um slová zo 44. žalmu o náreku trpiaceho Izraela.... „a predsa si nás ponížil v
kraji líšok a zahalil tôňou smrti. Veď pre teba nás usmrcujú deň čo deň, pokladajú
nás za ovce na zabitie. Prebuď sa Pane, prečo spíš? Vstaň a nezavrhni nás navždy.
Prečo odvraciaš svoju tvár? Vari môžeš zabudnúť na našu biedu a naše súženie? Veď
naša duša je pokorená až do prachu , naše telo je pritlačené k zemi. Vstaň Pane, pomôž
nám a vykúp nás, veď si milosrdný.“ (Ž 44,20.23-27) Tento hlasitý výkrik strachu,
ktorý trpiaci Izrael zdvíha k Bohu v obdobiach extrémnej tiesne je súčasne aj výkrikom
o pomoc všetkých tých čo v priebehu dejín – včera, dnes a zajtra - trpia pre lásku
k Bohu, lásku k pravde a dobru a je ich veľa, aj dnes.....
Miesto na ktorom
sa nachádzame je miestom pamiatky. Minulosť nikde nie je len minulosť. Týka sa nás
a naznačuje nám cesty na ktoré sa nemáme, alebo máme vydávať. Tak ako Ján Pavol II.
som prešiel po chodníku vedúcom popri pamätných tabuliach , ktoré v rôznych jazykoch
pripomínajú obete tohto miesta. Sú na nich nápisy v bieloruskom, českom, nemeckom,
francúzskom, gréckom, hebrejskom, chorvátskom, talianskom jazyku, v jazyku jidiš,
v maďarskom, dánskom, nórskom, poľskom, ruskom, rómskom, rumunskom, slovenskom, srbskom,
ukrajinskom, židovsko-španielskom a anglickom jazyku. Všetky tieto pamätné tabule
hovoria o ľudskej bolesti, dávajú nám tušiť cynizmus onej moci, ktorá jednala s ľuďmi
ako s hmotou , neuznávajúc ich ako ľudské bytosti v ktorých sa trblieta obraz Boha.
Niektoré tabule vyzývajú k osobitnému zamysleniu a spomienke ako je to tá s nápismi
v hebrejčine. Mocipáni tretej Ríše chceli židovský národ úplne rozdrviť, zničiť a
eliminovať ho zo zoznamu národov tejto zeme. Slová žalmu: „usmrcujú nás deň čo deň,
pokladajú nás za ovce na zabitie“...sa teda strašlivým spôsobom potvrdili. V podstate
mali oní násilní zločinci vyhubením tohto národa v úmysle zabiť Boha, ktorý zavolal
Abraháma, ktorý prehovoriac na Sinaji stanovil kritériá na usmernenie ľudstva , ktoré
ostanú platné naveky. Ak tento národ jednoducho svojou existenciou vydáva svedectvo
o Bohu, ktorý prehovoril k človeku a ujíma sa ho, tak ten Boh mal byť konečne mŕtvy
a domínium patriť len človeku – tým samotným, ktorí sa považovali za silných a vedeli
sa zmocniť sveta. Zničením Izraela chceli v konečnom dôsledku vytrhnúť aj koreň v
ktorom má pôvod kresťanská viera a nahradiť ju definitívne vlastnoručne vyrobenou
vierou – vierou nadvlády človeka, nadvlády silného.
Je tu ďalej tabuľa v poľskom
jazyku . V prvej fáze a predovšetkým sa chcela odstrániť kultúrna elita a vymazať
tak národ ako samostatný historický subjekt, aby sa čo do úrovne v akej pokračoval
existovať, znížil na národ otrokov. Ďalšia pamätná tabuľa, ktorá pozýva k osobitnému
zamysleniu je s nápismi v jazyku Rómov a Sintov. Aj tu sa chcel odstrániť celý národ
, ktorý žije ako kočovný medzi inými národmi. Bol zaradený medzi zbytočné prvky univerzálnych
dejín na základe ideológie v ktorej malo mať cenu už len úžitok a zmerateľný osoh,
všetko ostatné , bolo podľa jej koncepcie klasifikované ako lebensunwertes Leben -
život nehodný toho, aby bol žitý. Potom je tu tabuľa v ruskom jazyku , ktorá pripomína
obrovský počet životov obetovaných ruskými vojakmi v zrážke s režimom národno-socialistického
teroru , no zároveň nás núti zamyslieť sa aj nad tragickým dvojitým významom ich misie.
Oslobodením národov od jednej diktatúry, mali slúžiť aj na podrobenie tých istých
národov novej diktatúre - diktatúre Stalina a komunistickej ideológii. Aj všetky ostatné
tabule v mnohých európskych jazykoch nám hovoria o utrpení ľudí celého tohto kontinentu
. Hlboko by sa dotkli nášho srdca keby sme si ich nepripomínali len všeobecne ako
obete, ale videli tváre jednotlivých osôb, ktorých životy sa skončili tu, v temnote
teroru. Pocítil som ako vnútornú povinnosť zastaviť sa aj pred tabuľou s nápismi v
nemeckom jazyku. Z nej sa pred nami vynára tvár Edith Steinovej, Terézie Benedikty
a Cruce – Židovky a Nemky, ktorá tu zahynula spolu so sestrou v hrôze noci nemecko-nacistického
koncentračného tábora. Ako kresťanka a Židovka prijala smrť spolu so svojím ľudom
a za neho. Na Nemcov, ktorí boli vtedy deportovaní do Osvienčimu- Brezinky a ktorí
tu boli usmrtení sa pozeralo ako na Abschaum der Nazion - ako na odpad spoločnosti.
Dnes ich ale my uznávame s vďakou ako svedkov pravdy a dobra , ktoré nezapadli ani
v našom národe. Ďakujeme týmto osobám , pretože sa nepodrobili moci zla a teraz stoja
vpredu ako svetlá v tmavej noci. S hlbokým rešpektom a vďakou sa skláňame pred všetkými
tými, ktorí ako tí traja mladí čo pred hrozbou rozpálenej babylonskej pece, vedeli
odpovedať: „len náš Boh nás môže zachrániť. Ale keby nás aj neoslobodil, vedz kráľu,
že tvojich bohov si nectíme a zlatej soche , ktorú si postavil sa neklaniame (porov.
Dan. 3,17).
Áno, za týmito pamätníkmi sa skrýva osud nespočetných ľudských
bytostí. Burcujú našu pamäť a naše srdce. Nechcú v nás vzbudzovať nenávisť: naopak
poukazujú nato, akým hrozným je dielo nenávisti. Chcú priviesť našu myseľ k uznaniu
zla ako zla a k jeho odmietnutiu. Chcú v nás vzbudiť odvahu k dobru, ktoré odporuje
zlu. Chcú v nás podnietiť tie pocity, ktoré vyjadruje Sofokles slovami, ktoré kladie
na pery Antigóna, keď sa ocitá obkolesený hrozbou: „Nie som tu preto, aby sme spolu
nenávideli, ale aby sme spolu milovali“.
Vďaka Bohu, s očistením pamäti ku
ktorej nás nabáda toto miesto hrôzy, narastajú okolo neho aj početné iniciatívy na
obmedzenie zla a posilňovanie dobra. Pred chvíľou som mohol požehnať Ústredie pre
dialóg a modlitbu. V jeho bezprostrednej blízkosti žijú svoj utiahnutý život sestry
karmelitánky , ktoré sa osobitným spôsobom spojili s tajomstvom Kristovho kríža a
nám pripomínajú vieru kresťanov, ktorá potvrdzuje , že Boh sám zostúpil do pekla utrpenia
a trpí spolu s nami. V Osvienčime sa nachádza centrum svätého Maximiliána Kolbeho
a Medzinárodné centrum formácie o Osvienčime a Holokauste. Je tu ďalej aj Medzinárodný
dom pre stretnutia mládeže. V jednom zo starých domov Modlitby sa nachádza Židovské
ústredie. A napokon sa zriaďuje Akadémia pre ľudské práva . Môžeme tak dúfať, že z
tohoto niekdajšieho miesta hrôzy vyklíči a vyrastie konštruktívne presvedčenie, že
nezabúdať pomáha odolávať zlu a dáva triumfovať láske.
Ľudstvo prešlo v Oswienčime
„tmavou dolinou“. Preto by som chcel na tomto mieste zakončiť modlitbou dôvery, izraelským
žalmom, ktorá je zároveň aj modlitbou kresťanskou: „Pán je môj pastier, nič mi nechýba:
pasie ma na zelených pašienkach. Vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje. Vodí ma
po správnych chodníkoch, verný svojmu menu. I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem
sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou. (.....
) A budem bývať v dome Pánovom mnoho a mnoho dní.“ (Ž 23, 1 – 4.6) (skrátené)