Vatikán (10. mája, RV) - Ako každú stredu, aj dnes sa na Námestí sv. Petra
konala pravidelná generálna audiencia Benedikta XVI. Približne 40-tisíc pútnikov z
21 krajín si vypočulo katechézu Svätého Otca na tému apoštolskej postupnosti.
Drahí
bratia a sestry, Cirkev, ktorá sa zrodila z vôle Ježiša a okolo neho, kráča po ceste
histórie. Vo vernosti Pánovmu príkazu dvanásti najprv doplnili svoj počet voľbou Matúša
na Judášovo miesto (por. Sk 1, 15-26), potom sa pridali ďalší, ktorým boli zverené
úlohy, aby pokračovali v ich službe. Tak aj Pavol, ktorý bol ustanovený za apoštola
priamo Zmŕtvychvstalým (por. napr. Gal 1, 1), porovnáva s apoštolmi svoje evanjelium
(por. ivi 1, 18), má starosť odovzdať to, čo dostal (por. 1 Kor 11, 23; 15, 3-4),
a pri rozdeľovaní misijných úloh je pripojený k apoštolom spoločne s ostatnými, napríklad
s Barnabášom (por. Gal 2, 9). Ako na začiatku je apoštol povolaný a poslaný Zmŕtvychvstalým,
tak povolanie a poslanie ostatných, pôsobiacich v sile Ducha Svätého, tými, ktorí
sa už nachádzajú v apoštolskej službe, bude cestou, na ktorej im bude zverená služba
„episcopé“.
Samozrejme presná forma „episcopé“ sa na rozdiel od počiatkov
rozvinie postupne, až pokiaľ nedosiahne podobu – jasný dôkaz o nej máme u sv. Ignáca
z Antiochie zo začiatku 2. storočia (por. Ad Magnesios, 6, 1: PG 5, 668) – trojitého
úradu biskupa, kňaza a diakona. Ide o vývoj vedený Duchom Svätým, ktorý pomáha Cirkvi
pri hľadaní autentických foriem apoštolskej postupnosti. Tie sú stále lepšie definované
medzi pluralitou skúseností a charizmatickými i úradnými formami, prítomnými v pôvodných
komunitách.
Postupnosť v biskupských úradoch sa tak
ukazuje ako záruka zachovania apoštolskej tradície. Spojenie medzi kolégiom biskupov
a pôvodnou komunitou apoštolov môžeme vidieť predovšetkým v historickej kontinuite:
v tejto kontinuite postupnosti je záruka zachovania kolégia apoštolov zhromaždeného
Kristom v prítomnom cirkevnom spoločenstve. Kontinuita sa však chápe aj v duchovnom
zmysle, pretože apoštolská postupnosť v službe je považovaná za privilegované miesto
pôsobenia a odovzdávania Ducha Svätého. Jasné echo o týchto názoroch nachádzame napríklad
v nasledujúcom texte Ireneja z Lyonu (druhá polovica 2. stor.): „Apoštolská tradícia
sa ukazuje na celom svete, v každej cirkvi všetkým tým, ktorí chcú vidieť pravdu,
a my môžeme spočítať biskupov ustanovených apoštolmi v cirkvách a ich nástupcov až
po naše časy... (Apoštoli) chceli, aby tí, ktorých zanechali ako nástupcov a ktorým
odovzdali svoje vlastné učiteľské poslanie, boli dokonalí a bezúhonní vo všetkom.
Ak to správne pochopili, mali z toho veľký zisk, ak zlyhali, spôsobili veľkú škodu“
(Adversus haereses, III, 3,1: PG 7,848).
Irenej sa koncentruje na „najvyššiu,
antickú a všetkým známu“ Cirkev, ktorá bola „založená a ustanovená v Ríme slávnymi
apoštolmi Petrom a Pavlom“, a zdôrazňuje tradíciu viery, ktorá od apoštolov prostredníctvom
ich nástupcov biskupov prichádza až k nám. Takýmto spôsobom sa biskupské nástupníctvo
Rímskej cirkvi stáva znamením, kritériom a zárukou neprerušeného odovzdávania apoštolskej
viery: „Tejto Cirkvi pre jej osobitné prvenstvo (propter potiorem principalitatem)
prináleží každá cirkev, teda kdekoľvek roztrúsení veriaci, pretože v nej apoštolská
tradícia bola vždy zachovaná...“ (Adversus haereses, III., 3,2: PG 7,848).
Biskupské
nástupníctvo overené na základe spoločenstva s Cirkvou v Ríme je teda kritériom zotrvania
jednotlivých cirkví v tradícii apoštolskej viery, ktorá prostredníctvom tohto spojenia
mohla prísť od počiatkov až k nám: „V tomto poriadku a týmto nástupníctvom prišla
až k nám tradícia, ktorá je v Cirkvi už od apoštolov a ohlasovanie pravdy. A toto
je najplnším dôkazom, že viera apoštolov je jedna a rovnaká. Zachovaná a odovzdaná
v pravde“ (ibid, III., 3, 3: PG 7,851).
Podľa týchto
svedectiev antickej Cirkvi, apoštolskosť cirkevného spoločenstva spočíva vo vernosti
viere a praxi apoštolov, prostredníctvom ktorých je zaistené historické a duchovné
spojenie Cirkvi s Kristom. Apoštolská postupnosť biskupskej služby je cestou, ktorá
zaručuje verné odovzdávanie apoštolského svedectva.
To čo predstavujú
apoštoli vo vzťahu medzi Pánom Ježišom a prvotnou Cirkvou, predstavuje biskupská postupnosť
vo vzťahu medzi prvotnou Cirkvou a súčasnou Cirkvou. Nejde tu iba o jednoduché materiálne
spojenie; ale skôr o historický nástroj, ktorým si posluhuje Duch Svätý, aby sprítomnil
Ježiša Krista, hlavu svojho ľudu, prostredníctvom tých, ktorí sú vysvätení na službu
položením rúk a modlitbou biskupov. Cez apoštolskú postupnosť nás tak dosahuje Kristus.
Hovorí k nám v slove apoštolov a ich nástupcov. Prostredníctvom ich rúk pôsobí vo
sviatostiach. V ich pohľade je jeho pohľad, ktorý nás zahaľuje, a tak sa cítime milovaní,
prijatí v Božom srdci.