Veľká noc vo svete: Od Texasu po Čínu

Po piatkovom napätí, sobotnej prázdnote a nedeľnom výdychu šťastia sa k mocným duchovným zážitkom pridávajú ľudové zvyklosti. Vždy, keď nám do života zasvieti aspoň odblesk večného tajomstva, pookrejeme pocitom, ktorý by básnik nazval jarným. Benedikt XVI. vo svojej encyklike o láske napísal, že iba v intímnom stretnutí duše a tela sa človek stáva skutočne samým sebou. Do tejto ľudskej pokladnice spojenia nebeského a pozemského počas najväčších kresťanských sviatkov sme načreli na prechádzke chodbami Vatikánskeho rozhlasu, kde pracujú kolegovia 59 národností.

Janet z Tanzánie: Svätý týždeň nazývame Huma-taka-tifu, čo znamená Svätý týždeň. Všetko je veľmi podobné ako tu v Európe, sme Rímskokatolícka cirkev. Odlišnosť nastáva až po vigílii – tu rodina zväčša ostáva sama, u nás sa spoja tri-štyri rodiny a slávia zmŕtvychvstanie spoločne. Trvá to celú noc: sedíme s rodinou a rodinnými priateľmi, rozprávame sa, tancujeme, jeme, pijeme...

V nemeckej redakcii sme zastihli šéfa tejto jazykovej sekcie, jezuitského pátra Ebherta Von Gemingena.
Duchovných zvykov nemáme veľmi veľa, ale panuje nábožný zvyk piecť baránka. Mamy ho položia na stôl ako symbol ukrižovaného Krista, dajú mu veľkonočnú vlajočku a neskôr ho v rodine spolu rozkrájajú a zjedia. V sobotu neskoro večer sa ešte chodí na cintoríny zapáliť sviečky na hroby príbuzných.

Z nenáboženských tradícií sú najdôležitejšie maľované vajíčka, ktoré sa v nedeľu ráno spolu so sladkosťami skrývajú v záhrade alebo vnútri, ak je zlé počasie, a deti, ale aj dospelí, ich musia hľadať. Typické sú aj veľkonočné zajačiky – Österhasen.

Kolegyne zo Škandinávie nás privítali čokoládovými vajíčkami a vo veselej nálade:
Som Lena Monti. Vo Fínsku máme jeden špeciálny výrobok, ktorý sa volá sa memmi a je sa iba na Veľkú noc. Niečo také nepoznajú nikde inde na svete. Nevyzerá príliš vábne – je však výborný. Je hnedý, pripravuje sa zo sladu celé hodiny a je sa so šľahačkou.

Fínsko je prevažne luteránska krajina, svätí sa tam neuctievajú, preto nehovoríme ani Svätý týždeň, ale Veľkonočný týždeň. Veľký piatok nazývame aj Dlhý piatok – Pitkaperliantai. Naň sa kladie najväčší dôraz, pre nedeľu a pondelok už nemáme špeciálne označenia ani zvyklosti. Využívajú sa skôr na oddych, výlety. Vo Fínsku je aj veľa pravoslávnych, to je druhá najväčšia cirkev u nás, tiež majú svoje zvyky...

Som Ingrid Amiči zo Švédska. U nás vo všeobecnosti ľudia, zvlášť mladí, nevnímajú, že sa slávi Veľká noc. Nejdú do kostolov, nevedia o smrti Ježiša Krista, celá spoločnosť je veľmi sekularizovaná. Samozrejme, že rodiny sa schádzajú, stolujú spolu, ale slávia skôr príchod jari a školské voľno.

V Južnej Amerike je situácia opačná, ako hovorí Silvo Nežoza z Brazílie:

Slávenie Veľkej noci u nás je veľmi podobné Európe, veď sme boli Európanmi kolonizovaní, citeľný je najmä portugalský a taliansky vplyv. Osobitný dôraz sa kladie v našej kultúre na Veľký piatok, ktorý je naozaj veľmi veľkým piatkom – sesta feda major. Dňom, keď sa nerobí nič a dodržiava sa silencium. Menej sa počúva rádio, ide sa do kostola, na adoráciu pred krížom, v rodinách sa je iba chlieb a ryba, nič viac, očakáva sa moment vzkriesenia.

Aj všetky ľudové zvyky sú úzko späté s vierou, lebo Veľký týždeň má silnú odozvu i medzi tými, čo neveria. Vnímajú vtedy krásu toho, čomu my ostatní veríme, niečo z tajomstva viery.

Veľmi bohaté prežívanie Veľkej noci v Španielsku nám priblížil Raffael Alvarez Tarrner.
V Španielsku musíme začať už Veľkým týždňom – Týždňom utrpenia. V tých dňoch vychádzajú na ulice, do farností i do domácností podľa stredovekej tradície umelecké skupiny s predstaveniami na motívy pašií a zmŕtvychvstania. Zdržia sa dva-tri dni. Táto tradícia má vysokú úroveň, pochádza z čias baroka, keď sa vyvinuli rôzne umelecké školy podľa regiónov – sever, stred, juh.

Toto obdobie je typické aj mnohými koncertmi sakrálnej hudby počas celého Veľkého týždňa. Osobitná pozornosť sa pri ľudových pobožnostiach venuje obradu stretnutia vzkrieseného Pána so svojou najsvätejšou Matkou. Sedembolestná Panna Mária sa oblieka do bieleho odevu, hľadí na svojho Syna.

Indický kolega Rimen Matodo pochádza z dedinky blízko Bombaja:
Pre tento kraj je typické konať si vo Veľkom týždni duchovné obnovy. Vo štvrtok sa konajú veľké procesie s krížom a imitácie ukrižovania – doslova, Ježiš sa stretáva so Židmi oblečenými do typických šiat, potom ju zavesia na kríž, zvesia a vložia do hrobu.

Rimenova spolupracovníčka Airin Renpiči je priamo z veľkého Bombaja:
Máme naozaj obrovskú katolícku farnosť. Zvláštnym zvykom u nás je pripraviť na Zelený štvrtok v osobitnej miestnosti poslednú večeru – dvanásť sôch apoštolov okolo bohato prestretého stola s rozličnými jedlami. Prinášajú ich všetci členovia farnosti, predávajú ich a zisk venujú chudobným. Na Veľký piatok robíme večer procesiu so sochami Krista a Sedembolestnej Panny Márie, na ktorej sa zúčastňuje aj veľa nekatolíkov – hinduisti, moslimovia.

Do Ameriky nás zaviedli dvaja mladí kolegovia: Chris Altier a Charles Collins
Charles pochádza z Texasu.
Skutočne populárnou vecou u nás na juhu, ale aj v Štátoch ako takých, je svätá omša pri východe slnka, ktorá sa začína ešte pred svitaním, takže slnko vychádza počas nej, čo je vskutku krásne.

Cez pôst sa v mnohých farnostiach konajú pobožnosti na základe siedmich posledných slov Ježiša Krista, často hudobne spracované a spojené s kázňami na tému každého zo siedmich zvolaní. Niekde robia v piatok večer sviečkový sprievod, symbolizujúci 12 apoštolov opúšťajúcich Ježiša.

Chris sa obrátil neskôr, a preto si z detských veľkonočných zážitkov pamätá najmä populárnu vajíčkovú naháňačku:
Najprv v nedeľu ráno doma a potom veľkú farskú naháňačku.

Rodičia uvaria a namaľujú vajcia, poskrývajú ich po dome a záhrade a dúfajú, že deti nájdu všetky, lebo inak skrýšu prezradí až smrad o tri mesiace neskôr.

Podľa čínskej kolegyne Maria Ma nie sú veľkonočné oslavy v jej krajine veľmi viditeľné:
Čína nie je kresťanská krajina. Ale, samozrejme, veriaci rešpektujú liturgiu – vo štvrtok sa zúčastňujú na svätej omši, v piatok na krížovej ceste a obradoch umučenia a v sobotu na vigílii. Nie je to však sviatok ako napríklad koniec roka, keď sa schádzajú celé rodiny. Veľká noc sa slávi skôr na báze viery, keď sa zjednocujú veriaci, aby spolu oslávili udalosti takého veľkého významu.

Púť po svete ukončíme v našských krajoch – v katolíckom Poľsku. Sprevádza nás Tadeusz Češľak:
Ešte pred Veľkým týždňom, počas pôstnych nedieľ, sa konajú pobožnosti tzv. goškie žale – spievané meditácie o Pánovom umučení. Okrem toho sa konajú krížové cesty, ktoré na Veľký piatok vychádzajú z kostolov na ulice a námestia a zúčastňujú sa na nich desaťtisíce ľudí. Je to nová obyčaj, vznikla, až keď začalo byť možné prejavovať vieru na verejnosti, a teší sa čoraz väčšej popularite. Divadelné prvky sa dostávajú aj do iných obradov. Vo Varšave napríklad kňaz jednej z farností vošiel na Kvetnú nedeľu do kostola na oslovi. To sú sugestívne veci, ktoré priťahujú zvlášť deti...

V rodinách sú určitým vrcholom veľkonočné raňajky. V sobotu prinášajú ľudia do kostola šunku, klobásy a rôzne jedlá a kňazi ich posviacajú. Večer sa ide na vigíliu a hneď zavčasu ráno okolo šiestej na skorú omšu, po nej je procesia a potom sa ľudia schádzajú v domoch pri slávnostných raňajkách a navzájom si blahoželajú. Obyčaje sa však nekončia, dôležitý je ešte pondelok, keď sa oblieva vodou na pamiatku krstu.

Veríme, že ani dnešnej slovenskej oblievačke a šibačke nechýbala radosť z nového života. Že bola prejavom pozornosti mužov voči ženám a naopak. Všetkým prajeme, aby sme sa vo svetle veľkonočnej Božej lásky dokázali navzájom čoraz štedrejšie obdarúvať.

- te -