Veľkonočná vigília: homília Svätého Otca

"Vy hľadáte Ježiša Krista, ukrižovaného. Vstal z mŕtvych, niet ho tu" (Mk 16, 6). Takto sa Boží posol, odetý svetlom, prihovára ženám, hľadajúcim v hrobe Ježišovo telo. To isté evanjelista zvestuje v tejto svätej noci i nám: Ježiš nie je osobnosťou z minulosti. On žije, a ako taký kráča pred nami; volá nás, aby sme nasledovali Jeho, ktorý žije, a tak našli i my cestu skutočného života.
"Vstal z mŕtvych... Niet ho tu". Keď Ježiš svojím učeníkom prvýkrát hovoril o kríži a zmŕtvychvstaní, oni sa, zostupujúc z Hory premenenia pýtali čo vlastne znamená “vstať z mŕtvych”. (Mk 9, 10). Na Veľkú noc sa radujeme, pretože Kristus nezostal v hrobe, jeho telo nepodľahlo porušeniu; patrí do sveta žijúcich, nie do sveta mŕtvych; radujeme sa, preto že on je – ako to vyjadrujeme počas obradu s Veľkonočnou sviecou – on je Alfa a súčasne Omega, existuje teda nielen včera, ale aj dnes a naveky (por. Hebr. 13, 8). Nejakým spôsobom však zmŕtvychvstanie natoľko presahuje naše horizonty i všetky naše skúsenosti, že sa ponárame do seba akoby pokračujúc v rozhovore učeníkov: v čom vlastne spočíva "vstať z mŕtvych"? Čo to pre nás znamená? Pre celý svet a celé dejiny? Istý nemecký teológ raz ironizoval, že zázrak oživenej mŕtvoly – ak sa to naozaj stalo, čo však on neveril – by bol v konečnom dôsledku bezvýznamný, keďže by sa práve nás netýkal... Skutočne, ak by bol iba kedysi ktosi oživený a nič viac, ako by sa to malo týkať nás? Lenže práve Kristovo zmŕtvychvstanie je čosi viac, čosi odlišné. Ono je – ak máme použiť terminológiu evolučnej teórie – najväčšou “mutáciou“, v absolútnom zmysle najrozhodujúcejším skokom do celkom novej dimenzie, skokom počas dlhých dejín života a jeho vývoja ešte nikdy neuskutočneným: skokom do úplne nového poriadku, ktorý sa týka nás a vzťahuje sa na celé dejiny.

Rozprava, uvedená učeníkmi, by obsahovala nasledujúce otázky: Čo sa tam stalo? Aký význam to má pre nás, pre svet ako celok, i pre mňa osobne? Predovšetkým: čo sa stalo? Ježiša viac v hrobe niet. Žije celkom novým životom. Ale ako sa to mohlo stať? A pod vplyvom akých síl? Rozhodujúce je, že tento človek, Ježiš, nebol sám, nebol akýmsi do seba uzavretým „ja“. On bol dokonale zjednotený so živým Bohom, zjednotený s Ním natoľko, že s Ním tvoril jedinú osobu. Nachádzal sa takpovediac v objatí s tým, kto je život sám, v objatí nie čisto emotívnom, ale ktoré zahŕňalo a prenikalo celé jeho bytie. Jeho vlastný život nebol iba jeho vlastný, keďže bol v existenciálnom spoločenstve s Bohom a vnorený do Boha, a preto mu život v skutočnosti nemohol byť odňatý. Z lásky sa mohol nechať zabiť, ale práve tým prelomiť nezvratnosť smrti, pretože v sebe nosil definitívu života. Bol dokonale zjednotený s natoľko nezničiteľným životom, ktorý cez smrť potom vyprýštil odznova. Vyjadrime to isté ešte z iného hľadiska. Jeho smrť bola úkonom lásky. Anticipoval ju na Poslednej večeri a pretavil ju na akt sebadarovania. Jeho existenciálna jednota s Bohom bola konkrétna existenciálna jednota s Božou láskou, ktorá je voči smrti neporaziteľná, je silnejšia ako smrť. Zmŕtvychvstanie bolo ako explózia svetla, explózia lásky, ktorá uvoľnila spojenie dovtedy neoddeliteľného „umri a oži“. Uviedla novú dimenziu bytia, dimenziu života, do ktorého bola premeneným spôsobom integrovaná hmota, prostredníctvom ktorej vyvstáva nový svet.

Je jasné, že táto udalosť nie je akýsi zázrak z minulosti, ktorý by nám v podstate mohlo zostať ľahostajný. Ide o kvalitatívny skok v dejinách „evolúcie“ a života vôbec, a to smerom k budúcemu novému životu, smerom k novému svetu, ktorý z Krista sústavne prežaruje do tohto nášho sveta, aby ho premieňal a priťahoval k sebe. Ale ako sa to deje? Ako sa môže táto udalosť skutočne dotknúť až mňa a pritiahnuť a vyzdvihnúť môj život k sebe? Odpoveď, na prvý pohľad možno prekvapujúca, ale skutočná, znie: tejto udalosti sa zúčastňujem prostredníctvom viery a krstu. Preto je Krst súčasťou Veľkonočnej vigílie, čo aj v tomto slávení zdôrazní udelenie sviatostí kresťanskej iniciácie, a to niekoľkým dospelým z rôznych krajín sveta. Krst znamená práve toto: nejde v ňom o udalosť dávnu, minulú, ale tento kvalitatívny posun svetových dejín sa blíži ku mne, aby ma uchvátil a pritiahol. Krst nie je púhy aktu cirkevného začlenenia, ani rituál, tak trochu nemoderný a ťažkopádny na prijatie človeka do Cirkvi. Krst nie je ani jednoduché obmývanie, akýsi druh očisťovania s skrášľovania duše. Krst je skutočná smrť a skutočné zmŕtvychvstanie, znovuzrodenie, premena k novému životu.

Ako to dokážeme pochopiť? Myslím, že obsah krstu nám bude jasnejší, keď sa zahĺbime do malej duchovnej autobiografie, ktorou nás sv. Pavol obdaril v Liste Galaťanom. Končí sa slovami, obsahujúcimi aj jadro tohto životopisu: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus“ (Gal 2, 20). Žijem, ale nie som to viac ja. Vlastné „ja“, existenciálna identita človeka – tohto človeka – Pavla, sa premenila. Ešte jestvuje, ale viac nejestvuje. Prekonal ono „už nežijem“ a sústavne sa nachádza v onom „už nežijem“: Ja, „nežije“ viac ja. Pavol týmito slovami neopisuje nejakú mystickú skúsenosť, hoci aj tá mu azda mohla byť darovaná a azda by nás mohla zaujímať z historického hľadiska. Nie, citovaná veta vyjadruje to, čo sa udialo v krste. Je zo mňa vyňaté moje vlastné ja a vkomponovaná nová, väčšia bytosť. Vtedy je tu moje „ja“ znovu, ale už premenené, zušľachtené, otvorené vnorením do iného „ja“, v ktorom získa nový bytostný priestor. Tú istú vec nám Pavol vysvetľuje ešte z iného aspektu, keď v tretej kapitole listu Galaťanom hovorí o „prísľube“, danom osobne jednému a jedinému: Kristovi. On len v sebe nosí celý tento prísľub. Ale čo sa potom udeje s nami? Stali ste sa jedno s Kristom - odpovedá Pavol (Gal 3, 28). Nestali ste sa jednoducho „jedno“, stali ste sa jedným, jedinečným, jedinečne novým subjektom. Toto oslobodenie z odlúčenosti nášho vlastného „ja“, toto sebanájdenie v novej bytosti je vlastne nachádzanie sa v nedozernej Božej veľkosti. Je prevedením do života, vychádzajúceho už teraz z kontextu „zomri a oži“. Mohutná explózia Zmŕtvychvstania nás vťahuje, upevnených a uchvátených krstom. Tak sme včlenený do nového rozmeru života, do ktorého sme – napriek súženiam našej doby – už nejakým spôsobom uvedení. Znamená to prežívať vlastný život ako sústavné vstupovanie do tohoto otvoreného priestoru: znamená to byť pokrstený, byť kresťanom. Z toho vyplýva radosť Veľkonočnej vigílie. Zmŕtvychvstanie neustrnulo v minulosti, Zmŕtvychvstanie nás dosiahlo a uchvátilo. K nemu, čiže k zmŕtvychvstalému Pánovi, sme sa primkli vediac, že on nás pevne drží, aj keď naše ruky slabnú. Zachytávame sa jeho ruky a tak si držíme aj ruky jedni druhým navzájom, stávame sa jedinou bytosťou, viac ako obyčajným zjednotením. „Ja, ale nie viac ja“: to je heslo kresťanského bytia, založenom na krste, heslom zmŕtvychvstania v našich časoch. „Ja, ale nie viac ja“: ak žijeme takýmto spôsobom, premeníme svet. Je to vyjadrenie kontrastu voči všetkým ideológiám násilia, je to program odporujúci každej úplatnosti a túžbe po moci a ovládaní.

„Ja žijem a aj vy budete žiť“ – hovorí Ježiš v Jánovom evanjeliu (14, 19) svojím učeníkom, a teda aj nám. Budeme žiť z existenciálneho spoločenstva s ním, cez vnorenie sa do neho, ktorý je život sám. Život večný, blaženú nesmrteľnosť – to všetko nemáme zo seba a ani v nás samých, to všetko máme prostredníctvom jedného vzťahu – prostredníctvom spoločenstva s tým, ktorý je Pravda a Láska, a teda je večný, a teda je Boh sám. Jednoduchá nezničiteľnosť duše by sama osebe ešte nedokázala naplniť zmyslom večný život, spraviť ho životom v najplnšom zmysle. Taký život dostávame ako milovaní, milovaní tým, ktorý sám je život. Dostávame ho zo „spolu-žitia“ a „spolu-milovania“ s ním. „ja, ale nie viac ja“: toto je cesta kríža, cesta, čo „prekrižuje“ existenciu uzavretú do vlastného „ja“, otvárajúc práve tak cestu k pravej a trvalej radosti.

Takto môžeme, naplnení radosťou“, spievať spolu s Cirkvou Exultet: „Zaplesaj chór anjelov, ... Zaraduj sa zem“. Zmŕtvychvstanie je udalosť kozmického dosahu, zahŕňajúca na nebo i zem, pridružujúc ich k sebe navzájom. Ešte raz vyjadrime slovami Veľkonočného chválospevu: „Tvoj Syn Ježiš Kristus, ktorý slávne vstal z mŕtvych, osvecuje ľudstvo veľkonočným svetlom a s tebou žije a kraľuje na veky vekov“. Amen.