Benedikt XVI. na Zelený štvrtok kňazom: Si pod ochranou mojich rúk

Vatikán (13. apríla, RV) - Pápež Benedikt XVI. dnes predpoludním o 9.30 hod. predsedal v bazilike svätého Petra vo Vatikáne svätej omši svätenia olejov. Dnešné liturgické slávenie má osobitný význam aj preto, lebo je sprevádzané gestom obnovy kňazských sľubov a záväzkov. Možno povedať, že dnešný deň je dňom kňazov a zároveň je pre nás všetkých pozvaním znovuobjaviť hodnotu a význam kňazstva, ktoré je osobitým darom a tajomstvom Božej lásky voči človeku.

Aj v bazilike sv. Petra si dnes kňazi spolu so Svätým Otcom obnovili svoje kňazské sľuby. Benedikt XVI. tento rok nenapísal kňazom tradičný list na Zelený štvrtok, vo svojej homílii však predovšetkým im venoval svoju pozornosť, keď povedal:
 
"Drahí spolubratia v biskupskej a kňazskej službe, bratia a sestry,
Zelený štvrtok je dňom, v ktorom Pán zveril dvanástim apoštolom kňazské poslanie, pod spôsobom chleba a vína sláviť sviatosť jeho Tela a Krvi, až pokým on sám nepríde. Na miesto veľkonočného baránka a všetkých obiet Starej zmluvy, prichádza dar jeho Tela a Krvi, dar seba samého. Tak sa nový kult zakladá predovšetkým na skutočnosti, že Boh sa daruje nám, a my naplnení týmto darom sa stávame jeho vlastníctvom: stvorenie sa vracia k Stvoriteľovi. Takto aj kňazstvo sa stalo novým: nie je viac faktom nástupnosti, ale znamená nájsť sa v tajomstve Ježiša Krista. On je vždy ten, kto dáva a priťahuje k sebe do výšin. Iba on môže povedať: „Toto je moje telo – toto je moja krv.“ Tajomstvo kňazstva v Cirkvi spočíva v skutočnosti, že my, úbohé ľudské bytosti, v moci tejto sviatosti môžeme komunikovať s jeho Ja: in persona Christi - v osobe Krista. On chce uskutočňovať svoje kňazstvo prostredníctvom nás. Toto dojímavé tajomstvo, ktoré sa nás dotýka vždy počas slávenia tejto sviatosti, si pripomíname osobitným spôsobom na Zelený štvrtok. Aby veľkosť tohto tajomstva nezovšednela, potrebujeme podobnú osobitnú spomienku, potrebujeme sa vrátiť k tej hodine, v ktorej on sám položil svoje ruky na nás a dal nám účasť na tomto tajomstve.
 
Uvažujme teda opäť o znakoch, na základe ktorých nám táto sviatosť bola darovaná. V centre je staroveké gesto vkladania rúk, prostredníctvom ktorého On sám si ma privlastnil, pričom mi povedal: „Patríš mi“. Tým istým povedal tiež: „Si pod ochranou mojich rúk. Si pod ochranou môjho srdca. Si chránený v priestore objatia mojich rúk a tak sa nachádzaš v širokosiahlom rozmedzí mojej lásky. Zostaň v priestore mojich rúk a daj mi svoje.“ Spomíname si, že naše ruky boli pomazané olejom, ktorý je znakom Ducha Svätého a jeho sily. Prečo práve ruky? Ruka človeka je nástrojom jeho činnosti, je symbolom jeho schopnosti čeliť svetu, v skutku „uchopiť ho rukou“. Pán na nás položil svoje ruky a teraz chce, aby sa naše ruky vo svete stali jeho rukami. Nechce, aby sa stali nástrojmi na vzatie vecí, ľudí, sveta pre seba, redukujúc ich do svojho vlastníctva, ale naopak, aby ruky sprostredkovali jeho božský dotyk, vložiac sa do služby Jeho lásky. Chce, aby sa stali nástrojmi služby, a teda výrazom poslania celej osoby, ktorá Ho v Jeho mene prináša ľuďom.
 
Ak ľudské ruky symbolicky predstavujú schopnosti človeka a vo všeobecnosti techniku ako moc, ktorou je človek pozvaný pracovať vo svete, potom pomazané ruky by mali byť znakom schopnosti človeka darovať, kreatívnej schopnosti stvárňovať svet láskou – a preto je nám nevyhnutne potrebný Duch Svätý. V Starom zákone je pomazanie znakom povolania do služby: kráľ, prorok, kňaz robí a daruje viac, ako môže dať zo seba samého. V istom zmysle je pozvaný zrieknuť sa seba pre službu, v ktorej sa dáva k dispozícii Tomu, kto je väčší od neho samého. Ak sa Ježiš v dnešnom evanjeliu predstavuje ako Božie pomazanie, tak toto značí, že koná na základe Otcovho poslania a v jednote s Duchom Svätým, a že takýmto spôsobom darúva svetu novú kráľovskú dôstojnosť, nové kňazstvo, nový spôsob ako byť prorokom, ktorý nehľadá seba samého, ale žije pre Toho, v pohľade ktorého bol svet stvorený. Ponúknime dnes svoje ruky opäť k jeho dispozícii a prosme ho, aby nás vždy a opäť vzal za ruky a viedol nás.

V posvätnom geste vkladania biskupových rúk bol prítomný sám Pán, ktorý na nás položil ruky. Toto sviatostné gesto zahŕňa celú dráhu bytia. Kedysi sme, tak ako prví učeníci, stretli Pána a začuli jeho slovo: „Nasleduj ma!“ Možno sme ho spočiatku nasledovali trochu neisto, obracajúc sa späť a pýtajúc sa, či je tá cesta naozaj našou. A na istom bode svojej púte sme možno získali Petrovu skúsenosť po zázračnom rybolove, keď sme ostali vystrašení jeho mohutnosťou, veľkosťou úlohy a neschopnosťou svojej vlastnej úbohej osoby, takže sme sa chceli stiahnuť späť: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny!“ (Lk 5, 8). Ale on nás s veľkou dobrotivosťou vzal za ruku, pritiahol k sebe a povedal nám: „Neboj sa! Ja som s tebou. Neopustím ťa – a ty neopusť mňa!“ Podobne, raz sa každému z nás azda stalo to isté, čo Petrovi, keď kráčajúc po vode v ústrety Pánovi si odrazu uvedomil, že voda ho neudrží a môže sa v nej potopiť. A tak ako Peter sme kričali: „Pane, zachráň ma!“ (Mt, 14, 30). Vidiac všetko besnenie živlov, ako sme mohli prejsť po revúcich a peniacich sa vodách uplynulého storočia a tisícročia? Pozerali sme sa však na neho... a on nás pevne chytil za ruku a dal nám nové „zvláštne bremeno“: ľahkosť, ktorá pochádza z viery a ktorá nás tiahne do výšok. A potom nám podal ruku, ktorá podopiera a nesie. On nás podopiera. Sústreďme opäť nanovo svoj pohľad na neho a vystierajme ruky smerom k nemu. Nechajme sa podopierať jeho rukou, a tak sa nepotopíme, ale budeme slúžiť životu, ktorý je silnejší ako smrť, a láske, ktorá je silnejšia ako nenávisť. Viera v Ježiša, Syna živého Boha, je prostriedok, vďaka ktorému sa vždy nanovo pevne chytáme Ježišovej ruky a prostredníctvom ktorého on drží naše ruky a vedie nás. Jednou mojou obľúbenou modlitbou je otázka, ktorú nám liturgia vkladá na pery pred obradom prijímania: „... nedopusť, aby som sa niekedy odlúčil od teba“. Prosme, aby sme nikdy nepadli mimo tohto spoločenstva s jeho Telom, so samým Kristom, aby sme nikdy nepadli mimo eucharistického tajomstva. Prosme, aby nikdy nepustil našu ruku...

Pán na nás položil svoju ruku. Význam tohto gesta vyjadril, keď povedal: „Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca“ (Jn 15, 15). Už vás nenazývam sluhami, ale priateľmi: v týchto slovách možno priamo vidieť ustanovenie kňazstva. Pán nás urobil svojimi priateľmi: zveril nám všetko; zveril nám samého seba, takže sa môžeme rozprávať s jeho Ja – in persona Christi capitis (v osobe Krista hlavy). Aká dôvera! On sa skutočne vydal do našich rúk. Všetky hlavné znaky kňazského svätenia vyjadrujú v základe toto slovo: vkladanie rúk; odovzdanie knihy – jeho slova, ktoré nám zveruje; odovzdanie kalicha, v ktorom nám odovzdáva svoje hlbšie a osobnejšie tajomstvo. Na tom všetkom získavame podiel i právomocou odpúšťať hriechy: robí nás účastnými aj na svojom poznaní pri pohľade na úbohosť viny a všetku temnosť sveta a dáva nám do rúk kľúč, aby sme znovu otvorili bránu na Otcovom dome. Už vás nenazývam sluhami, ale priateľmi. Toto je hlboký znak toho, čo znamená byť kňazom: stať sa priateľom Ježiša Krista. O toto priateľstvo sa musíme usilovať každý deň nanovo. Priateľstvo znamená spoločenstvo v zmýšľaní a v chcení. V tomto spoločenstve myslenia s Ježišom sa musíme cvičiť, ako nám hovorí sv. Pavol v Liste Filipanom (porov. 2, 2-5). Toto spoločenstvo myslenia nie je len vecou intelektu, ale aj spoločenstvom citov a vôle, a teda aj konania. To znamená, že musíme poznať Ježiša čoraz osobnejšie – tak, že ho počúvame, žijeme spolu s ním, zdržujeme sa blízko neho. Počúvame ho – v lectio divina, čiže keď čítame Sväté písmo nie akademicky, ale duchovne; tak sa naučíme stretávať Ježiša prítomného v tom, čo nám hovorí. Musíme premýšľať a rozjímať o jeho slovách a o jeho činoch pred ním a s ním. Čítanie Svätého písma je modlitbou, má byť modlitbou – má vychádzať z modlitby a viesť k modlitbe. Evanjelisti nám hovoria, že Pán sa pravidelne – na celé noci – uťahoval „na vrch“, aby sa modlil sám. Tento „vrch“ potrebujeme aj my: je to vnútorný vrch, na ktorý musíme vystúpiť, vrch modlitby. Iba tak sa rozvíja priateľstvo. Iba tak môžeme rozvíjať svoju kňazskú službu, iba tak môžeme prinášať Krista a jeho evanjelium ľuďom. Samotný aktivizmus môže byť až hrdinský. Ale vonkajšie konanie ostáva napokon bez ovocia a stráca účinnosť, ak sa nerodí z hlbokého intímneho spoločenstva s Kristom. Takto strávený čas je naozaj časom pastoračnej aktivity, časom skutočnej pastoračnej aktivity. Kňaz musí byť predovšetkým mužom modlitby. Svet vo svojej bláznivej aktivite často stráca smer. Jeho konanie a schopnosti sa stávajú ničivými, ak nevychádzajú zo sily modlitby, z ktorej pramenia vody života, schopné zúrodniť suchú zem.

Už vás nenazývam sluhami, ale priateľmi. Jadrom kňazstva je byť priateľom Ježiša Krista. Iba tak môžeme hovoriť naozaj v osobe Krista, aj keď naša vnútorná odlúčenosť od Krista nemôže spochybniť pravosť sviatosti. Byť Ježišovým priateľom, byť kňazom znamená byť človekom modlitby. Tak ho lepšie spoznávame a prekonávame neznalosť tých, čo sú iba sluhami. Tak sa učíme žiť, trpieť a konať s ním a pre neho. Priateľstvo s Ježišom je nepriamo vždy aj priateľstvom s jeho blízkymi. Ježišovými priateľmi môžeme byť iba v spoločenstve s úplným Kristom, s hlavou i telom; v bohatom živote Cirkvi, oživovanej svojím Pánom. Iba v nej je Sväté písmo, vďaka Bohu, Slovom živým a aktuálnym. Keby Cirkev nebola živým predmetom Biblie všetkých čias, rozdrobila by sa Biblia na spisy často nerovnorodé a stala by sa tak knihou minulosti. Mnohovravnou je v súčasnosti iba tam, kde existuje „Prítomnosť“ – kde Kristus ostáva neustále prítomný s nami: v tele jeho Cirkvi.

Byť kňazom znamená stať sa priateľom Ježiša Krista, a to čoraz viac, celým svojím bytím. Svet potrebuje Boha – nie hocijakého boha, ale Boha Ježiša Krista, Boha, ktorý sa stal telom a krvou, ktorý nás miloval až na smrť za nás, ktorý vstal a vytvoril v samom sebe priestor pre človeka. Tento Boh má žiť v nás a my v ňom. Toto je naša kňazská výzva: iba tak môže naše kňazské pôsobenie prinášať ovocie. Svoju homíliu by som chcel zakončiť jedným výrokom Andreu Santora, kňaza Rímskej diecézy, ktorý bol zavraždený v Trabzone počas toho, ako sa modlil; odovzdal nám ho kardinál Cè počas našich duchovných cvičení. Výrok znie: „Som tu, aby som žil uprostred tohto ľudu a umožnil Ježišovi konať, poskytnúc mu svoje telo... Bol schopný spasiť nás iba tak, že obetoval svoje vlastné telo. Zlo sveta sa stáva znesiteľným a bolesť rozdelenou a znášanou spoločne, ak im dovolíme preniknúť do svojho vlastného tela, až na dno, tak ako to robil Ježiš.“ Ježiš prijal naše telo. Ak mu ho dáme, bude môcť prísť na svet a pretvoriť ho. Amen."

- ls, te -