Posledná pôstna homília kazateľa Pápežského domu

Vatikán (7. apríla, RV) - Benedikt XVI. si dnes ráno v kaplnke Redemptoris Mater spolu s predstaviteľmi rímskej kúrie vypočul poslednú pôstnu homíliu kazateľa Pápežského domu, pátra Raniera Cantalamessu, venovanú Kristovmu utrpeniu a smrti. Páter Cantalamessa sa vo svojej meditácii zamyslel o. i. nad Kristovým utrpením ako námetom umeleckých diel. Podľa neho ide o najviac spracovávaný námet v západnom umení, o čom svedčia nespočetné obrazy a sochy Ukrižovaného či Piety. Žiadne umelecké dielo však nevzbudzuje taký úžas ako Turínske plátno:

„Nie je dôležité vedieť, či je toto plátno pravé alebo nie, či obraz na ňom vznikol prirodzeným alebo umelým spôsobom, či je to iba ikona alebo aj relikvia. Isté je, že ide o najslávnostnejšie a najvznešenejšie zobrazenie smrti, na aké sa kedy mohlo pozerať ľudské oko. ... Teológia nám hovorí, že Kristova duša sa po jeho smrti, tak ako u každého človeka, oddelila od tela, avšak nie od jeho Božstva. ... Turínske plátno je najdokonalejším zobrazením tohto kristologického tajomstva. …Čosi božské sa vznáša nad touto umučenou tvárou, ale zároveň tvárou plnou majestátu.“

Aby sme si uvedomili toto tajomstvo, pokračoval páter Cantalamessa, stačí nám porovnať Turínske plátno s inými obrazmi na tému Kristovej smrti, namaľovanými ľudskou rukou: napr. Holbeinov obraz v múzeu v Bazileji, ktorý surovým spôsobom znázorňuje mŕtve Kristovo telo, ktoré sa už začína rozkladať. „Pred týmto obrazom,” – hovorieval Dostojevský, „človek ľahko stratí vieru. Naopak, hľadiac na Turínske plátno, vieru nájde, alebo ju nájde znova, ak ju stratil.”

„Kristova tvár na Turínskom plátne je ako hranica, ako stena, ktorá oddeľuje dva svety: svet ľudí, plný nepokoja, násilia a hriechu, a svet Boží, kam zlo nemá prístup. Je to breh, na ktorom sa rozbijú všetky vlny. Boh akoby v Kristovi povedal zlu to, čo hovorí v knihe Jób oceánu: ´Potiaľ smieš, ďalej nie, tu sa už rozbije pýcha tvojich vĺn.´ (Jób 38, 11).”

 
- mv -